KNIHA Dacia Maraini: Vlak poslednej noci (Kalligram, 2011)
Amara sa vydáva vlakom z rodnej Florencie do Viedne a následne až do Osvienčimu. Je jedenásť rokov po skončení vojny a ona hľadá Emanuella, svoju detskú lásku. Emanuelle Orenstein bol jediný syn bohatých rodičov (otec vlastnil továreň na výrobu hračiek), ktorí sa v roku 1941 rozhodli presťahovať z Florencie do Viedne. „Sme viac Rakúšania než oni, a preto nám nemôžu nič urobiť," hovorievala Emanuellova matka ešte aj vtedy, keď už bola situácia viedenských židov neznesiteľná. Nakoniec ich naivná viera v Rakúsko zradila a Orensteinovcov odviezdli do židovského geta v Lodži. Emanuelle až do konca píše Amare listy. Ale ako vlastne Emanuelle „skončil"? Zomrel alebo žije? Amara spolu s Hansom, ktorý má na svetri gazely, Emanuella hľadá a pritom sa v Budapešti nechtiac pripletie aj do maďarského povstania v roku 1956. To je, mimochodom, najsilnejšia a aj najzaujímavejšia časť celej knihy. Zvyšok je zručne napísaný román, opisujúci povojnové roky v komunistickej strednej Európe, videné z chudobnej, no zviechavajúcej sa a už vtedy nekonečne slobodnejšej Viedne. Dacia Maraini, úspešná a hojne prekladaná talianska spisovateľka, svoj historický, no pritom ľahko čitateľný román skomponovala šikovne, postavy z neho vystupujú „ako živé" a na dôvažok ho vypointovala do prekvapivého, zaujímavého finále.
.jk
FILM Poupata (Réžia: Zdeněk Jiráský, Česká republika, 2011)
Film Poupata získal štyroch Českých levov – za najlepší film, za najlepšiu réžiu (Zdeněk Jiráský), najlepšiu kameru (Vladimír Smutný) a najlepší mužský herecký výkon (Vladimír Javorský) v hlavnej úlohe. Pekný úspech pre dlhometrážnu prvotinu. A zaslúžený. Príbeh mamy Kamily, otca Jardu, ich dcéry Agáty a syna Honzu sa odohráva v malom meste, kde je toľko čiernotu chrliacich komínov, akoby to mesto bolo veľmi veľké. Je čas hospodárskej krízy, čiže dnešok. Industriálny priestor filmu pôsobí hranato, špinavo, nehostinne, kameramanské poňatie z neho robí dôležitú postavu filmu, ktorá hrá od prvej do poslednej minúty. Tie miesta pôsobia, že dokážu požierať pokoj duší, veď oko tu nemá na čom peknom spočinúť. A veru aj požierajú. Mládež nepracuje, poflakuje sa a pofajčieva marihuanu, v krčme fičia krígle, poldecáky, kšefty aj automaty, Kamila na stanici vytiera pisoáre a Jarda všetky sny ukladá do zápalkových modelov vo fľašiach. Poupata – pochmúrna sociálna dráma, kde sa rodina v dôsledku rôznych problémov rúti k tvrdej zemi ako vyhasnutá petarda. Dráma umne dramaturgicky vystavaná. Jediné, čo jej chýba, je trochu viac humoru, trochu dejového presvetlenia, aby ponuré odtiene mohli väčšmi vyniknúť. Ale zas: v Poupatách sa opäť prejavila schopnosť českých filmárov reflektovať vlastnú minulosť – línia prípravy predvianočného spartakiádneho vystúpenia, cvičeniek pohybujúcich sa v rytme voľakedajšej hitovky Michala Davida, fotenie kalendára... Zopár slovami, zopár obrazmi vypovedaný veľký kus pocitu.
.zuzana Mojžišová
REVUE Impulz 1/2012: Sú Slováci vyvoleným národom?
Katolícka revue Impulz je tu už ôsmy rok a za ten čas ukázala, že by nemala chýbať na nočnom stolíku slovenského intelektuála, a to ani toho liberálnejšie ladeného. Jedným z dôvodov je, že v Impulze prebieha podnetná rozprava o slovenskej otázke. Na nedávne rozsiahle eseje Vladimíra Palka (Mladý národ, starý štát), Petra Zajaca (Slovenské kargo) či Antona Hykischa (Slovenský príbeh dobiehania) nadväzuje v najnovšom vydaní Impulzu rakúsky spisovateľ a novinár Martin Leidenfrost, dobre známy aj čitateľom .týždňa. Leidenfrost, ktorý žije od roku 2004 na Slovensku, sa pokúša odpovedať na otázku, ktorú mu so zmesou „dobrotivého šibalstva a netrpezlivého očakávania“ nadhodil František Mikloško: Sú Slováci vyvoleným národom? Rakúsky spisovateľ neodpovedá sociologickou ani historickou esejou. Jeho14-stranový text miestami pripomína grotesknú poviedku, je skôr súborom anekdot z malého terénneho prieskumu, ale aj prenikavých postrehov o súčasných Slovákoch. Tí sú podľa autora majstrami v sebazatracovaní, ktorí si osebe myslia, že sú jedným z najhorších národov, ktorý, ak je na niečo vyvolený, tak jedine na zánik. Rakúsky autor slovenskému sebaobrazu vehementne oponuje. Ako obdivovateľ diel slovenských klasikov a slovenčiny, ktorú pokladá za najkrajší úradný jazyk EÚ, nerozumie nezáujmu Slovákov o vlastnú kultúru ani tomu, prečo sa literatúra či divadlo vyhýbajú závažným témam slovenskej histórie či súčasnosti. Sme teda vyvoleným národom? Leidenfrost má pre nás v najnovšom Impulze vcelku povzbudivú odpoveď.
.martin Hanus
Amara sa vydáva vlakom z rodnej Florencie do Viedne a následne až do Osvienčimu. Je jedenásť rokov po skončení vojny a ona hľadá Emanuella, svoju detskú lásku. Emanuelle Orenstein bol jediný syn bohatých rodičov (otec vlastnil továreň na výrobu hračiek), ktorí sa v roku 1941 rozhodli presťahovať z Florencie do Viedne. „Sme viac Rakúšania než oni, a preto nám nemôžu nič urobiť," hovorievala Emanuellova matka ešte aj vtedy, keď už bola situácia viedenských židov neznesiteľná. Nakoniec ich naivná viera v Rakúsko zradila a Orensteinovcov odviezdli do židovského geta v Lodži. Emanuelle až do konca píše Amare listy. Ale ako vlastne Emanuelle „skončil"? Zomrel alebo žije? Amara spolu s Hansom, ktorý má na svetri gazely, Emanuella hľadá a pritom sa v Budapešti nechtiac pripletie aj do maďarského povstania v roku 1956. To je, mimochodom, najsilnejšia a aj najzaujímavejšia časť celej knihy. Zvyšok je zručne napísaný román, opisujúci povojnové roky v komunistickej strednej Európe, videné z chudobnej, no zviechavajúcej sa a už vtedy nekonečne slobodnejšej Viedne. Dacia Maraini, úspešná a hojne prekladaná talianska spisovateľka, svoj historický, no pritom ľahko čitateľný román skomponovala šikovne, postavy z neho vystupujú „ako živé" a na dôvažok ho vypointovala do prekvapivého, zaujímavého finále.
.jk
FILM Poupata (Réžia: Zdeněk Jiráský, Česká republika, 2011)
Film Poupata získal štyroch Českých levov – za najlepší film, za najlepšiu réžiu (Zdeněk Jiráský), najlepšiu kameru (Vladimír Smutný) a najlepší mužský herecký výkon (Vladimír Javorský) v hlavnej úlohe. Pekný úspech pre dlhometrážnu prvotinu. A zaslúžený. Príbeh mamy Kamily, otca Jardu, ich dcéry Agáty a syna Honzu sa odohráva v malom meste, kde je toľko čiernotu chrliacich komínov, akoby to mesto bolo veľmi veľké. Je čas hospodárskej krízy, čiže dnešok. Industriálny priestor filmu pôsobí hranato, špinavo, nehostinne, kameramanské poňatie z neho robí dôležitú postavu filmu, ktorá hrá od prvej do poslednej minúty. Tie miesta pôsobia, že dokážu požierať pokoj duší, veď oko tu nemá na čom peknom spočinúť. A veru aj požierajú. Mládež nepracuje, poflakuje sa a pofajčieva marihuanu, v krčme fičia krígle, poldecáky, kšefty aj automaty, Kamila na stanici vytiera pisoáre a Jarda všetky sny ukladá do zápalkových modelov vo fľašiach. Poupata – pochmúrna sociálna dráma, kde sa rodina v dôsledku rôznych problémov rúti k tvrdej zemi ako vyhasnutá petarda. Dráma umne dramaturgicky vystavaná. Jediné, čo jej chýba, je trochu viac humoru, trochu dejového presvetlenia, aby ponuré odtiene mohli väčšmi vyniknúť. Ale zas: v Poupatách sa opäť prejavila schopnosť českých filmárov reflektovať vlastnú minulosť – línia prípravy predvianočného spartakiádneho vystúpenia, cvičeniek pohybujúcich sa v rytme voľakedajšej hitovky Michala Davida, fotenie kalendára... Zopár slovami, zopár obrazmi vypovedaný veľký kus pocitu.
.zuzana Mojžišová
REVUE Impulz 1/2012: Sú Slováci vyvoleným národom?
Katolícka revue Impulz je tu už ôsmy rok a za ten čas ukázala, že by nemala chýbať na nočnom stolíku slovenského intelektuála, a to ani toho liberálnejšie ladeného. Jedným z dôvodov je, že v Impulze prebieha podnetná rozprava o slovenskej otázke. Na nedávne rozsiahle eseje Vladimíra Palka (Mladý národ, starý štát), Petra Zajaca (Slovenské kargo) či Antona Hykischa (Slovenský príbeh dobiehania) nadväzuje v najnovšom vydaní Impulzu rakúsky spisovateľ a novinár Martin Leidenfrost, dobre známy aj čitateľom .týždňa. Leidenfrost, ktorý žije od roku 2004 na Slovensku, sa pokúša odpovedať na otázku, ktorú mu so zmesou „dobrotivého šibalstva a netrpezlivého očakávania“ nadhodil František Mikloško: Sú Slováci vyvoleným národom? Rakúsky spisovateľ neodpovedá sociologickou ani historickou esejou. Jeho14-stranový text miestami pripomína grotesknú poviedku, je skôr súborom anekdot z malého terénneho prieskumu, ale aj prenikavých postrehov o súčasných Slovákoch. Tí sú podľa autora majstrami v sebazatracovaní, ktorí si osebe myslia, že sú jedným z najhorších národov, ktorý, ak je na niečo vyvolený, tak jedine na zánik. Rakúsky autor slovenskému sebaobrazu vehementne oponuje. Ako obdivovateľ diel slovenských klasikov a slovenčiny, ktorú pokladá za najkrajší úradný jazyk EÚ, nerozumie nezáujmu Slovákov o vlastnú kultúru ani tomu, prečo sa literatúra či divadlo vyhýbajú závažným témam slovenskej histórie či súčasnosti. Sme teda vyvoleným národom? Leidenfrost má pre nás v najnovšom Impulze vcelku povzbudivú odpoveď.
.martin Hanus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.