.petr, Mňága má 25 rokov. Iné kapely robia výberovky, vy ste vydali Tribute, kde české a slovenské kapely prespievali vaše pesničky. Ako vlastne vznikol tento nápad?
Vznikol na dovolenke v Thajsku, na balkóne hotela, počas počúvania sólovky Martina Gora z Depeche Mode, čo sú vlastne coververzie jeho obľúbených pesničiek. Uspával som deti a púšťal som si tie skvelé songy a dumal, čo budeme robiť budúci rok, keď máme výročie. Nikdy sme žiadne výročie neslávili, ale štvrť storočia, to už je takmer ako štvrť kila, to už svoju váhu má, nech už je to čokoľvek. (Smiech.)
.aké to je, počúvať svoje pesničky, ktoré nahral niekto druhý?
Musím povedať, že skvelé! Je to pocta ako sviňa, že sa vôbec našou tvorbou niekto dobrovoľne a rád zaoberá! Veľmi som si to užil!
.keby si mal robiť poctu niekomu inému z českej scény, kto by to bol a prečo?
Bol by to skoro každý z interpretov z Dárečku a veľa iných českých autorov a interpretov, ktorých máme radi. Už sme pár coverov urobili – Plíhal, Merta, Janota, Nohavica.
.tých 25 rokov je pre kapelu celkom dlhý vek. Čo bolo hlavným dôvodom, že ste zostali tak dlho pohromade?
Aj napriek rôznym peripetiám bol a je život v kapele dosť dobrý spôsob, ako stráviť život. Hranie a skladanie nás vždy bavilo. A vždy bolo v kapele niečo ako tvrdé jadro, ktoré držalo pohromade a nechcelo len tak bez boja „vyklidit pozice”.
.ktoré z obdobia kapely bolo pre teba najťažšie?
Keď som si prestal rozumieť so svojimi kamarátmi z kapely a zo spoluhráčov sa stali protihráči. Prvé také obdobie bolo koncom deväťdesiatych rokov a druhé pomerne nedávno. Vyriešil som to tým, že som musel nakopať do zadku najprv seba, a potom urobiť prievan aj v kapele. Nie som fanúšik demokracie v hudobnom súbore, my hudobníci sme precitlivení blázni a čím viac máme nastavených hraníc a pravidiel, tým lepšie se nám potom žije. A ja radšej budem pre ostatných súdruh Pinochet, s ktorým je občas sranda, ako by som sa pretvaroval a po nociach trápil.
.súdruh Pinochet znie dobre! Stalo sa ti, že ťa s nejakou pesničkou poslali spoluhráči z kapely niekam...?
Áno, súdruh Pinochet je stará prezývka Františka Ringa Čecha, proti ktorému som iba malé pivo, čo sa týka brutality v kapele. Samozrejme, že sme dosť mojich pesničiek nezačali aranžovať, pretože boli jednoducho slabé alebo nedotiahnuté. V tom som bol s kapelou často za jedno. Niekedy som im púštal aj vyložené omyly, na ktorých som strávil hromadu času, len preto, aby si všimli, že nie vždy sa všetko podarí. Pretože, keď nejaký muzikant vypotí jednu pesničku za rok, tak sa jej potom drží, aj keď cíti, že to nie je ono. Ja ich robím dosť veľa a keď se mi zdá, že to na niečo je, tak to pilujem. Ale bez odpadu to nejde.
.na Dárečku vám vzdávajú hold skupiny českej a slovenskej scény. Niektoré z nich vypredávajú haly. Prečo sa Mňága nikdy nedostala oboma nohami do českého mainstreemu?
Myslím, že preto, lebo to nechceme. V tomto sme si sami sebe najväčšou prekážkou. Nemáme to v sebe, také to zdravé nerozmýšľanie a ťah na bránku.
.však aj o tom je váš fiktívny dokument Happyend. Najbližšie k veľkej sláve ste mali v čase, keď bol Happyend v kinách. Ako sa s odstupom času pozeráš na tento film?
Je to dobrý film, ktorý má svoju hodnotu aj dnes.
.v čom spočíva jeho hodnota? Spomínam si, že mnohí ľudia tomu kvázidokumentu uverili....
Je to jednoducho dobrý film. Dobrý scenár, dobrí herci, dobrá hudba. Drží to pohromade, je to vtipné a príbeh je uveriteľný. V hodnotení hudobného priemyslu predbehol dobu o desať rokov.
.ktoré z vašich albumov považuješ za najlepšie a prečo práve tie?
Made in Valmez, pretože je to výber z prvých štyroch rokov existencie kapely a je to vlastne taká bestofka. Potom Chceš mě? Chci tě! pretože je to prvá doska s novým bubeníkom po prekonaní dlhotrvajúcej krízy — našľapaný album bez vaty. A veľmi mám rád Takže dobrý, po dlhom čase triezve texty, nový život, láska.
.zaujímavé je, že pesničky na Made In Valmez si písal ešte za boľševika, čo som si vlastne uvedomil len nedávno a pritom ony fungovali aj po revolúcii a ešte ako! Ako je to možné, že niektoré z tých revolučných albumov zapadli a Valmez nie?
Mne zase až pomerne nedávno došlo, že dvadsať rokov života na slobode je vlastne zúfalo málo. Že tí komunistickí funkcionári sa nikam neodsťahovali, že sú jedni z nás, že ich boli státisíce a že mali deti. Že aj eštebáci mali deti. Chvála pánu Bohu, že sa zmenil neslobodný režim na slobodný, ale na čo je to dobré, keď sme ako ľudia zostali rovnakí. Vyrástli sme, niektorí v pocite bezmocnosti, a to je univerzálny pocit. Nielen z toho, čo všetko sa nesmelo, ale aj z toho, koľkým ľuďom to bolo jedno. Ja som skutočne ľuďom okolo seba vyčítal, že chodili tých skurvených „komoušov” voliť. Nebol som nad vecou, neznášal som ich za to. Nechápal som, ako môžu byť takí blbí a pridať sa na stranu zla, aby im bolo dobre. Bol som v tom sám. Sporil som sa aj s rodičmi, ktorí práve kvôli nám deťom robili veci, za ktoré sme sa hanbili a o ktoré sme vlastne vôbec nestáli. Bol som na vysokej škole a naraz, pri výsluchu stratený kdesi v podzemí obrovskej budovy štátnej polície v Ostrave, som sa rozhodol seknúť so školou, ísť makať manuálne a vysrať sa na celý ten posraný systém posraných ľudí. Ale dobre mi z toho nebolo. Tie pesničky boli o tom všetkom plus niečo navyše. Keď k tomu prirátame moje autistické sklony k životu vo svojom svete, svete svojich predstáv a vlastnoručne vymyslených realít, bol by v tom čert, aby to nezabralo! (Smiech.)
.mne sa veľmi páči album Web Site Story, možno preto, že je taký melancholický. Z čoho vlastne vyplývala tá melanchólia?
No, myslel som si, že mi už došiel dych. Mal som štyridsať a už som nemohol ďalej. Potácal som sa v oblakoch marihuany a sebaľútosti.
.všimol som si na DVD Dárečku, že viac kapiel hovorí o horkosladkej chuti v tvojich textoch. Šiel si po tom nejako plánovane alebo to z teba vyšlo von len tak?
Človeče, po ničom som nešiel plánovane. Tak to nejako zo mňa vyšlo. Veľmi dbám na jazyk, rytmus, čistotu, tvar, občas dlho prepisujem, ale obsah som nikdy nemenil s ohľadom na takzvané kritériá.
.si autorom slávnych sloganov „Nepropadejte žádné naději“ a „Z nejhoršího jsem uvnitř“. Minule si mi spomínal, že sa od nich už dištancuješ, ale napadlo mi, že sa celkom hodia na dnešnú situáciu v českej a slovenskej politike. Po dvadsiatich rokoch od revolúcie sa toho síce zmenilo veľa, ale nevyzerá to veselo.
Neviem, zaoberám se teraz skôr vnútorným ako vonkajším svetom. Zmeniť sa musí každý, potom sa môže zmeniť svet. Naopak je to vždy na hovno. Ale my ľudia to po dobrom nevieme, vždy to musí ísť cez bolesť, potom sa čudujeme, prečo sme sa nezmenili skôr.
.dnes fungujete ako samostatná kapela, ktorá má vlastné vydavateľstvo a robí si všetko sama. Je to skutočne spôsob, ako fungovať, pre dnešné kapely, ktoré si musia robiť všetko samy?
Je to tak najlepšie a mali sme to tak robiť od začiatku. Čo už, chceli sme byť hviezdy a vyjednávali sme o rozpočtoch na albumy a klipy. Nevidím žiadne jednoduché východisko z ničoho a už vôbec nie zo situácie v hudobnom priemysle, no je mi to dosť jedno.
.no teraz si to robíte sami a sám vieš, že to nie je ľahké. V dobe, keď si človek môže stiahnuť všetko zadarmo, chýbajú peniaze. Ako to prežívaš ako vydavateľ svojej hudby?
Všetko si vieme urobiť tak, ako chceme, ale vinou voľného sťahovania sa nevráti z predaja dosť peňazí, ktoré by sme mohli použiť na výrobu ďalších titulov, a už vôbec nehovorím o tom, že nie vôbec možné, aby sme si užili pocit, že vieme aj zarobiť peniaze.
.čo si myslíš ako starší harcovník o ACTA a podobných veciach?
O ACTA toho veľa neviem, sorry. Ale myslím, že ľuďom prekáža, keď umelci hovoria o peniazoch. Mne zasa prekáža, keď si ľudia automaticky niečo berú len preto, že im to umožňuje technológia a navyše to ešte agresívnejšie zamieňajú so slobodnou výmenou informácií tým, že tvrdia, že hudba patrí všetkým. Vedia, že s tým hudobníci nesúhlasia, ale je im to fuk. Ako argument uvádzajú, že cédečká sú drahé a ich platy nízke a že by si to inak nemohli dovoliť. To ma ako hudobníka a človeka maximálne vytáča, pretože keď na niečo nemám, tak si to predsa nemôžem kúpiť! Jasné, že viem, že s týmto názorom asi veľa popularity nezískam, ale cítim potrebu sa za seba postaviť a prestať sa tváriť, akože nič.
.keď sa pozrieš na toho mladého a nevinného Petra Fialu z čias Made In Valmez, čo by si mu odkázal?
No, keď dnes sedím na gauči u svojho psychoterapeuta, tak sa o tom dosť bavíme (smiech). Mohol som si vybrať niečo iné než trápenie, ale potom by som zasa nenapísal tie pesničky. Ťažko povedať. Ale nakoniec som mal šťastie. Spoznal som lásku, neufajčil som sa trávou k smrti, baví ma vstávať ráno a začať nový deň. „Takže dobrý!” (Smiech.)
Petr Fiala/
(narodený 20. marca 1964 vo Valašskom Meziříčí) je frontmanom českej skupiny Mňága a Žďorp. S kapelou dodnes nahral jedenásť radových albumov, z ktorých debutový Made In Valmez sa podľa hodnotenia českých kritikov stal najlepším albumom 90. rokov. Mňága sa preslávila aj vďaka fiktívneho dokumentu Happyend od českého režiséra Petra Zelenky. Petr Fiala má za sebou aj dva sólové albumy.
Vznikol na dovolenke v Thajsku, na balkóne hotela, počas počúvania sólovky Martina Gora z Depeche Mode, čo sú vlastne coververzie jeho obľúbených pesničiek. Uspával som deti a púšťal som si tie skvelé songy a dumal, čo budeme robiť budúci rok, keď máme výročie. Nikdy sme žiadne výročie neslávili, ale štvrť storočia, to už je takmer ako štvrť kila, to už svoju váhu má, nech už je to čokoľvek. (Smiech.)
.aké to je, počúvať svoje pesničky, ktoré nahral niekto druhý?
Musím povedať, že skvelé! Je to pocta ako sviňa, že sa vôbec našou tvorbou niekto dobrovoľne a rád zaoberá! Veľmi som si to užil!
.keby si mal robiť poctu niekomu inému z českej scény, kto by to bol a prečo?
Bol by to skoro každý z interpretov z Dárečku a veľa iných českých autorov a interpretov, ktorých máme radi. Už sme pár coverov urobili – Plíhal, Merta, Janota, Nohavica.
.tých 25 rokov je pre kapelu celkom dlhý vek. Čo bolo hlavným dôvodom, že ste zostali tak dlho pohromade?
Aj napriek rôznym peripetiám bol a je život v kapele dosť dobrý spôsob, ako stráviť život. Hranie a skladanie nás vždy bavilo. A vždy bolo v kapele niečo ako tvrdé jadro, ktoré držalo pohromade a nechcelo len tak bez boja „vyklidit pozice”.
.ktoré z obdobia kapely bolo pre teba najťažšie?
Keď som si prestal rozumieť so svojimi kamarátmi z kapely a zo spoluhráčov sa stali protihráči. Prvé také obdobie bolo koncom deväťdesiatych rokov a druhé pomerne nedávno. Vyriešil som to tým, že som musel nakopať do zadku najprv seba, a potom urobiť prievan aj v kapele. Nie som fanúšik demokracie v hudobnom súbore, my hudobníci sme precitlivení blázni a čím viac máme nastavených hraníc a pravidiel, tým lepšie se nám potom žije. A ja radšej budem pre ostatných súdruh Pinochet, s ktorým je občas sranda, ako by som sa pretvaroval a po nociach trápil.
.súdruh Pinochet znie dobre! Stalo sa ti, že ťa s nejakou pesničkou poslali spoluhráči z kapely niekam...?
Áno, súdruh Pinochet je stará prezývka Františka Ringa Čecha, proti ktorému som iba malé pivo, čo sa týka brutality v kapele. Samozrejme, že sme dosť mojich pesničiek nezačali aranžovať, pretože boli jednoducho slabé alebo nedotiahnuté. V tom som bol s kapelou často za jedno. Niekedy som im púštal aj vyložené omyly, na ktorých som strávil hromadu času, len preto, aby si všimli, že nie vždy sa všetko podarí. Pretože, keď nejaký muzikant vypotí jednu pesničku za rok, tak sa jej potom drží, aj keď cíti, že to nie je ono. Ja ich robím dosť veľa a keď se mi zdá, že to na niečo je, tak to pilujem. Ale bez odpadu to nejde.
.na Dárečku vám vzdávajú hold skupiny českej a slovenskej scény. Niektoré z nich vypredávajú haly. Prečo sa Mňága nikdy nedostala oboma nohami do českého mainstreemu?
Myslím, že preto, lebo to nechceme. V tomto sme si sami sebe najväčšou prekážkou. Nemáme to v sebe, také to zdravé nerozmýšľanie a ťah na bránku.
.však aj o tom je váš fiktívny dokument Happyend. Najbližšie k veľkej sláve ste mali v čase, keď bol Happyend v kinách. Ako sa s odstupom času pozeráš na tento film?
Je to dobrý film, ktorý má svoju hodnotu aj dnes.
.v čom spočíva jeho hodnota? Spomínam si, že mnohí ľudia tomu kvázidokumentu uverili....
Je to jednoducho dobrý film. Dobrý scenár, dobrí herci, dobrá hudba. Drží to pohromade, je to vtipné a príbeh je uveriteľný. V hodnotení hudobného priemyslu predbehol dobu o desať rokov.
.ktoré z vašich albumov považuješ za najlepšie a prečo práve tie?
Made in Valmez, pretože je to výber z prvých štyroch rokov existencie kapely a je to vlastne taká bestofka. Potom Chceš mě? Chci tě! pretože je to prvá doska s novým bubeníkom po prekonaní dlhotrvajúcej krízy — našľapaný album bez vaty. A veľmi mám rád Takže dobrý, po dlhom čase triezve texty, nový život, láska.
.zaujímavé je, že pesničky na Made In Valmez si písal ešte za boľševika, čo som si vlastne uvedomil len nedávno a pritom ony fungovali aj po revolúcii a ešte ako! Ako je to možné, že niektoré z tých revolučných albumov zapadli a Valmez nie?
Mne zase až pomerne nedávno došlo, že dvadsať rokov života na slobode je vlastne zúfalo málo. Že tí komunistickí funkcionári sa nikam neodsťahovali, že sú jedni z nás, že ich boli státisíce a že mali deti. Že aj eštebáci mali deti. Chvála pánu Bohu, že sa zmenil neslobodný režim na slobodný, ale na čo je to dobré, keď sme ako ľudia zostali rovnakí. Vyrástli sme, niektorí v pocite bezmocnosti, a to je univerzálny pocit. Nielen z toho, čo všetko sa nesmelo, ale aj z toho, koľkým ľuďom to bolo jedno. Ja som skutočne ľuďom okolo seba vyčítal, že chodili tých skurvených „komoušov” voliť. Nebol som nad vecou, neznášal som ich za to. Nechápal som, ako môžu byť takí blbí a pridať sa na stranu zla, aby im bolo dobre. Bol som v tom sám. Sporil som sa aj s rodičmi, ktorí práve kvôli nám deťom robili veci, za ktoré sme sa hanbili a o ktoré sme vlastne vôbec nestáli. Bol som na vysokej škole a naraz, pri výsluchu stratený kdesi v podzemí obrovskej budovy štátnej polície v Ostrave, som sa rozhodol seknúť so školou, ísť makať manuálne a vysrať sa na celý ten posraný systém posraných ľudí. Ale dobre mi z toho nebolo. Tie pesničky boli o tom všetkom plus niečo navyše. Keď k tomu prirátame moje autistické sklony k životu vo svojom svete, svete svojich predstáv a vlastnoručne vymyslených realít, bol by v tom čert, aby to nezabralo! (Smiech.)
.mne sa veľmi páči album Web Site Story, možno preto, že je taký melancholický. Z čoho vlastne vyplývala tá melanchólia?
No, myslel som si, že mi už došiel dych. Mal som štyridsať a už som nemohol ďalej. Potácal som sa v oblakoch marihuany a sebaľútosti.
.všimol som si na DVD Dárečku, že viac kapiel hovorí o horkosladkej chuti v tvojich textoch. Šiel si po tom nejako plánovane alebo to z teba vyšlo von len tak?
Človeče, po ničom som nešiel plánovane. Tak to nejako zo mňa vyšlo. Veľmi dbám na jazyk, rytmus, čistotu, tvar, občas dlho prepisujem, ale obsah som nikdy nemenil s ohľadom na takzvané kritériá.
.si autorom slávnych sloganov „Nepropadejte žádné naději“ a „Z nejhoršího jsem uvnitř“. Minule si mi spomínal, že sa od nich už dištancuješ, ale napadlo mi, že sa celkom hodia na dnešnú situáciu v českej a slovenskej politike. Po dvadsiatich rokoch od revolúcie sa toho síce zmenilo veľa, ale nevyzerá to veselo.
Neviem, zaoberám se teraz skôr vnútorným ako vonkajším svetom. Zmeniť sa musí každý, potom sa môže zmeniť svet. Naopak je to vždy na hovno. Ale my ľudia to po dobrom nevieme, vždy to musí ísť cez bolesť, potom sa čudujeme, prečo sme sa nezmenili skôr.
.dnes fungujete ako samostatná kapela, ktorá má vlastné vydavateľstvo a robí si všetko sama. Je to skutočne spôsob, ako fungovať, pre dnešné kapely, ktoré si musia robiť všetko samy?
Je to tak najlepšie a mali sme to tak robiť od začiatku. Čo už, chceli sme byť hviezdy a vyjednávali sme o rozpočtoch na albumy a klipy. Nevidím žiadne jednoduché východisko z ničoho a už vôbec nie zo situácie v hudobnom priemysle, no je mi to dosť jedno.
.no teraz si to robíte sami a sám vieš, že to nie je ľahké. V dobe, keď si človek môže stiahnuť všetko zadarmo, chýbajú peniaze. Ako to prežívaš ako vydavateľ svojej hudby?
Všetko si vieme urobiť tak, ako chceme, ale vinou voľného sťahovania sa nevráti z predaja dosť peňazí, ktoré by sme mohli použiť na výrobu ďalších titulov, a už vôbec nehovorím o tom, že nie vôbec možné, aby sme si užili pocit, že vieme aj zarobiť peniaze.
.čo si myslíš ako starší harcovník o ACTA a podobných veciach?
O ACTA toho veľa neviem, sorry. Ale myslím, že ľuďom prekáža, keď umelci hovoria o peniazoch. Mne zasa prekáža, keď si ľudia automaticky niečo berú len preto, že im to umožňuje technológia a navyše to ešte agresívnejšie zamieňajú so slobodnou výmenou informácií tým, že tvrdia, že hudba patrí všetkým. Vedia, že s tým hudobníci nesúhlasia, ale je im to fuk. Ako argument uvádzajú, že cédečká sú drahé a ich platy nízke a že by si to inak nemohli dovoliť. To ma ako hudobníka a človeka maximálne vytáča, pretože keď na niečo nemám, tak si to predsa nemôžem kúpiť! Jasné, že viem, že s týmto názorom asi veľa popularity nezískam, ale cítim potrebu sa za seba postaviť a prestať sa tváriť, akože nič.
.keď sa pozrieš na toho mladého a nevinného Petra Fialu z čias Made In Valmez, čo by si mu odkázal?
No, keď dnes sedím na gauči u svojho psychoterapeuta, tak sa o tom dosť bavíme (smiech). Mohol som si vybrať niečo iné než trápenie, ale potom by som zasa nenapísal tie pesničky. Ťažko povedať. Ale nakoniec som mal šťastie. Spoznal som lásku, neufajčil som sa trávou k smrti, baví ma vstávať ráno a začať nový deň. „Takže dobrý!” (Smiech.)
Petr Fiala/
(narodený 20. marca 1964 vo Valašskom Meziříčí) je frontmanom českej skupiny Mňága a Žďorp. S kapelou dodnes nahral jedenásť radových albumov, z ktorých debutový Made In Valmez sa podľa hodnotenia českých kritikov stal najlepším albumom 90. rokov. Mňága sa preslávila aj vďaka fiktívneho dokumentu Happyend od českého režiséra Petra Zelenky. Petr Fiala má za sebou aj dva sólové albumy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.