Paul a Linda McCartney: Ram (Universal)
O tom, že ani kritici nemajú vždy pravdu, svedčí druhý album Paula McCartneyho Ram. Keď táto platňa v roku 1971 vyšla, vyslúžila si väčščinou nenávistné kritiky. Recenzenti jej vyčítali málo originality, pretože Paulove sólové pesničky vraj nemajú žiadnu váhu. Svoje si povedali aj jeho bývalí kolegovia z The Beatles, špeciálne John Lennon, ktorý sa mu za Ram vysmial. Páni, ako hlboko ste sa mýlili! Z omylu vás nakoniec usvedčil čas a s ním nové generácie hudobníkov, ktoré považujú Paulovu Ram, platňu s domáckou atmosférou, za skrytý poklad. Dnes vieme, že piesne ako Too Many People, Dear Boy alebo Long Haired Lady by sa vynímali na ktoromkoľvek albume The Beatles. Ram je dokonca lepší ako comebackový Band On The Run, ktorý vyšiel o dva roky neskôr a vrátil Paula do centra záujmu.
5/5
.peter Bálik
Clark: Iradelphic (Warp)
Keď sa DJ a producent elektronickej tanečnej hudby rozhodne objavovať tajomstvá akustických nástrojov, väčšinou to znamená stav najvyššej pohotovosti. V prípade Chrisa Clarka platí dané pravidlo polovične. Hudobník už v minulosti majstrovsky zvládal polámať beaty tak, aby nadobudli absolútne novú príchuť chytľavosti a dokonale poňal tak nástrahy industriálnej tvrdosti, ako aj syntetickej krehkosti. Jeho šiesta štúdiovka je introspektívnejšou a bohužiaľ aj nudnejšou výpravou do vôd elektroakustických fantázií. Treba uznať matematickú harmóniu Com Touch, zaváňajúcu Bachovými polyfóniami a uvoľnenú polobaladu Secret s nostalgickým vokálom Martiny Topley-Bird, no veľká časť Iradelphic je až priveľmi konvenčná a univerzálne neautentická. Melanchólia v tanečnej hudbe je osviežujúci koncept, no Clark doň nepretavil svoj invenčný rukopis a uspokojil sa s pohodlnou predvídateľnosťou.
2/5
.tomáš Slaninka
Joe Barbieri: Respiro (Microcosmo Dischi)
Mnohí dávajú hudbu románskych krajín do podobného vreca ako juhoamerické „telenovely“. Áno, Románi majú aj gýče. Kde ich nemajú? Často sú sladkí, jemní. No zároveň často aj kultivovaní, a to sa gýčovosti vymyká. Napríklad Talian Joe Barbieri. Ten spieva a aranžuje svoje piesne s vkusom Caetana Velosa alebo Momusa. Čiže pesničkársky a decentne. Chvíľami takmer akoby šepká do ucha slová: Ak človek hovorí, nemôže pokojne dýchať. Slovo obetuje dych. Dych (Respiro) je ústrednou myšlienkou tohto jeho najnovšieho albumu. Vychádza z hinduistickej Kaušitaki upanišádi. No hudobne je to kaleidoskop džezu, popu, bosanovy, s náladou talianskych filmov sixties, s vibrafónom, čelom, harmonikou, organom a zaujímavými hosťami. Napríklad tango Le milonghe del sabato spieva Joe ako duet s veteránom Gianmariom Testom. Pohodové. Pohladzujúce.
4/5
.miro Potoček
UNSANE: Wreck (Alternative Tentacles)
Ak by ste potrebovali skutočnú krv na obal svojho albumu, stačí zájsť do Harlemu. Vraj sa tam predáva na galóny. Ak máte radi nefalšovaný gitarový hluk veľkomesta, siahnite po novinke newyorskej trojice Unsane. Vraj hrajú posthardcore alebo noiserock. Tie tvrdé, ťažké riffy a bluesová atmosféra, miestami umocnená fúkacou harmonikou, dokonale natlakovaný zvuk a emotívny rev Chrisa Spencera – to všetko dokonale pohltí poslucháča bez ohľadu na to, akú žánrovú nálepku ich hudbe vymyslíte. Ak by našinec hľadal temnejšie, zlovestné dvojča slovenských sympaťákov Korben Dallas, Unsane s ich siedmym albumom Wreck sú dobrou voľbou.
4/5
.rudi Rus
O tom, že ani kritici nemajú vždy pravdu, svedčí druhý album Paula McCartneyho Ram. Keď táto platňa v roku 1971 vyšla, vyslúžila si väčščinou nenávistné kritiky. Recenzenti jej vyčítali málo originality, pretože Paulove sólové pesničky vraj nemajú žiadnu váhu. Svoje si povedali aj jeho bývalí kolegovia z The Beatles, špeciálne John Lennon, ktorý sa mu za Ram vysmial. Páni, ako hlboko ste sa mýlili! Z omylu vás nakoniec usvedčil čas a s ním nové generácie hudobníkov, ktoré považujú Paulovu Ram, platňu s domáckou atmosférou, za skrytý poklad. Dnes vieme, že piesne ako Too Many People, Dear Boy alebo Long Haired Lady by sa vynímali na ktoromkoľvek albume The Beatles. Ram je dokonca lepší ako comebackový Band On The Run, ktorý vyšiel o dva roky neskôr a vrátil Paula do centra záujmu.
5/5
.peter Bálik
Clark: Iradelphic (Warp)
Keď sa DJ a producent elektronickej tanečnej hudby rozhodne objavovať tajomstvá akustických nástrojov, väčšinou to znamená stav najvyššej pohotovosti. V prípade Chrisa Clarka platí dané pravidlo polovične. Hudobník už v minulosti majstrovsky zvládal polámať beaty tak, aby nadobudli absolútne novú príchuť chytľavosti a dokonale poňal tak nástrahy industriálnej tvrdosti, ako aj syntetickej krehkosti. Jeho šiesta štúdiovka je introspektívnejšou a bohužiaľ aj nudnejšou výpravou do vôd elektroakustických fantázií. Treba uznať matematickú harmóniu Com Touch, zaváňajúcu Bachovými polyfóniami a uvoľnenú polobaladu Secret s nostalgickým vokálom Martiny Topley-Bird, no veľká časť Iradelphic je až priveľmi konvenčná a univerzálne neautentická. Melanchólia v tanečnej hudbe je osviežujúci koncept, no Clark doň nepretavil svoj invenčný rukopis a uspokojil sa s pohodlnou predvídateľnosťou.
2/5
.tomáš Slaninka
Joe Barbieri: Respiro (Microcosmo Dischi)
Mnohí dávajú hudbu románskych krajín do podobného vreca ako juhoamerické „telenovely“. Áno, Románi majú aj gýče. Kde ich nemajú? Často sú sladkí, jemní. No zároveň často aj kultivovaní, a to sa gýčovosti vymyká. Napríklad Talian Joe Barbieri. Ten spieva a aranžuje svoje piesne s vkusom Caetana Velosa alebo Momusa. Čiže pesničkársky a decentne. Chvíľami takmer akoby šepká do ucha slová: Ak človek hovorí, nemôže pokojne dýchať. Slovo obetuje dych. Dych (Respiro) je ústrednou myšlienkou tohto jeho najnovšieho albumu. Vychádza z hinduistickej Kaušitaki upanišádi. No hudobne je to kaleidoskop džezu, popu, bosanovy, s náladou talianskych filmov sixties, s vibrafónom, čelom, harmonikou, organom a zaujímavými hosťami. Napríklad tango Le milonghe del sabato spieva Joe ako duet s veteránom Gianmariom Testom. Pohodové. Pohladzujúce.
4/5
.miro Potoček
UNSANE: Wreck (Alternative Tentacles)
Ak by ste potrebovali skutočnú krv na obal svojho albumu, stačí zájsť do Harlemu. Vraj sa tam predáva na galóny. Ak máte radi nefalšovaný gitarový hluk veľkomesta, siahnite po novinke newyorskej trojice Unsane. Vraj hrajú posthardcore alebo noiserock. Tie tvrdé, ťažké riffy a bluesová atmosféra, miestami umocnená fúkacou harmonikou, dokonale natlakovaný zvuk a emotívny rev Chrisa Spencera – to všetko dokonale pohltí poslucháča bez ohľadu na to, akú žánrovú nálepku ich hudbe vymyslíte. Ak by našinec hľadal temnejšie, zlovestné dvojča slovenských sympaťákov Korben Dallas, Unsane s ich siedmym albumom Wreck sú dobrou voľbou.
4/5
.rudi Rus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.