.človek necháva znovu vyplávať intímne a skryté vzťahy, spojitosti a analógie, popúšťa uzdu imaginácii, kladúc vedľa seba veci veľké i nepatrné. Toľko Aby Warburg slovami Georgesa Didi-Hubermana.
To, čo pretrváva, ostáva u Fedora Gála prítomné v tejto knihe v podobe slov a fotografií Mira Švolíka. Dialóg. Aktívne sociálne učenie. Sociálna participácia. Aktivisti. Aktivita. Akcia. Výsledok. Čin. November. Identita. Národ. Populizmus. Antisemitizmus. Rasizmus. Starnutie. Láska a smrť. Je to kaleidoskopická triešť, utvárajúca mozaiku toho, čo Fedor Gál zažil v poslednom čase od každodenných chumáčov po obnovenie pamäti všetkého toho, čo sa mu, vytesňované, vracia často až obsedantne z dávnejších aj novších úvah a hlási sa o slovo.
Kniha Fedora Gála Několik dnů nepredstiera, že je románom. Je upratovaním mysle. Je jej stopou z mája a júna 2011, z obdobia „dokončování rozdělané práce, úklidu na stole, třídění papírů, bilancování. Ale aj obdobia načrtávania posledných plánov: „Ještě tenhle text, tahle kniha, tahle cesta, toto setkání.“
Je to – ako vždy – aj Fedorov nediskrétny (on by povedal otvorený) spôsob komunikácie s tými druhými a o tých druhých. Viem, že nie sme len partnermi v rozhovore, ale aj Fedorovou intelektuálnou potravou a odrazovým môstikom pre jeho uvažovanie. Ale v poriadku, keď sme sa už na to dali. Napokon, jediné, čo som mu doteraz naozaj neuveril, je univerzálny optimizmus Rímskeho klubu a Ervína Lászloa, autora Integrálnej teórie všetkého, že „nič nie je lokálne, všetko je globálne“. Na to viem pridobre, že všetko, čo vnímame, naše emócie a city, všetko, čo určuje naše základné životné naladenie a vytvára atmosféru prostredia, v ktorom sa pohybujeme, celá nekonečná sféra modálnej semiotiky, všetko to je telesné a lokálne.
Mám taký pocit, že v tomto svete chce žiť úplne každý nad pomery. Na dlh. Každý chce mať všetko. Tu a teraz. Chce mať všetko intímne, a zároveň chce, aby o tom vedel každý, chce mať to intímne verejne. Pokladám to za bezuzdnosť. Tí, čo sa správajú zodpovedne a zdržanlivo, ťahajú v tomto svete za kratší koniec. Často sme diskutovali o menšinách a ja som vždy hovoril, že menšina naráža na svoje vlastné hranice všade tam, kde chce byť iná, a zároveň rovnaká ako väčšina; chce ju vo všetkom kopírovať. Chce byť pozitívne diskriminovaná, čo vedie aj k tomu, že väčšina sa hystericky začína cítiť ako menšina a domáha sa pozitívnej diskriminácie od menšiny.
Lenže toto neplatí len vo vzťahu menšín a väčšín. Pozitívnej diskriminácie – len sa jej hovorí dotácia, vyrovnávanie, kohézny fond, rozvojová pomoc sa dovolávajú slabšie regióny, poľnohospodári, ekonomicky a infraštruktúrne nerozvinuté štáty, celý svet. Stoj čo stoj. Všetkých pritom spája to, že delegujú zodpovednosť za seba na toho druhého. Takmer už nepočuť nič iné. Sťažnosti (oprávnené) Rómov na gádžov, sťažnosti (oprávnené) gádžov na Rómov. Sťažnosti homosexuálov na heterosexuálov (oprávnené), sťažnosti heterosexuálov na homosexuálov (oprávnené). Sťažnosti politikov (oprávnené) na nezodpovedných bankárov, sťažnosti bankárov (oprávnené) na nezodpovedných politikov. Oprávnené sťažnosti Grékov na Nemcov, oprávnené sťažnosti Nemcov na Grékov. Pomaly sa začíname topiť v mori vzájomne na seba kladených požiadaviek, možno subjektívne oprávnených, ale neuskutočniteľných, lebo sa navzájom vylučujú.
Je to svet, v ktorom každý uplatňuje nárok na všetko ako svoje právo, a najmä povinnosť tých druhých. A keďže to nie je možné inak, uplatňujú sa tieto požiadavky na dlh. Čo možno najhlasnejšie. Obávam sa však, že dlh v tomto svete, vo všetkých možných významoch toho slova, už prekročil kritickú hranicu. Dnes si to už uvedomujú takmer všetci, ale nikto z toho nechce vyvodiť dôsledky. Povedané jazykom týchto dní, všetci chcú byť v ekonomickom, politickom, kultúrnom, menšinovom raji, ale nikto nechce dodržiavať najelementárnejšie pravidlo, že je to raj na dlh a nemôže dlho prežiť, lebo existuje na úkor toho druhého.
Toto je svet, ktorý vyplavuje z mora skrytých vzťahov, spojitostí a analógií Několik dnů Fedora Gála a popúšťa uzdu našej imaginácii, kladúc vedľa seba veci nepatrné i veľké.
Autor je literárny vedec.
To, čo pretrváva, ostáva u Fedora Gála prítomné v tejto knihe v podobe slov a fotografií Mira Švolíka. Dialóg. Aktívne sociálne učenie. Sociálna participácia. Aktivisti. Aktivita. Akcia. Výsledok. Čin. November. Identita. Národ. Populizmus. Antisemitizmus. Rasizmus. Starnutie. Láska a smrť. Je to kaleidoskopická triešť, utvárajúca mozaiku toho, čo Fedor Gál zažil v poslednom čase od každodenných chumáčov po obnovenie pamäti všetkého toho, čo sa mu, vytesňované, vracia často až obsedantne z dávnejších aj novších úvah a hlási sa o slovo.
Kniha Fedora Gála Několik dnů nepredstiera, že je románom. Je upratovaním mysle. Je jej stopou z mája a júna 2011, z obdobia „dokončování rozdělané práce, úklidu na stole, třídění papírů, bilancování. Ale aj obdobia načrtávania posledných plánov: „Ještě tenhle text, tahle kniha, tahle cesta, toto setkání.“
Je to – ako vždy – aj Fedorov nediskrétny (on by povedal otvorený) spôsob komunikácie s tými druhými a o tých druhých. Viem, že nie sme len partnermi v rozhovore, ale aj Fedorovou intelektuálnou potravou a odrazovým môstikom pre jeho uvažovanie. Ale v poriadku, keď sme sa už na to dali. Napokon, jediné, čo som mu doteraz naozaj neuveril, je univerzálny optimizmus Rímskeho klubu a Ervína Lászloa, autora Integrálnej teórie všetkého, že „nič nie je lokálne, všetko je globálne“. Na to viem pridobre, že všetko, čo vnímame, naše emócie a city, všetko, čo určuje naše základné životné naladenie a vytvára atmosféru prostredia, v ktorom sa pohybujeme, celá nekonečná sféra modálnej semiotiky, všetko to je telesné a lokálne.
Mám taký pocit, že v tomto svete chce žiť úplne každý nad pomery. Na dlh. Každý chce mať všetko. Tu a teraz. Chce mať všetko intímne, a zároveň chce, aby o tom vedel každý, chce mať to intímne verejne. Pokladám to za bezuzdnosť. Tí, čo sa správajú zodpovedne a zdržanlivo, ťahajú v tomto svete za kratší koniec. Často sme diskutovali o menšinách a ja som vždy hovoril, že menšina naráža na svoje vlastné hranice všade tam, kde chce byť iná, a zároveň rovnaká ako väčšina; chce ju vo všetkom kopírovať. Chce byť pozitívne diskriminovaná, čo vedie aj k tomu, že väčšina sa hystericky začína cítiť ako menšina a domáha sa pozitívnej diskriminácie od menšiny.
Lenže toto neplatí len vo vzťahu menšín a väčšín. Pozitívnej diskriminácie – len sa jej hovorí dotácia, vyrovnávanie, kohézny fond, rozvojová pomoc sa dovolávajú slabšie regióny, poľnohospodári, ekonomicky a infraštruktúrne nerozvinuté štáty, celý svet. Stoj čo stoj. Všetkých pritom spája to, že delegujú zodpovednosť za seba na toho druhého. Takmer už nepočuť nič iné. Sťažnosti (oprávnené) Rómov na gádžov, sťažnosti (oprávnené) gádžov na Rómov. Sťažnosti homosexuálov na heterosexuálov (oprávnené), sťažnosti heterosexuálov na homosexuálov (oprávnené). Sťažnosti politikov (oprávnené) na nezodpovedných bankárov, sťažnosti bankárov (oprávnené) na nezodpovedných politikov. Oprávnené sťažnosti Grékov na Nemcov, oprávnené sťažnosti Nemcov na Grékov. Pomaly sa začíname topiť v mori vzájomne na seba kladených požiadaviek, možno subjektívne oprávnených, ale neuskutočniteľných, lebo sa navzájom vylučujú.
Je to svet, v ktorom každý uplatňuje nárok na všetko ako svoje právo, a najmä povinnosť tých druhých. A keďže to nie je možné inak, uplatňujú sa tieto požiadavky na dlh. Čo možno najhlasnejšie. Obávam sa však, že dlh v tomto svete, vo všetkých možných významoch toho slova, už prekročil kritickú hranicu. Dnes si to už uvedomujú takmer všetci, ale nikto z toho nechce vyvodiť dôsledky. Povedané jazykom týchto dní, všetci chcú byť v ekonomickom, politickom, kultúrnom, menšinovom raji, ale nikto nechce dodržiavať najelementárnejšie pravidlo, že je to raj na dlh a nemôže dlho prežiť, lebo existuje na úkor toho druhého.
Toto je svet, ktorý vyplavuje z mora skrytých vzťahov, spojitostí a analógií Několik dnů Fedora Gála a popúšťa uzdu našej imaginácii, kladúc vedľa seba veci nepatrné i veľké.
Autor je literárny vedec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.