Zadržanie pápežovho komorníka Paola Gabrieleho bolo mediálnou bombou, ktorá obletela svet. Ide pritom len o nepatrný vrchol mohutného ľadovca, ktorý sa nachádza pod rozčerenou hladinou vatikánskych vôd.
Svetlo reflektorov sa zameralo na 46-ročného Rimana, otca troch detí, ktorý každý deň vstával skoro ráno a domov sa vracal neskoro večer, aby hlave katolíckej cirkvi asistoval pri obliekaní, stolovaní alebo pri audienciách. Asi každému je dnes jasné, že jeho úloha v afére Vatileaks je síce dramatická, ale vedľajšia. Prechovávanie citlivých dokumentov v súkromnom byte preňho znamená nielen stratu exkluzívneho pracovného miesta a dobrej povesti, ale aj hrozbu tridsiatich rokov väzenia.
.komorníkov motív
Presné dôvody, pre ktoré sa elegantný Paoletto, ako ho prezývajú najbližší, nechal vtiahnuť do vysokých hier, nie sú známe. V podstate môžu byť len dva. Možnosť, že dokumenty z pápežského apartmánu vynášal kvôli peniazom, sláve alebo osobnej pomste, je úplne vylúčená. Bývalý komorník je typ človeka, ktorého zvykneme označovať za oddaného katolíka. „Mnoho ľudí vo Vatikáne ho pozná ako jednoduchého a dobrého človeka, ktorý je oddaný pápežovi,“ napísal o ctiteľovi apoštolky Božieho milosrdenstva, sv. Faustíny Kowalskej, vatikanista Andrea Tornielli.
Pápežov komorník sa do víru udalostí nechal vtiahnuť pre vyššie ideály. Vo Vatikáne sa pohybuje už veľmi dlho – pred rokom 2006, keď vstúpil priamo do služieb pápeža, bol komorníkom iného vysokopostaveného preláta Jamesa Michaela Harveyho. Tento americký arcibiskup od roku 1998 šéfuje Prefektúre pápežského domu, takže do kontaktu s informáciami o dianí v Apoštolskom paláci prichádzal Gabriele už tu. Postupné spoznávanie vnútorných sporov medzi najvyššou cirkevnou hierarchiou, umocnené oddanosťou pápežovi, ho mohlo priviesť k rozhodnutiu informovať verejnosť o komplikovaných podmienkach, ktorým je vystavený Petrov nástupca.
Ešte pravdepodobnejšie však je, že Paolo Gabriele nekonal ako solitér, ale stal sa priamou súčasťou jedného z táborov vnútri Vatikánu. Túto verziu umocňujú dva nepriame dôkazy. Mnohé dokumenty, ktoré nelegálne opustili vatikánske múry, nepochádzajú z pápežovho apartmánu, ale z iných úradov, do ktorých zadržaný komorník nemal prístup. Na vynášaní informácií teda zrejme nepracoval sám. Po druhé, je nepravdepodobné, že by v čase, keď Vatikán rozbehol hon na čiernu ovcu, komorník držal u seba hľadané materiály. Tým skôr, že vyšetrovacia kardinálska komisia už vypočúvala jednotlivých zamestnancov vrátane Gabrieleho, ktorého byt sa nachádza len niekoľko desiatok metrov od veliteľstva vatikánskeho žandárskeho zboru. Takú neobozretnosť si mohol dovoliť len v prípade, že sa chcel nechať dolapiť, alebo mu niekto vysokopostavený prisľúbil nedotknuteľnosť.
.súboj titanov
Okrem Gabrieleho prežíva horúce dni aj riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice Federico Lombardi. Takmer 70-ročný jezuita je síce mediálne ostrieľaný, ale vyvrátiť vnímanie posledných udalostí ako dôkazu mocenských súbojov vnútri Vatikánu, je mission impossible. Ináč to nevidia ani novinári a analytici, ktorí sú cirkvi pozitívne naklonení.
„Je zrejmé, že Vatikán má veľký byrokratický aparát a v rámci každej byrokracie sú rozličné prúdy, ktoré súperia o moc,“ povedal v rozhovore pre portál Vatican Insider John Allen, jeden z najrešpektovanejších vatikanistov. Pozornosť sa pritom upiera najmä na dvojicu talianskych kardinálov – 77-ročného vatikánskeho štátneho sekretára Tarcisia Bertoneho a jeho 84-ročného predchodcu Angela Sodana.
Pozíciu štátneho sekretára, akéhosi predsedu vlády, si vymenili 15. septembra 2006. Kardinál Angelo Sodano opustil kľúčový úrad Rímskej kúrie po vyše pätnástich rokoch spolupráce so zosnulým Jánom Pavlom II. Benedikt XVI. si Bertoneho, vtedajšieho janovského arcibiskupa, nevybral náhodou – v rokoch 1995 – 2002 bol jeho „dvojkou“ na Kongregácii pre náuku viery. O takmer bezhraničnej dôvere, ktorú voči nemu prechováva, hovorí aj list zo začiatku januára 2010. Krátko po dovŕšení 75 rokov, keď musí každý cirkevný hierarcha abdikovať na svoj post, súčasný pápež vychválil Bertoneho kvality, pre ktoré sa „dnes ani v budúcnosti nechcem vzdať tejto vzácnej spolupráce“.
Slová, ktoré jasne hovoria o tom, že Benedikt XVI. chce služby kardinála Bertoneho využívať až do konca svojho pontifikátu, určite nepotešili kardinála Sodana. Ten svojho nástupcu vníma úplne ináč. Podľa vatikanistu Paola Rodariho ho Sodanov tajomník Piero Pioppo, dnes nuncius v Kamerune a Guinei, osobne presviedčal, aby funkciu štátneho sekretára neprijal. Skúsený diplomat Sodano bol presvedčený, že pri novom pápežovi – akademikovi by mal výsostne politickú funkciu štátneho sekretára zastávať človek s diplomatickými skúsenosťami.
Rodari v denníku Il Giornale upozornil, že počas pontifikátov posledných pápežov sa len raz stalo, že by štátny sekretár nepochádzal z diplomatických kruhov. Išlo o francúzskeho kardinála Jeana-Mariu Villota, ktorý bol v rokoch 1969 – 1979 štátnym sekretárom Pavla VI. Túto nevýhodu však vyvažoval samotný pápež, ktorý vyštudoval pápežskú diplomatickú akadémiu, pôsobil na nunciatúre vo Varšave a neskôr aj na štátnom sekretariáte ako podsekretár. V rokoch 1944 – 1954, keď bola pozícia štátneho sekretára neobsadená, bol v podstate šéfom vatikánskej vlády.
.diplomati verzus „evanjelisti“
Katolícku cirkev tak po dlhom čase vedie „nediplomatické duo“ Benedikt XVI. – Tarcisio Bertone, ktorý sa slovami „viac evanjelia a menej diplomacie“ priamo vyhranil voči línii kardinála Sodana. Odchádzajúcu garnitúru si pohneval aj tým, že pozície, ktoré sú tradične späté s cirkevnými diplomatmi, obsadil ľuďmi bez politických skúseností. Na čelo Správy majetkov Apoštolskej stolice dosadil arcibiskupa Domenica Calcagna, šéfom Prefektúry pre ekonomické záležitosti Svätej stolice sa stal arcibiskup Giuseppe Versaldi. Navyše, oboch Bertoneho ľudí Benedikt XVI. menoval tohto roku za kardinálov.
Kardinál Bertone sa od začiatku svojho pôsobenia musí boriť s kauzami, ktoré – keďže sa objavujú nečakane – zhoršujú nielen obraz štátneho sekretariátu, ale aj samotnej cirkvi. Najkritickejší bol rok 2009, ktorý poznačil prípad sňatia exkomunikácie z biskupov schizmatického hnutia lefébristov, medzi ktorými figuroval popierač holokaustu Richard Williamson či odstúpenie šéfredaktora katolíckeho denníka Avvenire Dina Boffa, ktorý bol krivo obvinený z homosexuality a vydierania. Úniky citlivých dokumentov, ktoré sa vliekli od začiatku roka, sú len ďalším, a pravdepodobne nie posledným prípadom. „Podľa mňa na pápeža útočí niekto, kto mu chce odkázať: zmýlil si sa vo výbere štátneho sekretára a zmýlil si sa, keď si ho nevymenil,“ interpretuje spomínané kauzy renomovaný cirkevný historik Alberto Melloni.
Súčasnú „vládnu krízu“ možno prekonať len zmierom medzi Bertoneho a Sodanovým krídlom. Aj keď ich spor médiá interpretujú len ako boj o moc, ide skôr o súboj rôznych pohľadov na fungovanie riadiaceho centra katolíckej cirkvi. Ten by však nemal prekračovať isté hranice, za ktorými tvorivé napätie začína byť kontraproduktívne. Viacerí už pripomenuli slová Pavla VI. spred štyridsiatich rokov: „Mám pocit, že cez štrbinu prenikol dym Satanov do Božieho chrámu.“
Autor tvorí portál svetkrestanstva.sk.
Svetlo reflektorov sa zameralo na 46-ročného Rimana, otca troch detí, ktorý každý deň vstával skoro ráno a domov sa vracal neskoro večer, aby hlave katolíckej cirkvi asistoval pri obliekaní, stolovaní alebo pri audienciách. Asi každému je dnes jasné, že jeho úloha v afére Vatileaks je síce dramatická, ale vedľajšia. Prechovávanie citlivých dokumentov v súkromnom byte preňho znamená nielen stratu exkluzívneho pracovného miesta a dobrej povesti, ale aj hrozbu tridsiatich rokov väzenia.
.komorníkov motív
Presné dôvody, pre ktoré sa elegantný Paoletto, ako ho prezývajú najbližší, nechal vtiahnuť do vysokých hier, nie sú známe. V podstate môžu byť len dva. Možnosť, že dokumenty z pápežského apartmánu vynášal kvôli peniazom, sláve alebo osobnej pomste, je úplne vylúčená. Bývalý komorník je typ človeka, ktorého zvykneme označovať za oddaného katolíka. „Mnoho ľudí vo Vatikáne ho pozná ako jednoduchého a dobrého človeka, ktorý je oddaný pápežovi,“ napísal o ctiteľovi apoštolky Božieho milosrdenstva, sv. Faustíny Kowalskej, vatikanista Andrea Tornielli.
Pápežov komorník sa do víru udalostí nechal vtiahnuť pre vyššie ideály. Vo Vatikáne sa pohybuje už veľmi dlho – pred rokom 2006, keď vstúpil priamo do služieb pápeža, bol komorníkom iného vysokopostaveného preláta Jamesa Michaela Harveyho. Tento americký arcibiskup od roku 1998 šéfuje Prefektúre pápežského domu, takže do kontaktu s informáciami o dianí v Apoštolskom paláci prichádzal Gabriele už tu. Postupné spoznávanie vnútorných sporov medzi najvyššou cirkevnou hierarchiou, umocnené oddanosťou pápežovi, ho mohlo priviesť k rozhodnutiu informovať verejnosť o komplikovaných podmienkach, ktorým je vystavený Petrov nástupca.
Ešte pravdepodobnejšie však je, že Paolo Gabriele nekonal ako solitér, ale stal sa priamou súčasťou jedného z táborov vnútri Vatikánu. Túto verziu umocňujú dva nepriame dôkazy. Mnohé dokumenty, ktoré nelegálne opustili vatikánske múry, nepochádzajú z pápežovho apartmánu, ale z iných úradov, do ktorých zadržaný komorník nemal prístup. Na vynášaní informácií teda zrejme nepracoval sám. Po druhé, je nepravdepodobné, že by v čase, keď Vatikán rozbehol hon na čiernu ovcu, komorník držal u seba hľadané materiály. Tým skôr, že vyšetrovacia kardinálska komisia už vypočúvala jednotlivých zamestnancov vrátane Gabrieleho, ktorého byt sa nachádza len niekoľko desiatok metrov od veliteľstva vatikánskeho žandárskeho zboru. Takú neobozretnosť si mohol dovoliť len v prípade, že sa chcel nechať dolapiť, alebo mu niekto vysokopostavený prisľúbil nedotknuteľnosť.
.súboj titanov
Okrem Gabrieleho prežíva horúce dni aj riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice Federico Lombardi. Takmer 70-ročný jezuita je síce mediálne ostrieľaný, ale vyvrátiť vnímanie posledných udalostí ako dôkazu mocenských súbojov vnútri Vatikánu, je mission impossible. Ináč to nevidia ani novinári a analytici, ktorí sú cirkvi pozitívne naklonení.
„Je zrejmé, že Vatikán má veľký byrokratický aparát a v rámci každej byrokracie sú rozličné prúdy, ktoré súperia o moc,“ povedal v rozhovore pre portál Vatican Insider John Allen, jeden z najrešpektovanejších vatikanistov. Pozornosť sa pritom upiera najmä na dvojicu talianskych kardinálov – 77-ročného vatikánskeho štátneho sekretára Tarcisia Bertoneho a jeho 84-ročného predchodcu Angela Sodana.
Pozíciu štátneho sekretára, akéhosi predsedu vlády, si vymenili 15. septembra 2006. Kardinál Angelo Sodano opustil kľúčový úrad Rímskej kúrie po vyše pätnástich rokoch spolupráce so zosnulým Jánom Pavlom II. Benedikt XVI. si Bertoneho, vtedajšieho janovského arcibiskupa, nevybral náhodou – v rokoch 1995 – 2002 bol jeho „dvojkou“ na Kongregácii pre náuku viery. O takmer bezhraničnej dôvere, ktorú voči nemu prechováva, hovorí aj list zo začiatku januára 2010. Krátko po dovŕšení 75 rokov, keď musí každý cirkevný hierarcha abdikovať na svoj post, súčasný pápež vychválil Bertoneho kvality, pre ktoré sa „dnes ani v budúcnosti nechcem vzdať tejto vzácnej spolupráce“.
Slová, ktoré jasne hovoria o tom, že Benedikt XVI. chce služby kardinála Bertoneho využívať až do konca svojho pontifikátu, určite nepotešili kardinála Sodana. Ten svojho nástupcu vníma úplne ináč. Podľa vatikanistu Paola Rodariho ho Sodanov tajomník Piero Pioppo, dnes nuncius v Kamerune a Guinei, osobne presviedčal, aby funkciu štátneho sekretára neprijal. Skúsený diplomat Sodano bol presvedčený, že pri novom pápežovi – akademikovi by mal výsostne politickú funkciu štátneho sekretára zastávať človek s diplomatickými skúsenosťami.
Rodari v denníku Il Giornale upozornil, že počas pontifikátov posledných pápežov sa len raz stalo, že by štátny sekretár nepochádzal z diplomatických kruhov. Išlo o francúzskeho kardinála Jeana-Mariu Villota, ktorý bol v rokoch 1969 – 1979 štátnym sekretárom Pavla VI. Túto nevýhodu však vyvažoval samotný pápež, ktorý vyštudoval pápežskú diplomatickú akadémiu, pôsobil na nunciatúre vo Varšave a neskôr aj na štátnom sekretariáte ako podsekretár. V rokoch 1944 – 1954, keď bola pozícia štátneho sekretára neobsadená, bol v podstate šéfom vatikánskej vlády.
.diplomati verzus „evanjelisti“
Katolícku cirkev tak po dlhom čase vedie „nediplomatické duo“ Benedikt XVI. – Tarcisio Bertone, ktorý sa slovami „viac evanjelia a menej diplomacie“ priamo vyhranil voči línii kardinála Sodana. Odchádzajúcu garnitúru si pohneval aj tým, že pozície, ktoré sú tradične späté s cirkevnými diplomatmi, obsadil ľuďmi bez politických skúseností. Na čelo Správy majetkov Apoštolskej stolice dosadil arcibiskupa Domenica Calcagna, šéfom Prefektúry pre ekonomické záležitosti Svätej stolice sa stal arcibiskup Giuseppe Versaldi. Navyše, oboch Bertoneho ľudí Benedikt XVI. menoval tohto roku za kardinálov.
Kardinál Bertone sa od začiatku svojho pôsobenia musí boriť s kauzami, ktoré – keďže sa objavujú nečakane – zhoršujú nielen obraz štátneho sekretariátu, ale aj samotnej cirkvi. Najkritickejší bol rok 2009, ktorý poznačil prípad sňatia exkomunikácie z biskupov schizmatického hnutia lefébristov, medzi ktorými figuroval popierač holokaustu Richard Williamson či odstúpenie šéfredaktora katolíckeho denníka Avvenire Dina Boffa, ktorý bol krivo obvinený z homosexuality a vydierania. Úniky citlivých dokumentov, ktoré sa vliekli od začiatku roka, sú len ďalším, a pravdepodobne nie posledným prípadom. „Podľa mňa na pápeža útočí niekto, kto mu chce odkázať: zmýlil si sa vo výbere štátneho sekretára a zmýlil si sa, keď si ho nevymenil,“ interpretuje spomínané kauzy renomovaný cirkevný historik Alberto Melloni.
Súčasnú „vládnu krízu“ možno prekonať len zmierom medzi Bertoneho a Sodanovým krídlom. Aj keď ich spor médiá interpretujú len ako boj o moc, ide skôr o súboj rôznych pohľadov na fungovanie riadiaceho centra katolíckej cirkvi. Ten by však nemal prekračovať isté hranice, za ktorými tvorivé napätie začína byť kontraproduktívne. Viacerí už pripomenuli slová Pavla VI. spred štyridsiatich rokov: „Mám pocit, že cez štrbinu prenikol dym Satanov do Božieho chrámu.“
Autor tvorí portál svetkrestanstva.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.