Napísal som opäť Petrovi, že už sa mi v našom pravidelnom glosovaní do .týždňa nechce pokračovať. Požiadal ma, nech sa neplaším a poradil, nech rozpracúvam paralelne niekoľko tém a vo finále nech sa venujem iba tým najlepším. Ach jo. Opakovane sa prehrabujem v počítači a hľadám zabudnuté texty. Niet ich. Premýšľam, že by som Petrovi šlohol skvelý nápad o prenikaní súkromného do verejného a naopak. Nebolo by to však fér. Obchádzam knižnicu a beriem do ruky tu jednu a tu druhú knihu. Že by nejaká recenzia?
Problém však asi nebude len v tom, že mi dochádza para. Čoraz častejšie si nahováram, že to vlastne nemá zmysel. Pretlak impulzov zo všetkých strán. Kto to má čo i len registrovať, a nie ešte spracúvať. A keď už sa niečo podarí, kto z toho bude mať úžitok? A keď sa už niekto nájde, nebude ten úžitok spočívať v tom, že mi dotyčný niečo otrepe o hlavu? Keby aspoň to, ale čo ak ani pes neštekne? Pritom som sa vôbec nezmienil o tom, že keď niekde funguje trh, tak na poli literárnej tvorby to fakt nie je. Poznám to dôverne z vlastnej rodiny. Píše manželka, píše starší syn. Robota je to ťažká, osamelá a vyžiť sa z toho nedá. Ale čo, hovorím si, Josef Císařovský už tiež dlho nič nevystavoval ani nepredal a aj vo svojich osemdesiatich šiestich rokoch si sadá denne k plátnu. Rudo Dzurko je ťažko chorý, ledva sa vlečie, ale každý deň čosi vystružliká. Idem do pivnice, mám tam marhuľovicu z južnej Moravy. Dám si dva poháriky, dve cigaretky a uvidíme. A týchto pár riadkov pošlem do .týždňa. Má to skoro presne predpísaný počet slov.
Problém však asi nebude len v tom, že mi dochádza para. Čoraz častejšie si nahováram, že to vlastne nemá zmysel. Pretlak impulzov zo všetkých strán. Kto to má čo i len registrovať, a nie ešte spracúvať. A keď už sa niečo podarí, kto z toho bude mať úžitok? A keď sa už niekto nájde, nebude ten úžitok spočívať v tom, že mi dotyčný niečo otrepe o hlavu? Keby aspoň to, ale čo ak ani pes neštekne? Pritom som sa vôbec nezmienil o tom, že keď niekde funguje trh, tak na poli literárnej tvorby to fakt nie je. Poznám to dôverne z vlastnej rodiny. Píše manželka, píše starší syn. Robota je to ťažká, osamelá a vyžiť sa z toho nedá. Ale čo, hovorím si, Josef Císařovský už tiež dlho nič nevystavoval ani nepredal a aj vo svojich osemdesiatich šiestich rokoch si sadá denne k plátnu. Rudo Dzurko je ťažko chorý, ledva sa vlečie, ale každý deň čosi vystružliká. Idem do pivnice, mám tam marhuľovicu z južnej Moravy. Dám si dva poháriky, dve cigaretky a uvidíme. A týchto pár riadkov pošlem do .týždňa. Má to skoro presne predpísaný počet slov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.