.pred uzákonením striedavej starostlivosti mohlo byť dieťa po rozvode prisúdené do starostlivosti buď matke, alebo otcovi, pričom ten druhý rodič mal nárok iba na dva víkendy do mesiaca?
To bola iba aplikácia, zákon o rodine to takto nehovoril.
.čo sa teda zmenilo?
Veľa. Jadrom zmeny bolo to, že do účinnosti tejto novely k 1. 7. 2010 súd musel rozhodnúť o jednom z rodičov, ktorému zverí dieťa do výlučnej starostlivosti. A ten druhý mal nové právo – právo styku. Rozhodnutie o zverení dieťaťa pritom iba rodičom vymedzuje čas, keď budú na dieťa výchovne vplývať. No nikdy to nemalo vplyv na zastupovanie dieťaťa, na rozhodovanie o ňom, na správu jeho majetku a podobne. Tie práva vždy patrili obom rodičom. Len sa to v praxi, žiaľ, vysvetľuje zle. Ten, ktorý má zverené dieťa, nemôže sám povedať, akú strednú školu bude dieťa navštevovať.
.a ak druhý rodič nesúhlasí?
Tak máme paragraf 35, ktorý povie, že v prípade nezhody na návrh ktoréhokoľvek rodiča v iných než bežných veciach rozhodne súd.
.čo je z vášho pohľadu hlavným zmyslom striedavej starostlivosti?
Zbaviť najmä matky pocitu, že sú preferenčným rodičom, ktorý ako jediný dokáže rozpoznať, čo je dobré pre dieťa. Ten pocit má, žiaľ, aj spoločnosť. Vidím množstvo prípadov zlých matiek. Ženy sú rovnako neverné ako muži, vedia sa správať rovnako bezcharakterne. Nedá sa to deliť podľa pohlavia. Zákon o rodine má jediný paragraf v tomto smere – delí rodičov na toho, ktorý je dieťaťu na prospech a toho, ktorý nie je. A presne to, ako na dieťa rodič pôsobí, by mal skúmať súd. Ak sú obaja primeraným vzorom, striedavá starostlivosť by mala byť povinnosťou.
.čo ak sú zlé vzťahy medzi manželmi po rozvode a jeden z nich nechce striedavú starostlivosť? To je zrejme najčastejší prípad.
Súd by sa nemal uspokojiť s konštatovaním, že to tak je. Aj podľa medzinárodného práva majú súdy pozitívnu povinnosť: nestačí obmedziť to, čo je negatívne, treba urobiť kroky navyše. Štát musí sám vyvíjať iniciatívu, aby rodičia správne výchovne vplývali na dieťa.
.ako to môžu súdy a štát vykonávať?
Obrovská chyba je, že dnes v zákone nie je definované, čo je záujem dieťaťa, pretože ten je prvoradý. Máme iba právo rodičov vplývať na dieťa v súlade s ich náboženským alebo filozofickým presvedčením. No dlhodobým záujmom je vychovať z dieťaťa progresívnu osobnosť s pozitívnou hodnotovou orientáciou. Zoberme si prípad syndrómu zavrhnutého rodiča: stáva sa, že po rozvode chce jeden rodič toho druhého zo života dieťaťa vymazať. Je to diagnostikovaný syndróm, má osem znakov. A to dieťa, aby vyhovelo tlaku horšieho rodiča, ktorý na neho takto zle vplýva, sa začne pri stretnutí s tým druhým hádzať o zem. Druhý rodič sa iba nechápavo pozerá. Takmer vždy sudcovia aj psychológovia povedia: dieťa je naviazané na rodiča, ktorý ho má, bolo by nesprávne ho od neho trhať. A povedia tomu druhému: majte rozum, nechajte ho tak. Lenže dieťa treba vybrať z takého prostredia, kde sa naučí, že aroganciou a zlobou dosiahne svoje.
.nemala by dieťa, najmä ak je malé, vychovávať primárne matka, aj keď ho podnecuje proti otcovi?
Je dokázané, že v boji o detskú psychiku a priazeň vždy víťazí horší rodič. Pretože dieťa nemá silu sa postaviť autorite. Paradoxne, súdy pred tým kapitulujú. V Česku sa však pred štyrmi rokmi našiel sudca, ktorý 8-ročnú Terezku zobral matke, ktorá ho „naočkovala“ proti otcovi. Nariadil jej hospitalizáciu na psychiatrii, potom ústav Olivovej nadácie v Říčanech u Prahy. Po mesiaci Terezka dokázala s otcom v pohode komunikovať. A matka sa už bála zopakovať také správanie. Veľká časť spoločnosti sudcu za to odsúdila. Ja s ním plne súhlasím. Pretože záujmom dieťaťa je, aby z neho vyrástol zdravý jedinec – aj za cenu dočasného hnevu či hádzania sa o zem.
To bola iba aplikácia, zákon o rodine to takto nehovoril.
.čo sa teda zmenilo?
Veľa. Jadrom zmeny bolo to, že do účinnosti tejto novely k 1. 7. 2010 súd musel rozhodnúť o jednom z rodičov, ktorému zverí dieťa do výlučnej starostlivosti. A ten druhý mal nové právo – právo styku. Rozhodnutie o zverení dieťaťa pritom iba rodičom vymedzuje čas, keď budú na dieťa výchovne vplývať. No nikdy to nemalo vplyv na zastupovanie dieťaťa, na rozhodovanie o ňom, na správu jeho majetku a podobne. Tie práva vždy patrili obom rodičom. Len sa to v praxi, žiaľ, vysvetľuje zle. Ten, ktorý má zverené dieťa, nemôže sám povedať, akú strednú školu bude dieťa navštevovať.
.a ak druhý rodič nesúhlasí?
Tak máme paragraf 35, ktorý povie, že v prípade nezhody na návrh ktoréhokoľvek rodiča v iných než bežných veciach rozhodne súd.
.čo je z vášho pohľadu hlavným zmyslom striedavej starostlivosti?
Zbaviť najmä matky pocitu, že sú preferenčným rodičom, ktorý ako jediný dokáže rozpoznať, čo je dobré pre dieťa. Ten pocit má, žiaľ, aj spoločnosť. Vidím množstvo prípadov zlých matiek. Ženy sú rovnako neverné ako muži, vedia sa správať rovnako bezcharakterne. Nedá sa to deliť podľa pohlavia. Zákon o rodine má jediný paragraf v tomto smere – delí rodičov na toho, ktorý je dieťaťu na prospech a toho, ktorý nie je. A presne to, ako na dieťa rodič pôsobí, by mal skúmať súd. Ak sú obaja primeraným vzorom, striedavá starostlivosť by mala byť povinnosťou.
.čo ak sú zlé vzťahy medzi manželmi po rozvode a jeden z nich nechce striedavú starostlivosť? To je zrejme najčastejší prípad.
Súd by sa nemal uspokojiť s konštatovaním, že to tak je. Aj podľa medzinárodného práva majú súdy pozitívnu povinnosť: nestačí obmedziť to, čo je negatívne, treba urobiť kroky navyše. Štát musí sám vyvíjať iniciatívu, aby rodičia správne výchovne vplývali na dieťa.
.ako to môžu súdy a štát vykonávať?
Obrovská chyba je, že dnes v zákone nie je definované, čo je záujem dieťaťa, pretože ten je prvoradý. Máme iba právo rodičov vplývať na dieťa v súlade s ich náboženským alebo filozofickým presvedčením. No dlhodobým záujmom je vychovať z dieťaťa progresívnu osobnosť s pozitívnou hodnotovou orientáciou. Zoberme si prípad syndrómu zavrhnutého rodiča: stáva sa, že po rozvode chce jeden rodič toho druhého zo života dieťaťa vymazať. Je to diagnostikovaný syndróm, má osem znakov. A to dieťa, aby vyhovelo tlaku horšieho rodiča, ktorý na neho takto zle vplýva, sa začne pri stretnutí s tým druhým hádzať o zem. Druhý rodič sa iba nechápavo pozerá. Takmer vždy sudcovia aj psychológovia povedia: dieťa je naviazané na rodiča, ktorý ho má, bolo by nesprávne ho od neho trhať. A povedia tomu druhému: majte rozum, nechajte ho tak. Lenže dieťa treba vybrať z takého prostredia, kde sa naučí, že aroganciou a zlobou dosiahne svoje.
.nemala by dieťa, najmä ak je malé, vychovávať primárne matka, aj keď ho podnecuje proti otcovi?
Je dokázané, že v boji o detskú psychiku a priazeň vždy víťazí horší rodič. Pretože dieťa nemá silu sa postaviť autorite. Paradoxne, súdy pred tým kapitulujú. V Česku sa však pred štyrmi rokmi našiel sudca, ktorý 8-ročnú Terezku zobral matke, ktorá ho „naočkovala“ proti otcovi. Nariadil jej hospitalizáciu na psychiatrii, potom ústav Olivovej nadácie v Říčanech u Prahy. Po mesiaci Terezka dokázala s otcom v pohode komunikovať. A matka sa už bála zopakovať také správanie. Veľká časť spoločnosti sudcu za to odsúdila. Ja s ním plne súhlasím. Pretože záujmom dieťaťa je, aby z neho vyrástol zdravý jedinec – aj za cenu dočasného hnevu či hádzania sa o zem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.