Národ, ktorý nevymiera

Hneď na úvod treba napísať, že výsledok stojí za to. Byť natoľko trpezlivý, že viac ako 30 rokov zbieram obrazový materiál do obrazovej knihy, to je čosi v našich podmienkach ozaj výnimočné. Podobne ako fakt, že ide o dvojicu autorov. Ako správne píše v úvode ku knihe teoretik fotografie Aurel Hrabušický, dokumentárna fotografia je obvykle arénou „osamelých lovcov“. V jej vrcholných podobách ide o veľmi osobnú reflexiu skutočnosti. A istá miera prehnanej citlivosti v zmysle „tento obraz je môj“ sa akosi očakáva. Ondzik s Leňom to však popierajú, čo je iba dobre. Nesúťažia, kto má lepšiu fotku, ani v tom, kto má v knihe viac záberov. Keď listujete touto čiernobielou kronikou života Rusínov (Rusnákov, Rusnakov, rusnákov), svojrázneho etnika kdesi na pomedzí Slovenska, Poľska a Ukrajiny, ich zvyky, obyčaje a každodenný život vás natoľko „vtiahnu“, že o tom, kto je autor tohoktorého obrazu ani neuvažujete.
Biologický rytmus od jari do zimy, ale aj ľudské príbehy od narodenia cez svadbu po pohreb. Nekonečný kolobeh prírody je odnepamäti osou, okolo ktorej sa otáča etnológia či antropológia. Fotografický dokument, ak je poctivo dlhodobý, a nie je iba „zhlukom“ náhodných fragmentov a bizarností, má obrovský dar sprostredkovať na jednotlivostiach čosi nadčasové. Výpovedným príkladom sú práce dvoch českých autorov, ktoré sa viažu k Slovensku: Cigáni Josefa Koudelku a Pútnici či Šumiac Markéty Luskačovej. Tá inak napísala k tejto knihe osobnú poctu jej autorom.
Jadrom monografie sú dva projekty: Starina (1981 – 1986) a Rusíni (1996 – 2003). Obaja autori najskôr fotografovali vysídľovanie rusínskych obcí za socializmu kvôli stavbe priehrady, neskôr svoj zámer rozšírili o život Rusínov ako takých. Teda národa, ktorý podľa uštipačných hlasov, najmä z Ukrajiny, vlastne ani neexistuje. Pretože Rusíni sú vraj iba akousi „vetvou“ ukrajinského národa z úpätia karpatského oblúka, vetvou, ktorá nemá svoj štát. No má, aspoň tu na Slovensku, svoj kodifikovaný jazyk a utešene sa podľa posledného sčítania rozrastá. A má svoje výrazné osobnosti. Nielen emblémového Andyho Warhola, aj buditeľov, akým bol napríklad dnes už nebohý dramaturg Divadla A. Duchnoviča v Prešove Vasiľ Turok (nech mu je zem ľahká a nech je štamperlík s vodkou ako pietna spomienka v krčme, do ktorej rád chodieval, vždy plný) alebo akým je karikaturista Fedor Vico. A práve s ním mal autor tohto článku možnosť ísť niekedy v roku 1997 na Podkarpatskú Rus, aby tam spoločne hľadali Kyjevom asimilovaných Rusínov: podľa oficiálnych ukrajinských miest ich tam žilo 37 (kusov, nie tisícov), podľa samotných Rusínov asi 800- tisíc. Pravda, ako vždy, bola kdesi uprostred.
Téma Rusínov môže zvádzať k hromadeniu bizarností či groteskností. Našťastie, Leňo s Ondzikom sa tomu vyhli. Úsmev vám zamrzne pri pohľade na staršie ženy v čiernom, ktoré sedia v krčme pri pálenke (Rus - ký Potok, 1997); takisto pri pohľade na statnú ženu, zapriahnutú do pluhu, ktorý tlačí muž (Nová Sedlica, 2002). Rusínske dediny vymierajú a mestá iba ťažko odolávajú náporu globalizácie a prosperity, ktoré ničia to, čo je autentické. Jednou z mála slabín tejto, inak vynikajúcej knihy je fakt, že občas bol pri výbere autormi a grafickým dizajnérom Borisom Melušom nadradený popisný, naratívny aspekt nad obrazovú kvalitu. Menej by bolo viac, no dá sa to pochopiť. Čo je významnejšie, najnovšie fotografie tejto knihy vznikli takmer pred desiatimi rokmi. Autori teda od roku 2003 na projekte nepracovali? Alebo čakali tak dlho na to, že sa nájde odvážny vydavateľ a spon zori? Akokoľvek, stálo to za to. Podobná kniha, navyše vďaka sympatickému menšiemu formátu a mäkkej väzbe cenovo prístupná, na Slovensku zatiaľ nevznikla.