Odtiene bojkotu

Pozoruhodné je, že na excesy „tvrdých jadier“ fanúšikov z tohto regiónu si západné médiá a politici spomenuli až takto neskoro, pár dní pred výkopom vo Varšave. To, že z hľadiska bezpečnosti, čo je dôležité kritérium prideľovania usporiadateľstva, je najmä Ukrajina azda vôbec najrizikovejšia z členov UEFA, bolo predsa známe už v roku 2007, keď sa o dejisku rozhodlo. Napodiv, varovným hlasom o krvavých bitkách sa vtedy nedostalo sluchu. Presne tak ako upozorneniam, že investíciu tohto rádu v krajine ekonomicky takej slabej a korupciou takej prerastenej, ako je Ukrajina, nemôže nesprevádzať rozkrádanie. A to do tej miery, že záverečný účet napokon zaplatí chudobný ľud.
Zatiaľ čo strach z „rowdies“ sa stal dôvodom bojkotu rodinných príslušníkov dvoch hviezd Arsenalu (Walcott, Oxlade-Chamberlain), spôsob zaobchádzania s Tymošenkovou vo väzení uvádza ako príčinu pravdepodobnej neúčasti dlhý zástup európskych politikov. Na čele s Merkelovou, ktorá je inak taký futbalový fanúšik, že pri sledovaní Bayern-Chelsea na stretnutí G-8 (ktorú kvôli tomu museli prerušiť!) si odsadla od Camerona, aby sa nepohádali ešte nad rámec eurobondov.
Samozrejme, silné gesto nesúhlasu s režimom Janukovyča je principiálne správne. Už len z toho, že väzobne stíhaní či odsúdení sú aj ďalší štyria ministri Tymošenkovej vlády, ale nikto z terajšej garnitúry, je zrejmé, že nejde o spravodlivosť, ale o kriminalizáciu opozície a politickú pomstu.
Problém je inde a kole oči. Nemecko, ktorého prezident Gauck inicioval hromadný bojkot májového summitu hláv štátov v Odese, je neporovnateľne menej zásadové, ak ide o dodržiavanie ľudských práv v Rusku. Menovať kauzy a tragédie, ktoré robia režim v Kremli ešte horším, než je ten v Kyjeve, by zabralo tri komentáre. Zároveň je očividné – a to už dlho – budovanie nadštandardných ekonomických a politických väzieb medzi Moskvou a Berlínom.
Tvrdenie, že bojkot nesúvisí ani tak s osudom Tymošenkovej, ako s vypoklonkovaním Ukrajiny z Európy do náručia Putina, čím sa hranice Ruska posunú až k Slovensku (Schwarzenberg), z toho priamo vyvodzovať nemožno. Avšak kritickosť špeciálne Nemecka práve voči Ukrajine v situácii, keď omnoho menej razantne vystupuje voči zástupu iných narušovateľov demokratických princípov, by mohla práve na Slovensku vzbudzovať znepokojenie.
O nič lepšie to nie je ani s pozíciou európskych odmietačov bojkotu vrátane Slovenska, ktoré sa ústami Lajčáka pripojilo nielen k hodnotovo vyprázdnenej, ale najmä pokryteckej fráze ministrov zahraničných vecí, že „nesmieme spájať šport s politikou“. Pointa totiž je, že pridelenie EURO 2012 bolo rozhodnutie esenciálne politické. Cieľ priblížiť Ukrajinu EÚ prebil všetky nedostižné prednosti talianskej protikandidatúry. A keďže práve príbeh Tymošenkovej dokumentuje, že zámer „europeizovať“ Ukrajinu je na márach, poctivé by bolo priznať, že sa rozhodovalo (teda UEFA, pod tlakom Bruselu) politicky a politicky išlo o omyl.