Spojené štáty nie sú žiadnou výnimkou. Po troch rokoch Veľkej hospodárskej krízy Herberta Hoovera rozdrvil Franklin Delano Roosevelt. V roku 1980 Ronald Reagan po prudkom záchvate stagflácie prevalcoval Jimmyho Cartera.
Ekonomická výkonnosť pritom do veľkej miery závisí od hospodárskej politiky. Veľkú hospodársku krízu vyostrila žalostná menová politika, zvyšovanie daní a ochranárske obchodné politiky. Podobne uvoľnená menová politika USA v polovici minulej dekády pomohla vytvoriť podmienky pre Veľkú recesiu, pretože významne prispela k explózii útrat na dlh a vyvolala realitnú bublinu, ktorá v rokoch 2007 – 2008 praskla.
.dva konflikty
Pre ekonomické a politické vyhliadky v USA i Európe bude kľúčový výsledok dvoch súvisiacich konfliktov medzi politickými prístupmi. Prvý sa vedie medzi „úsporami" a „rastom" – teda medzi krátkodobým znižovaním deficitu a ďalšou fiškálnou stimuláciou. Na oboch brehoch Atlantiku mnohí ľavičiari tvrdia, že je potrebné viac, nie menej vládnych výdavkov, aby ekonomika vybŕdla z recesie. Pravičiari sú zas presvedčení, že najvyššou prioritou vlád by mala byť fiškálna konsolidácia.
Rozsiahle schodky a prudko rastúce pomery dlhu k HDP v Európe znepokojujú veriteľov a vyvolávajú politické napätie. Predovšetkým Nemecko od výrazne zadlžených juhoeurópskych krajín, ktorých odbory (a voliči) ďalšie úspory odmietajú, požaduje silnejšie uťahovanie fiškálnych opaskov. Hoci USA zatiaľ pred hnevom trhu s dlhopismi unikajú, americkí politickí lídri stoja pred tým istým problémom dlhu a fiškálnej udržateľnosti.
Druhý konflikt sa týka dlhodobých štrukturálnych otázok: spomalenia rastu vládnych výdavkov, reformy daní a zvýšenia flexibility pracovného trhu. V Európe by napríklad excesy sociálneho štátu stlmilo zvýšenie dôchodkového veku pri verejných dôchodkoch a zníženie počtu zamestnancov v štátnej správe.
V USA sa zdalo, že Reaganovo víťazstvo v roku 1980 signalizuje, že Amerika sa zďaleka vyhne európskemu modelu sociálneho blahobytu. Prezident Barack Obama a jeho kongresoví spojenci však odmietli konsenzus, že vláda by mala byť posledným útočiskom len pre ľudí v núdzi, a uprednostnili väčšiu závislosť osôb a firiem od vládnych programov a iných verejných výdavkov, cielených daňových úľav, regulácií a pôžičiek.
.stimul na dlh
Je ťažké odlíšiť účinky rozpočtu na ekonomiku od účinkov ekonomiky na rozpočet. Existuje niekoľko prípadov, napríklad Írsko a Dánsko v 80. rokoch 20. storočia, keď fiškálna konsolidácia v krátkodobom horizonte napomohla expanzii ekonomiky, pretože nižšie úroky a výmenné kurzy posilnili dôveru natoľko, že to stimulovalo dopyt.
Samozrejme, ak sa o konsolidáciu usiluje veľa svetových ekonomík naraz, pričom úrokové sadzby sú už nízke a niektoré z najväčších tvoria menovú úniu, je taký priaznivý výsledok menej pravdepodobný. Avšak doklady o tom, či ďalšie deficitne financované útraty svižne oživia hospodársky rast, sú zmiešané.
V nedávnom prieskume s názvom Fiškálna politika pre hospodársky rast som dospel k záveru, že krátkodobé multiplikátory – celková zmena ekonomickej aktivity, plynúcej z vyšších vládnych výdavkov – by teoreticky mohli dosahovať až dvojnásobok, keď centrálna banka zníži svoju cieľovú úrokovú sadzbu na nulu. Inými slovami, jeden dolár utratený vládou by veľmi krátkodobo mohol posilniť HDP o dva doláre.
Háčik je v tom, že už od druhého roku multiplikátor klesá do záporných čísel: ďalšie vládne výdavky nezväčšujú, ale znižujú strednodobý a dlhodobý hospodársky rast. Vo vysoko zadlžených krajinách je navyše krátkodobý účinok slabší a môže byť počas ekonomických expanzií dokonca záporný, ak domácnosti a firmy neutrácajú hotovosť, ale radšej sporia, pretože očakávajú, že za budúce výdavky zaplatia vyššie dane.
Odkladaním fiškálnej konsolidácie sa riskuje jej zadrhnutie, avšak príliš agresívnou konsolidáciou sa riskuje brzdenie rastu. Tí, ktorí dnes požadujú ďalšiu deficitne financovanú stimuláciu, sa však musia vyrovnať s významnými dôkazmi, že previs verejného dlhu na dlhý čas potláča rast. Ekonómovia Carmen Reinhartová a Kenneth Rogoff v nedávnej štúdii, nadväzujúcej na ich knihu Tentoraz je to iné dospeli k záveru, že pomery dlhu k HDP nad 90 percent obvykle sprevádza ročné spomalenie rastu o plný percentuálny bod na 23 rokov. Previs dlhu tak v súčte na ušlých príjmoch vyjde drahšie ako hlboká recesia.
.reformy sú potrebné
Múdra politika zvažuje súbežne krátkodobé, strednodobé a dlhodobé účinky. Európa aj USA zúfalo potrebujú dlhodobé reformy, napríklad verejných dôchodkov a zdravotnej starostlivosti. Európa sa nezaobíde bez štrukturálnej reformy trhu práce a musí si poradiť s previsom suverénneho dlhu, bankovými krízami a budúcnosťou eura. Amerika musí zreformovať svoj daňový zákonník, aby zvýšila príjmy od širšej škály osôb a ekonomických činností (polovica americkej populácie neplatí žiadnu federálnu daň z príjmu a mnoho zdrojov príjmov daňový zákonník ignoruje alebo zvýhodňuje).
Počas niekoľkých najbližších rokov – v strednodobom horizonte – by všetky krajiny mali zaviesť fiškálnu konsolidáciu, z ktorej by nebolo ľahké vycúvať a ktorá by presvedčila súkromný sektor, že dôjde k postupnej či odloženej korekcii, v prvom rade na výdavkovej strane rozpočtu. Úspešná konsolidácia sa všeobecne spolieha skôr na výdavkové škrty než na zvyšovanie daní – v pomere piatich či šiestich k jednej. USA v 80. a 90. rokoch minulého storočia znížili výdavky o 5 percent HDP, vyrovnali rozpočet a pritom robustne rástli. Kanada v posledných dvoch desaťročiach znížila výdavky o 8 percent HDP a prospievala rovnako.
Výdavková flexibilita je krátkodobo vhodná jedine vtedy, ak sú zavedené strednodobé a dlhodobé opatrenia. Takýto kompromis – medzi Nemeckom a južnou Európou a medzi americkými republikánmi a demokratmi – by mal byť ekonomicky i politicky schodný.
Mnoho občanov sa dnes stretáva s ťažkosťami, a tak politickí lídri čelia náročnej úlohe: prijať vierohodné strednodobé a dlhodobé reformy bez toho, aby ekonomiku krátkodobo rozvrátili. Majú len malú ekonomickú (a hádam ešte menšiu politickú) chybovú toleranciu.
Autor je profesor ekonómie na Stanfordskej univerzite. Project Syndicate 2012.
Ekonomická výkonnosť pritom do veľkej miery závisí od hospodárskej politiky. Veľkú hospodársku krízu vyostrila žalostná menová politika, zvyšovanie daní a ochranárske obchodné politiky. Podobne uvoľnená menová politika USA v polovici minulej dekády pomohla vytvoriť podmienky pre Veľkú recesiu, pretože významne prispela k explózii útrat na dlh a vyvolala realitnú bublinu, ktorá v rokoch 2007 – 2008 praskla.
.dva konflikty
Pre ekonomické a politické vyhliadky v USA i Európe bude kľúčový výsledok dvoch súvisiacich konfliktov medzi politickými prístupmi. Prvý sa vedie medzi „úsporami" a „rastom" – teda medzi krátkodobým znižovaním deficitu a ďalšou fiškálnou stimuláciou. Na oboch brehoch Atlantiku mnohí ľavičiari tvrdia, že je potrebné viac, nie menej vládnych výdavkov, aby ekonomika vybŕdla z recesie. Pravičiari sú zas presvedčení, že najvyššou prioritou vlád by mala byť fiškálna konsolidácia.
Rozsiahle schodky a prudko rastúce pomery dlhu k HDP v Európe znepokojujú veriteľov a vyvolávajú politické napätie. Predovšetkým Nemecko od výrazne zadlžených juhoeurópskych krajín, ktorých odbory (a voliči) ďalšie úspory odmietajú, požaduje silnejšie uťahovanie fiškálnych opaskov. Hoci USA zatiaľ pred hnevom trhu s dlhopismi unikajú, americkí politickí lídri stoja pred tým istým problémom dlhu a fiškálnej udržateľnosti.
Druhý konflikt sa týka dlhodobých štrukturálnych otázok: spomalenia rastu vládnych výdavkov, reformy daní a zvýšenia flexibility pracovného trhu. V Európe by napríklad excesy sociálneho štátu stlmilo zvýšenie dôchodkového veku pri verejných dôchodkoch a zníženie počtu zamestnancov v štátnej správe.
V USA sa zdalo, že Reaganovo víťazstvo v roku 1980 signalizuje, že Amerika sa zďaleka vyhne európskemu modelu sociálneho blahobytu. Prezident Barack Obama a jeho kongresoví spojenci však odmietli konsenzus, že vláda by mala byť posledným útočiskom len pre ľudí v núdzi, a uprednostnili väčšiu závislosť osôb a firiem od vládnych programov a iných verejných výdavkov, cielených daňových úľav, regulácií a pôžičiek.
.stimul na dlh
Je ťažké odlíšiť účinky rozpočtu na ekonomiku od účinkov ekonomiky na rozpočet. Existuje niekoľko prípadov, napríklad Írsko a Dánsko v 80. rokoch 20. storočia, keď fiškálna konsolidácia v krátkodobom horizonte napomohla expanzii ekonomiky, pretože nižšie úroky a výmenné kurzy posilnili dôveru natoľko, že to stimulovalo dopyt.
Samozrejme, ak sa o konsolidáciu usiluje veľa svetových ekonomík naraz, pričom úrokové sadzby sú už nízke a niektoré z najväčších tvoria menovú úniu, je taký priaznivý výsledok menej pravdepodobný. Avšak doklady o tom, či ďalšie deficitne financované útraty svižne oživia hospodársky rast, sú zmiešané.
V nedávnom prieskume s názvom Fiškálna politika pre hospodársky rast som dospel k záveru, že krátkodobé multiplikátory – celková zmena ekonomickej aktivity, plynúcej z vyšších vládnych výdavkov – by teoreticky mohli dosahovať až dvojnásobok, keď centrálna banka zníži svoju cieľovú úrokovú sadzbu na nulu. Inými slovami, jeden dolár utratený vládou by veľmi krátkodobo mohol posilniť HDP o dva doláre.
Háčik je v tom, že už od druhého roku multiplikátor klesá do záporných čísel: ďalšie vládne výdavky nezväčšujú, ale znižujú strednodobý a dlhodobý hospodársky rast. Vo vysoko zadlžených krajinách je navyše krátkodobý účinok slabší a môže byť počas ekonomických expanzií dokonca záporný, ak domácnosti a firmy neutrácajú hotovosť, ale radšej sporia, pretože očakávajú, že za budúce výdavky zaplatia vyššie dane.
Odkladaním fiškálnej konsolidácie sa riskuje jej zadrhnutie, avšak príliš agresívnou konsolidáciou sa riskuje brzdenie rastu. Tí, ktorí dnes požadujú ďalšiu deficitne financovanú stimuláciu, sa však musia vyrovnať s významnými dôkazmi, že previs verejného dlhu na dlhý čas potláča rast. Ekonómovia Carmen Reinhartová a Kenneth Rogoff v nedávnej štúdii, nadväzujúcej na ich knihu Tentoraz je to iné dospeli k záveru, že pomery dlhu k HDP nad 90 percent obvykle sprevádza ročné spomalenie rastu o plný percentuálny bod na 23 rokov. Previs dlhu tak v súčte na ušlých príjmoch vyjde drahšie ako hlboká recesia.
.reformy sú potrebné
Múdra politika zvažuje súbežne krátkodobé, strednodobé a dlhodobé účinky. Európa aj USA zúfalo potrebujú dlhodobé reformy, napríklad verejných dôchodkov a zdravotnej starostlivosti. Európa sa nezaobíde bez štrukturálnej reformy trhu práce a musí si poradiť s previsom suverénneho dlhu, bankovými krízami a budúcnosťou eura. Amerika musí zreformovať svoj daňový zákonník, aby zvýšila príjmy od širšej škály osôb a ekonomických činností (polovica americkej populácie neplatí žiadnu federálnu daň z príjmu a mnoho zdrojov príjmov daňový zákonník ignoruje alebo zvýhodňuje).
Počas niekoľkých najbližších rokov – v strednodobom horizonte – by všetky krajiny mali zaviesť fiškálnu konsolidáciu, z ktorej by nebolo ľahké vycúvať a ktorá by presvedčila súkromný sektor, že dôjde k postupnej či odloženej korekcii, v prvom rade na výdavkovej strane rozpočtu. Úspešná konsolidácia sa všeobecne spolieha skôr na výdavkové škrty než na zvyšovanie daní – v pomere piatich či šiestich k jednej. USA v 80. a 90. rokoch minulého storočia znížili výdavky o 5 percent HDP, vyrovnali rozpočet a pritom robustne rástli. Kanada v posledných dvoch desaťročiach znížila výdavky o 8 percent HDP a prospievala rovnako.
Výdavková flexibilita je krátkodobo vhodná jedine vtedy, ak sú zavedené strednodobé a dlhodobé opatrenia. Takýto kompromis – medzi Nemeckom a južnou Európou a medzi americkými republikánmi a demokratmi – by mal byť ekonomicky i politicky schodný.
Mnoho občanov sa dnes stretáva s ťažkosťami, a tak politickí lídri čelia náročnej úlohe: prijať vierohodné strednodobé a dlhodobé reformy bez toho, aby ekonomiku krátkodobo rozvrátili. Majú len malú ekonomickú (a hádam ešte menšiu politickú) chybovú toleranciu.
Autor je profesor ekonómie na Stanfordskej univerzite. Project Syndicate 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.