Tvrdiť, že niekto ľúbi letnú prehánku až lejak, je azda trochu prehnané. Ale pokiaľ ide o kráľovskú rodinu, tú britská verejnosť momentálne skutočne miluje. Aspoň sa tak dá usudzovať podľa prieskumov verejnej mienky, ktoré sa realizovali ešte pred samotným diamantovým jubileom kráľovnej. Monarchia prekonáva rekordy popularity. Za posledných štyridsať rokov sa stabilných približne osemnásť percent Britov zaraďovalo k táboru, ktorý podporoval zrušenie monarchie a jeho nahradenie republikou. Ale prieskum agentúry Ipsos-Mori teraz naznačuje, že podpora republikánskeho zriadenia klesla na trinásť percent.
Je možné, že monarchii zabezpečila podporu predovšetkým vlaňajšia kráľovská svadba a výrazná prítomnosť dobre vyzerajúcich mladých členov kráľovskej rodiny. Čiastočne hrá iste rolu aj úcta ku kráľovninmu veku. Ale výraz, ktorý sa v premnohých oslavných prejavoch venovaných kráľovnej po celý víkend opakoval, bol „kontinuita“.
Ekonomika je na tom zle a ľudia vedia, že onedlho sa situácia môže ešte zhoršiť. Politici v súkromí dávajú najavo paniku nad udalosťami v Európe a časť tohto strachu už prenikla aj na verejnosť. V takom období sú monarchia a obrady, ktoré s ňou súvisia, upokojujúcim symbolom zakorenenej britskej stability, ktorá na druhej strane kanála La Manche prečkala mnohé zvraty a rozvraty. Takmer tisícročie neprerušenej vlády monarchie – plus-mínus nejaké tie incidenty s katovskou sekerou – prestavuje skutočne pozoruhodný symbol kontinuity.
Aj život a vláda Alžbety II. sú dôkazom, že krajina prekonala omnoho ťažšie obdobia, ktorých pamätníci stále žijú. Oscarom ovenčený film Kráľova reč ľuďom pripomenul, že kráľovná bola počas druhej svetovej vojny dieťaťom. Na trón nastúpila v roku 1952, keď Británia vo veľkom šetrila a ľudia stále dostávali potraviny na prídel ako za vojny. Diamantové jubileum Alžbety II. teda predstavuje pripomienku, že Británia má za sebou omnoho horšie uťahovanie opaskov a omnoho nepriaznivejšie okolnosti, než aké hrozia dnes.
Ak chceme osud monarchu spájať s osudom krajiny, sme odkázaní na zachovanie veľmi prekérnej rovnováhy. Kráľovská rodina totiž nemôže byť príliš vzdialená od ľudu, ani príliš populistická. Musí byť schopná komunikovať s ľudom, nesmie však byť neviazane ľudová. Počas kráľovninej vlády sa členovia jej rodiny od tejto rovnováhy neraz vzdialili, čo sa im zakaždým vypomstilo. Keď mladší členovia kráľovskej rodiny v roku 1987 vystúpili v televíznej šou známej pod hovorovým názvom Kráľovský knokaut, verejnosť bola zhrozená a rozpačitá. No keď sa kráľovná nezúčastnila na verejnom prejave emócií po smrti Diany, princeznej z Walesu, výsledkom bolo takmer univerzálne odsúdenie – tentoraz za to, že sa nenaladila na city svojich poddaných.
Iste ešte príde chvíľa, keď monarchia vstúpi na ďalší, hrboľatejší úsek svojej cesty. Ak raz bude starší a excentrický princ Charles korunovaný za kráľa, republikanizmus čaká menšie oživenie. No rojalisti by nemali upadnúť do zúfalstva. Britská monarchia má dlhú a pestrú históriu, a práve tí panovníci, ktorí boli zvláštni alebo priam zlí, majú dnes zabezpečenú najsvetlejšiu pamiatku. „Šialenstvo Juraja III. bolo v jeho dobe problémom, no neskôr sa stalo námetom obľúbeného filmu. Nevypočítateľné správanie k osobám kráľovskej krvi patrí a azda je občas aj súčasťou ich šarmu.
Pretrvávanie monarchie je pre rednúce rady britských republikánov veľmi nepríjemnou správou. Tvrdia, že monarchia posilňuje všetko, čo je v krajine spiatočnícke: nepriepustnú štruktúru spoločenských tried, zastarané politické inštitúcie, lásku k vonkajšej pompe na úkor podstaty. Ale republikáni robia jednu chybu: mýlia si zdanie moci s realitou moci.
Problém spoločenských tried je v Británii zložitý a veľmi starý a kráľovná Alžbeta je neoficiálnou držiteľkou titulu „najväčšia britská snobka“. No ak by chcel niekto oslabiť tradičnú triednu štruktúru Británie, mal by radšej reformovať školy než rušiť monarchiu. Podpora korune je silná tak v robotníckej triede, ako aj medzi bohatými. Marxista by to mohol pripísať „falošnému vedomiu“. Buržoázny komentátor to pripisuje zdravému sedliackemu rozumu. Chudobní ľudia vo Veľkej Británii skrátka prišli na to, že príčinou ich problémov nie je kráľovná.
Republikáni sa zároveň obávajú, že britská archaická ústava zveruje monarchii toľko moci, až to škodí demokracii. Kráľovná menuje premiéra. Bez kráľovského súhlasu nemožno uviesť do platnosti žiadny zákon. Briti sú poddaní, nie sú to občania. To však môže byť problém len pre toho, kto si mýli podstatu s formou. Teoreticky som skutočne poddaným. V skutočnosti som občanom so zákonnými právami, a tie mi zaručia, že ma žiadny kráľovský rozmar nemôže uvrhnúť do väznice v londýnskom Toweri.
Pre väčšinu Britov zostáva monarchia v zásade neškodnou inštitúciou. Diamantové jubileum rovnako ako Olympiáda poskytlo krajine príležitosť na upršanú letnú zábavu – a to je pred zimnou ekonomickou realitou, ktorá leží pred nami, len a len dobre.
Text uverejňujeme v spolupráci s Financial Times
Autor je hlavným zahraničným komentátorom Financial Times.
Je možné, že monarchii zabezpečila podporu predovšetkým vlaňajšia kráľovská svadba a výrazná prítomnosť dobre vyzerajúcich mladých členov kráľovskej rodiny. Čiastočne hrá iste rolu aj úcta ku kráľovninmu veku. Ale výraz, ktorý sa v premnohých oslavných prejavoch venovaných kráľovnej po celý víkend opakoval, bol „kontinuita“.
Ekonomika je na tom zle a ľudia vedia, že onedlho sa situácia môže ešte zhoršiť. Politici v súkromí dávajú najavo paniku nad udalosťami v Európe a časť tohto strachu už prenikla aj na verejnosť. V takom období sú monarchia a obrady, ktoré s ňou súvisia, upokojujúcim symbolom zakorenenej britskej stability, ktorá na druhej strane kanála La Manche prečkala mnohé zvraty a rozvraty. Takmer tisícročie neprerušenej vlády monarchie – plus-mínus nejaké tie incidenty s katovskou sekerou – prestavuje skutočne pozoruhodný symbol kontinuity.
Aj život a vláda Alžbety II. sú dôkazom, že krajina prekonala omnoho ťažšie obdobia, ktorých pamätníci stále žijú. Oscarom ovenčený film Kráľova reč ľuďom pripomenul, že kráľovná bola počas druhej svetovej vojny dieťaťom. Na trón nastúpila v roku 1952, keď Británia vo veľkom šetrila a ľudia stále dostávali potraviny na prídel ako za vojny. Diamantové jubileum Alžbety II. teda predstavuje pripomienku, že Británia má za sebou omnoho horšie uťahovanie opaskov a omnoho nepriaznivejšie okolnosti, než aké hrozia dnes.
Ak chceme osud monarchu spájať s osudom krajiny, sme odkázaní na zachovanie veľmi prekérnej rovnováhy. Kráľovská rodina totiž nemôže byť príliš vzdialená od ľudu, ani príliš populistická. Musí byť schopná komunikovať s ľudom, nesmie však byť neviazane ľudová. Počas kráľovninej vlády sa členovia jej rodiny od tejto rovnováhy neraz vzdialili, čo sa im zakaždým vypomstilo. Keď mladší členovia kráľovskej rodiny v roku 1987 vystúpili v televíznej šou známej pod hovorovým názvom Kráľovský knokaut, verejnosť bola zhrozená a rozpačitá. No keď sa kráľovná nezúčastnila na verejnom prejave emócií po smrti Diany, princeznej z Walesu, výsledkom bolo takmer univerzálne odsúdenie – tentoraz za to, že sa nenaladila na city svojich poddaných.
Iste ešte príde chvíľa, keď monarchia vstúpi na ďalší, hrboľatejší úsek svojej cesty. Ak raz bude starší a excentrický princ Charles korunovaný za kráľa, republikanizmus čaká menšie oživenie. No rojalisti by nemali upadnúť do zúfalstva. Britská monarchia má dlhú a pestrú históriu, a práve tí panovníci, ktorí boli zvláštni alebo priam zlí, majú dnes zabezpečenú najsvetlejšiu pamiatku. „Šialenstvo Juraja III. bolo v jeho dobe problémom, no neskôr sa stalo námetom obľúbeného filmu. Nevypočítateľné správanie k osobám kráľovskej krvi patrí a azda je občas aj súčasťou ich šarmu.
Pretrvávanie monarchie je pre rednúce rady britských republikánov veľmi nepríjemnou správou. Tvrdia, že monarchia posilňuje všetko, čo je v krajine spiatočnícke: nepriepustnú štruktúru spoločenských tried, zastarané politické inštitúcie, lásku k vonkajšej pompe na úkor podstaty. Ale republikáni robia jednu chybu: mýlia si zdanie moci s realitou moci.
Problém spoločenských tried je v Británii zložitý a veľmi starý a kráľovná Alžbeta je neoficiálnou držiteľkou titulu „najväčšia britská snobka“. No ak by chcel niekto oslabiť tradičnú triednu štruktúru Británie, mal by radšej reformovať školy než rušiť monarchiu. Podpora korune je silná tak v robotníckej triede, ako aj medzi bohatými. Marxista by to mohol pripísať „falošnému vedomiu“. Buržoázny komentátor to pripisuje zdravému sedliackemu rozumu. Chudobní ľudia vo Veľkej Británii skrátka prišli na to, že príčinou ich problémov nie je kráľovná.
Republikáni sa zároveň obávajú, že britská archaická ústava zveruje monarchii toľko moci, až to škodí demokracii. Kráľovná menuje premiéra. Bez kráľovského súhlasu nemožno uviesť do platnosti žiadny zákon. Briti sú poddaní, nie sú to občania. To však môže byť problém len pre toho, kto si mýli podstatu s formou. Teoreticky som skutočne poddaným. V skutočnosti som občanom so zákonnými právami, a tie mi zaručia, že ma žiadny kráľovský rozmar nemôže uvrhnúť do väznice v londýnskom Toweri.
Pre väčšinu Britov zostáva monarchia v zásade neškodnou inštitúciou. Diamantové jubileum rovnako ako Olympiáda poskytlo krajine príležitosť na upršanú letnú zábavu – a to je pred zimnou ekonomickou realitou, ktorá leží pred nami, len a len dobre.
Text uverejňujeme v spolupráci s Financial Times
Autor je hlavným zahraničným komentátorom Financial Times.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.