.štúr a Kossuth sú svojím spôsobom najdôležitejšie postavy slovensko-maďarských vzťahov. Nielen kvôli tomu, čo v dejinách vykonali, ale aj kvôli tomu, čo v dejinách reprezentujú. Spisovateľ Lajos Grendel to v jednom zo svojich románov ilustroval na príbehu Štúrovej a Kossuthovej sochy na námestí vo fiktívnom mestečku New Hont. Obyvatelia mestečka chceli najprv sochy umiestniť na opačných koncoch námestia. Na južnom Kossutha a na severnom Štúra, zľakli sa však, že by to mohlo byť prejavom toho, ako ich tieto sochy rozdeľujú. Vedľa seba ich však umiestniť tiež nechceli, a preto sa ich radšej vzdali úplne.
.dvaja zradcovia?
Historici si to však dovoliť nemôžu. Štúr aj Kossuth sú pre oba národy príliš dôležití, obísť ich jednoducho nejde. A považovať ich za zradcov, to sa po 150 rokoch už nedá. Napokon, Štúr nijako Uhorsko nezradil, chcel len domáce pomery reformovať inak, ako si to predstavovala maďarská elita v Pešti. A ani o Kossuthovi, hoci pochádzal z hornouhorského Turca, nemožno povedať, že by Slovákov zradil. Len ich pri svojich štátoprávnych úvahách, takpovediac, nebral do úvahy.
Maďarský historik József Demmel, ktorý o Štúrovi napísal monografiu, tvrdí, že ak maďarské prostredie pochopí osobnosť Ľudovíta Štúra, pochopí tým aj vznik slovenského národa a neskorší rozpad Uhorska. Slovenský historik Roman Holec to vidí naopak a rozchod Maďarov a Slovákov sa podľa neho nezačal pri Štúrovi, ale pri Kossuthovi. Štúr bol podľa neho na geopolitickej mape 19. storočia iba – povedané šachovou terminológiou – pešiakom. Jeho rozhodnutia a kroky záviseli od pohybu podstatne silnejších figúr. Kossuth bol však v tomto zmysle slova podľa Holeca niečím medzi kráľovnou a vežou. „Bol mocenským hráčom a od jeho rozhodnutí sa odvíjali rozhodnutia ostatných vrátane Štúra,“ dodáva slovenský historik.
Tak či onak, ak hľadáme moment, v ktorom sa spoločné uhorské dejiny definitívne rozdelili na maďarské a slovenské, zdá sa, že to bolo najneskôr v revolučnom roku 1848 – a Štúr aj Kossuth boli pritom. Kto bol teda Lajos Kossuth?
.z Turca do Pešti
Lajos Kossuth pochádzal z priemernej zemianskej rodiny, ktorá už celé stáročia žila v slovenskom Turci. Priezvisko rodiny má staroslovanský pôvod, označuje capa (kos). Kossuthovci boli klasickou šľachtickou multietnickou a mnohojazyčnou rodinou. Hovorilo sa v nej po slovensky, maďarsky aj nemecky. Kossuthova matka pochádzala z prešovskej nemeckej rodiny Weberovcov. Kossuth vyrastal na Zemplíne, v dnešnom Maďarsku. Dostal teda maďarskú výchovu v maďarskom kultúrnom a jazykovom prostredí a v zhode s tým sám seba po celý život považoval za Maďara.
Treba si však uvedomiť, že Kossuth, ktorý sa narodil v septembri roku 1802, žil v období, keď sa tvorili národné identity, ako ich poznáme dnes. Tá maďarská mala pritom oproti slovenskej malý náskok. Na prelome 18. a 19. storočia však v prostredí uhorskej šľachty platilo, že príslušnosť k jednému či druhému národu bolo treba objaviť, či skôr uvedomiť si. Dôkazom je Kossuthov strýko, Juraj Košút, ktorý, na rozdiel od svojho synovca, zostal žiť v Turci a patril medzi zemanov, ktorí boli oporou Ľudovíta Štúra. Podporoval kodifikáciu Štúrovej slovenčiny a štúrovci jeho zásluhy – už aj pre jeho príbuzenský vzťah k vodcovi maďarskej revolúcie – radi zdôrazňovali. Janko Matuška mu dokonca venoval oslavnú báseň.
Ako sa však z neveľmi bohatého Lajosa Kossutha z Horného Uhorska stala ústredná postava maďarskej revolúcie? Doba bola tehotná zmenou, liberálno-nacionalistické revolúcie boli v celej Európe vo vzduchu a každý stredoeurópsky intelektuál vedel, že cesta k modernému európskemu štátu vedie cez vytvorenie a následné mobilizovanie jednotného národa. Uhorsko malo čo dobiehať a maďarské elity to vedeli. Ústrednou postavou pred Lajosom Kossuthom bol István Széchenyi, cestovateľ, ktorý poznal vyspelú Európu a jeden z najbohatších maďarských aristokratov. Széchenyi podporoval budovanie infraštruktúry, spojil napríklad Budín a Pešť mostom, vďaka čomu neskôr vznikla metropola Budapešť. Podporoval riečnu dopravu, ktorá umožnila export, na podporu kultúry a meštianskeho štýlu života budoval kasína, dostihy či založil akadémiu vied. A Kossuth do takto sa rozvíjajúceho Uhorska vniesol politický radikalizmus. „Bol vynikajúci rečník a novinár, dokázal formulovať politické požiadavky s potrebnou dávkou demagógie, mal jednoducho všetko, čo robí politika dobrým a úspešným,“ vysvetľuje jeho vstup na scénu Roman Holec. Jeho kult by však nebol úplný, keby ho neodsúdili na tri roky väzenia. Až potom sa mohol presadiť vo verejnom živote. Najskôr ako novinár. Začal vydávať rukou písané spravodajské noviny zo zasadnutia uhorského parlamentu v Bratislave. Noviny Pesti Hírlap, určené šľachte a meštianskemu obyvateľastvu, mali postupne v rokoch 1841 – 1844 masový úspech. Masový úspech mal aj jeho ochranársky spolok Védegylet, zameraný na ekonomický protekcionizmus a podporu domáceho priemyslu. Práve to však dobre ilustruje jeho limity: na rozdiel od liberálnejšieho Széchenyiho podporoval Kossuth ekonomický nacionalizmus. „Bojkotom sa však priemysel nedá vybudovať. Kossuth ekonomike absolútne nerozumel. Széchenyi ho kritizoval a varoval, že Kossuth iba prikladá do kotla, až kým nevybuchne..,“ hovorí Holec.
.zrážka dvoch nacionalistov
Kossuth a Štúr mali v mnohom takmer totožný program. Rozšírenie občianskych práv, obmedzenie privilégii šľachty aj potreba revolúcie boli spoločné. Prostriedky sa však líšili, slovenskej elite na rozdiel od maďarskej – podľa profesora Holeca – nekonvenoval ozbrojený konflikt s Viedňou. Podobnosť Štúra a Kossutha ilustruje aj Hurbanom šírený obraz, ako Kossuth Štúrovi po jeho prejave uznanlivo podal ruku. Podľa maďarského historika Demmela však ide o legendu.
Nemenej dôležité sú však aj rozdiely medzi Štúrom a Kossuthom. Tie sa týkajú, paradoxne, dôsledkov toho, že obidvaja vyznávali rovnakú doktrínu nacionalizmu. Akurát, že Kossuth veril v jednotný uhorský národ a Štúr v slovenský národ. To spôsobilo, že sa rozchádzali v riešení národnostnej otázky. „Kossuthova politika bola voči Slovákom, ale aj Srbom a Rumunom národnostne netolerantná. Vyhnala ich tak do druhého tábora, kde nemohli dostať viac a oni nemali inú možnosť, len stáť voči nemu v opozícii. Pred revolúciou mali Kossuthove názory voči Slovákom, Srbom a najmä Rumunom podobu až vyslovene rasovej nadradenosti. Boli to tvrdé formulácie, dohoda s ním nebola možná,“ vysvetľuje Holec.
.hrdina či šialenec?
Ani v európskej historiografii nie je obraz Lajosa Kossutha úplne jednoznačný. Aj keď pozitívne hodnotenia Kossutha, ako odvážneho reformátora a bojovníka za uhorskú nezávislosť, prevažujú, dajú sa nájsť aj historické práce, ktoré sa na neho pozerajú kriticky. Maďarský novinár a spisovateľ Paul Lendvai vo svojej knihe Maďari: Víťazstvá a prehry cituje napríklad nemeckého historika Gola Manna, ktorý o vodcovi maďarskej revolúcie písal ako o „najšialenejšom nacionalistovi, aký kedy chodil po zemi“ a ktorý nemaďarské národy v Uhorsku postavil pred dilemu, že buď ho budú podporovať za cenu straty vlastnej politickej existencie, alebo budú zatratené. Podobne príkro sa na Kossuthovu adresu vyjaril aj britský historik Alan Taylor, ktorý o ňom napísal: „Kossuth sa stal prvým diktátorom, ktorý sa dostal k moci za cenu prostitúcie s idealizmom a národnými vášňami.“ Napriek Kossuthovej nepopierateľnej maďarskej identite o ňom viacerí historici písali ako o etnickom Slovákovi, ktorý sa čudnými cestami osudu stal jedným z najväčších exponentov a symbolov maďarského nacionalizmu. Lendvai už v spomínanej knihe uvádza napríklad aj citát nemeckého historika Franza Herreho, ktorý písal, že Kossuth bol Slovákom, ktorý sa s „entuziazmom odpadlíkov“ pokladal za Maďara.
.prehliadal nás
Podľa profesora Dušana Škvarnu, ktorý sa špecializuje na dejiny 19. storočia, bol Kossuth významnou osobnosťou, ktorá posunula Uhorsko smerom k modernizácii. Zároveň však podľa neho urobil chybu, keď ignoroval emancipačné snahy nemaďarských národov v Uhorsku a domnieval sa, že Srbi, Rumuni, Chorváti a Slováci sa vzdajú svojich národnostných požiadaviek a uspokoja sa s rozšírením občianskych práv. „Až cynicky presadzoval víziu čo najrýchlejšieho pomaďarčenia Uhorska. V tom sa odlišoval už od spomínaného reformátora Istvána Szechényiho, ktorý chcel to isté, ale tvrdil, že maďarská kultúra musí byť taká príťažlivá, že sa nemaďarské národy pomaďarčia prirodzene samy, celý proces však bude trvať viac ako sto rokov. Kossuth bol netrpezlivý, to bola ďalšia črta jeho povahy,“ hovorí Škvarna.
Napriek silnému dôrazu na maďarizáciu nebol však podľa Škvarnu Kossuthov obraz v dobovej slovenskej tlači vyložene negatívny. „Dajú sa nájsť aj články, v ktorých je oceňovaná jeho odvaha a úsilie zrušiť poddanstvo a modernizovať Uhorsko. Samozrejme, v týchto textoch je vždy aj dôvetok, že v národnostnej otázke nemôžu Slováci jeho politiku akceptovať,“ vysvetľuje historik.
V súvislosti s Kosshutom spomína Škvarna aj list, ktorý vtedy už v emigrácii žijúcemu politikovi napísal predstaviteľ umierneného prúdu slovenského národného hnutia (tzv. Novej školy) Ján Nepomuk Bobula. Kossuth v exile prišiel s konceptom vzniku Dunajskej konfederácie. Predstavoval si ju tak, že Uhorsko sa osamostatní od habsburskej monarchie a spojí sa so srbským kniežatstvom a tvoriacim sa rumunským štátom. Vedel, že tento model môže fungovať iba vtedy, keď Maďari v rámci Uhorska priznajú niektoré národnostné práva aj Rumunom, Srbom a Chorvátom. Slovákmi sa však vo svojich plánoch vôbec nezaoberal. Bobula, ktorý presadzoval politiku dohody medzi Maďarmi a Slovákmi, sa Kossutha v liste snažil dotlačiť k odpovedi, ako si teda predstavuje budúcnosť Slovákov. Kossuth mu odpovedal, že Slováci nemajú v jeho plánoch žiadne miesto. „Tak ako Kossuth prehliadal Štúra, nebral do úvahy ani slovenské národné hnutie. Nepovažoval ich za rovnocenného partnera a nikdy nevyšiel v ústrety slovenským požiadavkám. Tento svoj názor nezmenil ani v exile,“ hovorí Škvarna.
Slovenský problém s Kossuthom je však ešte iný. „Maďari majú o Kossuthovi desiatky kníh, maďarský historik Demmel dokonca teraz napísal knihu o Štúrovi. My však ani o Štúrovi nemáme takmer nič, nehovoriac o tom, že o Kossuthovi nie sme schopní napísať knihu, v ktorej by sme sa ho pokúsili z nášho pohľadu interpretovať,“ uzatvára historik Holec.
.dvaja zradcovia?
Historici si to však dovoliť nemôžu. Štúr aj Kossuth sú pre oba národy príliš dôležití, obísť ich jednoducho nejde. A považovať ich za zradcov, to sa po 150 rokoch už nedá. Napokon, Štúr nijako Uhorsko nezradil, chcel len domáce pomery reformovať inak, ako si to predstavovala maďarská elita v Pešti. A ani o Kossuthovi, hoci pochádzal z hornouhorského Turca, nemožno povedať, že by Slovákov zradil. Len ich pri svojich štátoprávnych úvahách, takpovediac, nebral do úvahy.
Maďarský historik József Demmel, ktorý o Štúrovi napísal monografiu, tvrdí, že ak maďarské prostredie pochopí osobnosť Ľudovíta Štúra, pochopí tým aj vznik slovenského národa a neskorší rozpad Uhorska. Slovenský historik Roman Holec to vidí naopak a rozchod Maďarov a Slovákov sa podľa neho nezačal pri Štúrovi, ale pri Kossuthovi. Štúr bol podľa neho na geopolitickej mape 19. storočia iba – povedané šachovou terminológiou – pešiakom. Jeho rozhodnutia a kroky záviseli od pohybu podstatne silnejších figúr. Kossuth bol však v tomto zmysle slova podľa Holeca niečím medzi kráľovnou a vežou. „Bol mocenským hráčom a od jeho rozhodnutí sa odvíjali rozhodnutia ostatných vrátane Štúra,“ dodáva slovenský historik.
Tak či onak, ak hľadáme moment, v ktorom sa spoločné uhorské dejiny definitívne rozdelili na maďarské a slovenské, zdá sa, že to bolo najneskôr v revolučnom roku 1848 – a Štúr aj Kossuth boli pritom. Kto bol teda Lajos Kossuth?
.z Turca do Pešti
Lajos Kossuth pochádzal z priemernej zemianskej rodiny, ktorá už celé stáročia žila v slovenskom Turci. Priezvisko rodiny má staroslovanský pôvod, označuje capa (kos). Kossuthovci boli klasickou šľachtickou multietnickou a mnohojazyčnou rodinou. Hovorilo sa v nej po slovensky, maďarsky aj nemecky. Kossuthova matka pochádzala z prešovskej nemeckej rodiny Weberovcov. Kossuth vyrastal na Zemplíne, v dnešnom Maďarsku. Dostal teda maďarskú výchovu v maďarskom kultúrnom a jazykovom prostredí a v zhode s tým sám seba po celý život považoval za Maďara.
Treba si však uvedomiť, že Kossuth, ktorý sa narodil v septembri roku 1802, žil v období, keď sa tvorili národné identity, ako ich poznáme dnes. Tá maďarská mala pritom oproti slovenskej malý náskok. Na prelome 18. a 19. storočia však v prostredí uhorskej šľachty platilo, že príslušnosť k jednému či druhému národu bolo treba objaviť, či skôr uvedomiť si. Dôkazom je Kossuthov strýko, Juraj Košút, ktorý, na rozdiel od svojho synovca, zostal žiť v Turci a patril medzi zemanov, ktorí boli oporou Ľudovíta Štúra. Podporoval kodifikáciu Štúrovej slovenčiny a štúrovci jeho zásluhy – už aj pre jeho príbuzenský vzťah k vodcovi maďarskej revolúcie – radi zdôrazňovali. Janko Matuška mu dokonca venoval oslavnú báseň.
Ako sa však z neveľmi bohatého Lajosa Kossutha z Horného Uhorska stala ústredná postava maďarskej revolúcie? Doba bola tehotná zmenou, liberálno-nacionalistické revolúcie boli v celej Európe vo vzduchu a každý stredoeurópsky intelektuál vedel, že cesta k modernému európskemu štátu vedie cez vytvorenie a následné mobilizovanie jednotného národa. Uhorsko malo čo dobiehať a maďarské elity to vedeli. Ústrednou postavou pred Lajosom Kossuthom bol István Széchenyi, cestovateľ, ktorý poznal vyspelú Európu a jeden z najbohatších maďarských aristokratov. Széchenyi podporoval budovanie infraštruktúry, spojil napríklad Budín a Pešť mostom, vďaka čomu neskôr vznikla metropola Budapešť. Podporoval riečnu dopravu, ktorá umožnila export, na podporu kultúry a meštianskeho štýlu života budoval kasína, dostihy či založil akadémiu vied. A Kossuth do takto sa rozvíjajúceho Uhorska vniesol politický radikalizmus. „Bol vynikajúci rečník a novinár, dokázal formulovať politické požiadavky s potrebnou dávkou demagógie, mal jednoducho všetko, čo robí politika dobrým a úspešným,“ vysvetľuje jeho vstup na scénu Roman Holec. Jeho kult by však nebol úplný, keby ho neodsúdili na tri roky väzenia. Až potom sa mohol presadiť vo verejnom živote. Najskôr ako novinár. Začal vydávať rukou písané spravodajské noviny zo zasadnutia uhorského parlamentu v Bratislave. Noviny Pesti Hírlap, určené šľachte a meštianskemu obyvateľastvu, mali postupne v rokoch 1841 – 1844 masový úspech. Masový úspech mal aj jeho ochranársky spolok Védegylet, zameraný na ekonomický protekcionizmus a podporu domáceho priemyslu. Práve to však dobre ilustruje jeho limity: na rozdiel od liberálnejšieho Széchenyiho podporoval Kossuth ekonomický nacionalizmus. „Bojkotom sa však priemysel nedá vybudovať. Kossuth ekonomike absolútne nerozumel. Széchenyi ho kritizoval a varoval, že Kossuth iba prikladá do kotla, až kým nevybuchne..,“ hovorí Holec.
.zrážka dvoch nacionalistov
Kossuth a Štúr mali v mnohom takmer totožný program. Rozšírenie občianskych práv, obmedzenie privilégii šľachty aj potreba revolúcie boli spoločné. Prostriedky sa však líšili, slovenskej elite na rozdiel od maďarskej – podľa profesora Holeca – nekonvenoval ozbrojený konflikt s Viedňou. Podobnosť Štúra a Kossutha ilustruje aj Hurbanom šírený obraz, ako Kossuth Štúrovi po jeho prejave uznanlivo podal ruku. Podľa maďarského historika Demmela však ide o legendu.
Nemenej dôležité sú však aj rozdiely medzi Štúrom a Kossuthom. Tie sa týkajú, paradoxne, dôsledkov toho, že obidvaja vyznávali rovnakú doktrínu nacionalizmu. Akurát, že Kossuth veril v jednotný uhorský národ a Štúr v slovenský národ. To spôsobilo, že sa rozchádzali v riešení národnostnej otázky. „Kossuthova politika bola voči Slovákom, ale aj Srbom a Rumunom národnostne netolerantná. Vyhnala ich tak do druhého tábora, kde nemohli dostať viac a oni nemali inú možnosť, len stáť voči nemu v opozícii. Pred revolúciou mali Kossuthove názory voči Slovákom, Srbom a najmä Rumunom podobu až vyslovene rasovej nadradenosti. Boli to tvrdé formulácie, dohoda s ním nebola možná,“ vysvetľuje Holec.
.hrdina či šialenec?
Ani v európskej historiografii nie je obraz Lajosa Kossutha úplne jednoznačný. Aj keď pozitívne hodnotenia Kossutha, ako odvážneho reformátora a bojovníka za uhorskú nezávislosť, prevažujú, dajú sa nájsť aj historické práce, ktoré sa na neho pozerajú kriticky. Maďarský novinár a spisovateľ Paul Lendvai vo svojej knihe Maďari: Víťazstvá a prehry cituje napríklad nemeckého historika Gola Manna, ktorý o vodcovi maďarskej revolúcie písal ako o „najšialenejšom nacionalistovi, aký kedy chodil po zemi“ a ktorý nemaďarské národy v Uhorsku postavil pred dilemu, že buď ho budú podporovať za cenu straty vlastnej politickej existencie, alebo budú zatratené. Podobne príkro sa na Kossuthovu adresu vyjaril aj britský historik Alan Taylor, ktorý o ňom napísal: „Kossuth sa stal prvým diktátorom, ktorý sa dostal k moci za cenu prostitúcie s idealizmom a národnými vášňami.“ Napriek Kossuthovej nepopierateľnej maďarskej identite o ňom viacerí historici písali ako o etnickom Slovákovi, ktorý sa čudnými cestami osudu stal jedným z najväčších exponentov a symbolov maďarského nacionalizmu. Lendvai už v spomínanej knihe uvádza napríklad aj citát nemeckého historika Franza Herreho, ktorý písal, že Kossuth bol Slovákom, ktorý sa s „entuziazmom odpadlíkov“ pokladal za Maďara.
.prehliadal nás
Podľa profesora Dušana Škvarnu, ktorý sa špecializuje na dejiny 19. storočia, bol Kossuth významnou osobnosťou, ktorá posunula Uhorsko smerom k modernizácii. Zároveň však podľa neho urobil chybu, keď ignoroval emancipačné snahy nemaďarských národov v Uhorsku a domnieval sa, že Srbi, Rumuni, Chorváti a Slováci sa vzdajú svojich národnostných požiadaviek a uspokoja sa s rozšírením občianskych práv. „Až cynicky presadzoval víziu čo najrýchlejšieho pomaďarčenia Uhorska. V tom sa odlišoval už od spomínaného reformátora Istvána Szechényiho, ktorý chcel to isté, ale tvrdil, že maďarská kultúra musí byť taká príťažlivá, že sa nemaďarské národy pomaďarčia prirodzene samy, celý proces však bude trvať viac ako sto rokov. Kossuth bol netrpezlivý, to bola ďalšia črta jeho povahy,“ hovorí Škvarna.
Napriek silnému dôrazu na maďarizáciu nebol však podľa Škvarnu Kossuthov obraz v dobovej slovenskej tlači vyložene negatívny. „Dajú sa nájsť aj články, v ktorých je oceňovaná jeho odvaha a úsilie zrušiť poddanstvo a modernizovať Uhorsko. Samozrejme, v týchto textoch je vždy aj dôvetok, že v národnostnej otázke nemôžu Slováci jeho politiku akceptovať,“ vysvetľuje historik.
V súvislosti s Kosshutom spomína Škvarna aj list, ktorý vtedy už v emigrácii žijúcemu politikovi napísal predstaviteľ umierneného prúdu slovenského národného hnutia (tzv. Novej školy) Ján Nepomuk Bobula. Kossuth v exile prišiel s konceptom vzniku Dunajskej konfederácie. Predstavoval si ju tak, že Uhorsko sa osamostatní od habsburskej monarchie a spojí sa so srbským kniežatstvom a tvoriacim sa rumunským štátom. Vedel, že tento model môže fungovať iba vtedy, keď Maďari v rámci Uhorska priznajú niektoré národnostné práva aj Rumunom, Srbom a Chorvátom. Slovákmi sa však vo svojich plánoch vôbec nezaoberal. Bobula, ktorý presadzoval politiku dohody medzi Maďarmi a Slovákmi, sa Kossutha v liste snažil dotlačiť k odpovedi, ako si teda predstavuje budúcnosť Slovákov. Kossuth mu odpovedal, že Slováci nemajú v jeho plánoch žiadne miesto. „Tak ako Kossuth prehliadal Štúra, nebral do úvahy ani slovenské národné hnutie. Nepovažoval ich za rovnocenného partnera a nikdy nevyšiel v ústrety slovenským požiadavkám. Tento svoj názor nezmenil ani v exile,“ hovorí Škvarna.
Slovenský problém s Kossuthom je však ešte iný. „Maďari majú o Kossuthovi desiatky kníh, maďarský historik Demmel dokonca teraz napísal knihu o Štúrovi. My však ani o Štúrovi nemáme takmer nič, nehovoriac o tom, že o Kossuthovi nie sme schopní napísať knihu, v ktorej by sme sa ho pokúsili z nášho pohľadu interpretovať,“ uzatvára historik Holec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.