Denníky fiktívnych profišpiónov o skutočných hrdinoch našich čias však budú na Slovensku potrebné, až kým reálne denníky a iné periodiká nebudú plniť úlohu strážnych psov demokracie aspoň tak dobre, ako tie české v kauzách Janoušek alebo Rath.
Samozrejme, Kandidát sa nemôže v našich končinách tváriť ako seriózna výpoveď „otom, čojetu vidieť“, ako by povedali klasici z hip-hopovej Druhej strany. Póza literáta – svedomia národa, taká obľúbená v samoderžavnom Rusku, by tu nevydržala pod náporom stredoeurópskej skepsy, ktorá sa ako všežravec živí aj pátosom. Preto obaja spoluautori pri každej príležitosti opakujú, aby sme politikov a Kandidáta nebrali vážne. Veď áno, román k vode musí byť zábavný. Havran a Hečko teda naozaj zaujmú a pobavia. Ale zároveň povedia o našej krajine vážne veľké veci.
Spoluautori otvárajú svoje dielo claimom „skutočný príbeh, ktorý sa nestal“, a človeka nevdojak napadnú Wittgensteinove slová o tom, že kontradikcia je vonkajšia hranica výrokov a tautológia ich stred zbavený podstaty. Akoby Hečko a Havran chceli zamerať pole neorané našej reality, dlhodobo osie*ané čoraz samoreferenčnejšími médiami.
Čitateľ sa od prvých stránok baví a unáša ho (miestami až príliš) lineárny dej, ktorý sa komiksovo sviežo odvíja pred familiárnymi kulisami tej našej Bratislavy. Schéma zápletky a šibalský mužský náboj odkazujú na film Na krásnom modrom Dunaji, čo zase nie je až také prekvapujúce a rozhodne ani nie pointa Kandidáta. Poteší remeselne zvládnutá detektívna fabula s groteskným efektom a najmä aktuálnosťou súcou na zvukovo-obrazové spracovanie. Rozhovory pôsobia tak autenticky, až sa občas vnucuje pocit, či to nemal byť pôvodne len scenár.
Obraz spoločnosti spoluautori tvoria abstrahovaním a zjednodušením postojov konkrétnych osobností a javov. Pri stretnutí s pestrofarebnými karikatúrami známych dejateľov „slovenského spoločenského a kultúrneho života“ v úlohe komparzistov vymysleného príbehu prídu na um anektody Z dejín ruskej literatúry Danila Charmsa a zábava graduje. Opis odpočúvacej brandže svojou presvedčivosťou celkom úspešne podnecuje všeobecný postgorilí stihomam a dáva príbehu kedysi fantazmagorický, dnes už mrazivo skutočný kontext.
Denníky si píše sympaticky rozorvaný hrdina, on je zároveň jediný, kto tu rozmýšľa aj cíti. Ideálne by ho spodobil zádumčivý sexsymbol intelektuálok Ivan Mistrík. Ostatné postavy majú vnútorný život pod podmienkou, že si to náš hrdina všimne. Ženy dokonca ani vtedy. Nepomerne viac vieme o vlastných myšlienkových a telesných pochodoch protagonistu-odpočúvača, ktoré pôsobia voči sebe navzájom trochu nesúrodo a izolovane. Skôr než príbehu akoby slúžili na širokú expozíciu intelektuálneho a miestami až intelektuálskeho bytia na jednej strane (čieho vlastne?) a urputného uvedomovania si vlastného psychosomatického diania (čieho vlastne?), čo občas pôsobí ako samoúčelné predvádzanie (čie vlastne, a najmä prečo?). Výpovedný účinok neurotických kresbičiek z protagonistovho zápisníka by takisto zafungoval, aj keby sa na stránkach objavovali v nižšej frekvencii.
Tu by mal editor nabudúce poctivo škrtať, poriadne vymáhať daň z pridanej hodnoty, ktorá spojením literátov nesporne vznikla, a prinútiť autorov, aby rešpektovali, že menej je niekedy viac. A že všetky pušky na scéne buď v treťom dejstve vystrelia, alebo jednoducho musia preč. Do objemu skvelého románu k vode chýba Kandidátovi asi 100 strán, s nevyčiarknutými je to o trošku viac. Pripúšťame, že Kandidát nie je taký tour de force ako napríklad Interface od sci-fi legendy Neala Stephensona. Ale v ktorom príbehu, čo zhltnete za jeden večer, chodia postavy do kaviarne Shtoor a pozývajú do prezidentskej kampane Rytmusa?
Kandidát je summa summarum napínavé, vtipné a výborne načasované čítanie. Treba si vziať príklad z autorov a najmä si ho užiť bez prílišného hĺbania. A tešiť sa na film a na druhý diel Kandidáta. Určite bude – tak to totiž v hviezdnych vojnách chodí, však Emil... Autori sú publicisti.
Michal Havran a Maroš Hečko: Kandidát – denníky z odpočúvania, Inaque.sk 2012.
Samozrejme, Kandidát sa nemôže v našich končinách tváriť ako seriózna výpoveď „otom, čojetu vidieť“, ako by povedali klasici z hip-hopovej Druhej strany. Póza literáta – svedomia národa, taká obľúbená v samoderžavnom Rusku, by tu nevydržala pod náporom stredoeurópskej skepsy, ktorá sa ako všežravec živí aj pátosom. Preto obaja spoluautori pri každej príležitosti opakujú, aby sme politikov a Kandidáta nebrali vážne. Veď áno, román k vode musí byť zábavný. Havran a Hečko teda naozaj zaujmú a pobavia. Ale zároveň povedia o našej krajine vážne veľké veci.
Spoluautori otvárajú svoje dielo claimom „skutočný príbeh, ktorý sa nestal“, a človeka nevdojak napadnú Wittgensteinove slová o tom, že kontradikcia je vonkajšia hranica výrokov a tautológia ich stred zbavený podstaty. Akoby Hečko a Havran chceli zamerať pole neorané našej reality, dlhodobo osie*ané čoraz samoreferenčnejšími médiami.
Čitateľ sa od prvých stránok baví a unáša ho (miestami až príliš) lineárny dej, ktorý sa komiksovo sviežo odvíja pred familiárnymi kulisami tej našej Bratislavy. Schéma zápletky a šibalský mužský náboj odkazujú na film Na krásnom modrom Dunaji, čo zase nie je až také prekvapujúce a rozhodne ani nie pointa Kandidáta. Poteší remeselne zvládnutá detektívna fabula s groteskným efektom a najmä aktuálnosťou súcou na zvukovo-obrazové spracovanie. Rozhovory pôsobia tak autenticky, až sa občas vnucuje pocit, či to nemal byť pôvodne len scenár.
Obraz spoločnosti spoluautori tvoria abstrahovaním a zjednodušením postojov konkrétnych osobností a javov. Pri stretnutí s pestrofarebnými karikatúrami známych dejateľov „slovenského spoločenského a kultúrneho života“ v úlohe komparzistov vymysleného príbehu prídu na um anektody Z dejín ruskej literatúry Danila Charmsa a zábava graduje. Opis odpočúvacej brandže svojou presvedčivosťou celkom úspešne podnecuje všeobecný postgorilí stihomam a dáva príbehu kedysi fantazmagorický, dnes už mrazivo skutočný kontext.
Denníky si píše sympaticky rozorvaný hrdina, on je zároveň jediný, kto tu rozmýšľa aj cíti. Ideálne by ho spodobil zádumčivý sexsymbol intelektuálok Ivan Mistrík. Ostatné postavy majú vnútorný život pod podmienkou, že si to náš hrdina všimne. Ženy dokonca ani vtedy. Nepomerne viac vieme o vlastných myšlienkových a telesných pochodoch protagonistu-odpočúvača, ktoré pôsobia voči sebe navzájom trochu nesúrodo a izolovane. Skôr než príbehu akoby slúžili na širokú expozíciu intelektuálneho a miestami až intelektuálskeho bytia na jednej strane (čieho vlastne?) a urputného uvedomovania si vlastného psychosomatického diania (čieho vlastne?), čo občas pôsobí ako samoúčelné predvádzanie (čie vlastne, a najmä prečo?). Výpovedný účinok neurotických kresbičiek z protagonistovho zápisníka by takisto zafungoval, aj keby sa na stránkach objavovali v nižšej frekvencii.
Tu by mal editor nabudúce poctivo škrtať, poriadne vymáhať daň z pridanej hodnoty, ktorá spojením literátov nesporne vznikla, a prinútiť autorov, aby rešpektovali, že menej je niekedy viac. A že všetky pušky na scéne buď v treťom dejstve vystrelia, alebo jednoducho musia preč. Do objemu skvelého románu k vode chýba Kandidátovi asi 100 strán, s nevyčiarknutými je to o trošku viac. Pripúšťame, že Kandidát nie je taký tour de force ako napríklad Interface od sci-fi legendy Neala Stephensona. Ale v ktorom príbehu, čo zhltnete za jeden večer, chodia postavy do kaviarne Shtoor a pozývajú do prezidentskej kampane Rytmusa?
Kandidát je summa summarum napínavé, vtipné a výborne načasované čítanie. Treba si vziať príklad z autorov a najmä si ho užiť bez prílišného hĺbania. A tešiť sa na film a na druhý diel Kandidáta. Určite bude – tak to totiž v hviezdnych vojnách chodí, však Emil... Autori sú publicisti.
Michal Havran a Maroš Hečko: Kandidát – denníky z odpočúvania, Inaque.sk 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.