Milovať je namáhavé

V texte, ktorý je nápadito rozčlenený na „memoárové poviedky“, sa striedajú časy a pohybuje sa v ňom i množstvo známych postáv. Kniha má všetky znaky výbornej biografie nielen autora, ale aj doby, rokov 1944 –1965. Repka sa do tohto času dostáva raz z prítomnosti, spomienkami, inokedy naň  nazerá prostredníctvom korešpondencie, a tak dôjde i do rokov I. ČSR.
Peter Repka sa nezaprel ako básnik: V knihe nejde o „prostý“ prozaický štýl, ale o texty, často rytmické, s množstvom metafor a iných figúr. V poetických častiach zostal Repka básnikom (napríklad motív postavy Gladioly). Kniha obsahuje autorove verše (i začiatočnícke), napísané pri rôznych príležitostiach („Mama, bol som netrpezlivý i priečny, aj stoličku som v zlosti polámal, šiel som svojou cestou a zostalo veľa, na čo som sa Ťa spýtať mal. Ako sa po oslovení správajú rodičia v nebi, ako na zemi. Usmejú sa, pohladia sa? V nebi sa nik netrápi.“)
Z knihy napriek tomu, že to autor všemožne zakrýva a skrýva, cítiť nostalgiu za detstvom, ktoré, hoci sčasti vojnové, sčasti chudobné, bolo príjemné, lebo v rodine panovala pravá kresťanská láska. Dojímavý je napríklad vzťah manželov – rodičov Petra a Pavla Repkovcov (dvojičiek), matkina láskavosť a zásadovosť (napríklad odmietnutie potratu aj za cenu svojho života). Detstvo v dome, kde sa rodičia venovali deťom v najväčšej miere, bolo pekné napriek nepriaznivej spoločensko-politickej atmosfére. Príjemné boli stredoškolské zážitky, bohaté tínedžerské roky (šport, umenie, prvé lásky), vysokoškolské štúdium (začiatky literárnej a redaktorskej tvorby), ale i vypočúvanie na ŠtB („Stretnutie monopolnej moci s poéziou dávalo zabrať nielen nám, ale i ŠtB.“) a celé roky tréningy a ľahkoatletické preteky, kde bol Repka veľmi dobrý (aj ako „osamelý bežec“).
Z celej knihy nenásilne cítiť kresťanskú orientáciu („Mama sa v svojej chorobe modlila: Pane, nechaj ma žiť, pokým chlapci zmaturujú, a nech skončia vysokú školu. V priebehu rokov želania posúvala: Pokým sa oženia, kým vnuci pôjdu k prvému prijímaniu. Pane, ak chceš, chcem vidieť, ako vnúčatá zmaturujú. Všetko jej Boh, v ktorého verila, daroval.“) Autor si osobitne spomína na matkinu obetavosť, starostlivosť a láskavosť („Otec sa staral, ale mama vedela o živote viac ako my všetci pokope.“) Mamu, otca a iné postavy pritom nehodnotí priamo, ale prostredníctvom drobných detailov ich činnosti a ich názorov.
Repkovo videnie sveta je poetické, všíma si zvláštnu, jednoduchú krásu. Dokáže v dejových epizódach vytvoriť nenásilné napätie práve tým, že pozoruje na prvý pohľad druhoradé detaily a tie kladie do popredia. Za nimi je však tragická kulisa 2. svetovej vojny, 50. rokov, ale aj niekoľko šťastných rokov v šiestom desaťročí 20. storočia.
Okrem množstva vedľajších a epizódnych postáv sa takmer celým textom tiahne postava Giretha – liečiteľa fyzických diagnóz a „liečiteľa“ doby – symbol nenásilného odporcu, „protihráča“ zvráteností času vojnového i rokov komunistickej totality. A pre túto postavu by sa, v istom zmysle, dalo Repkovo Spätné zrkadlo označiť aj za životopisný román.
„I mnohé iné si pamätám. Spätné zrkadlo mala byť rubrika..., keď sme dva týždne pred zlikvidovaním Mladej tvorby pripravovali dvojtýždenník Mladá tvorba.“
V Spätnom zrkadle sú pôsobivé fotografie Jozefa, Pavla a Petra Repkovcov (otca a synov), veľmi dobre dopĺňajú texty knihy (podobne ako rukopisné ukážky listov), v ktorej je nemálo autorových sentencií. „Šťastie je očistenie sa od zbytočného. Len keby sme vedeli, čo je zbytočné.“

Autorka je literárna kritička.

Peter REPKA: SPÄTNÉ ZRKADLO K. K. Bagala, 2012.