Ticho by okolo skromného tria aj ostalo, ak by sklamanie z neúspechu ich debutu Von neprerástlo v obrovskú motiváciu vydať zo seba to najlepšie a najhlbšie, čo len našli vo svojich mladých dušiach. Kým album Von bol nádejou vo vlastnú tvorivosť, nasledujúci Ágætis byrjun (Skutočný počiatok) bol nielen svojím názvom, ale celou svojou podstatou skutočným začiatkom kariéry kapely, obohatenej o štvrtého člena.
.kapela z inej planéty
Niekoho možno zaujala ilustrácia anjelského plodu v maternici či názvy skladieb písané po islandsky, ďalších zasa krajina, ktorú si hudobne spájali väčšinou len s Björk a The Sugarcubes. Nebola to však ani očarujúca ostrovná príroda, ani názov inšpirovaný menom sestry speváka Jóna „Jónsiho" Birgissona, ktoré chytili poslucháčov na celej planéte za srdcia. Jónsiho nadpozemský falzet, skombinovaný s rozsiahlymi inštrumentálnymi plochami, dali základ novej hudobnej planéte, s ktorou sa spájajú prívlastky ako éterická, krištáľovo čistá či glaciálna. Duševnú čistotu preniesli do zvukovej priezračnosti.
Na svojom druhom albume vystavali do dokonalosti efektný koncept ticha a hrejivého pokoja, ktoré viedli až do megalomanského hluku, prerastajúceho v katarziu. Efekt z tejto kontrastnej dynamiky by bol len polovičný, ak by ich hudba nebola prestúpená obrovskou dávkou čistoty a úprimnosti, akú do nej prirodzene preniesli. Azda ani romantický pokoj, ani sláčikmi podporená veľkoleposť by nedostali Jónsiho bandu do pozície favoritov britskej kapely Radiohead, ak by odvážne a pokorne nevložili svoje strachy, nádeje, bolesti a temnoty do uší poslucháčov.
Zvuková čistota, ornamentálne melódie a cit pre zvukovú krásu si už automaticky súčasní poslucháči spájajú s Islandom a mnohokrát s celou Škandináviou. Bolo to však primárne s príchodom Sigur Rós, keď sa zraky a sluchy upreli smerom na sever v hľadaní hudobnej nádhery, pričom štvorica sa stala akýmsi protagonistom a hlavnou tvárou idealizovaného ostrova.
.tvoriť a hrať
Po úspechu Ágætis byrjun sa utiahli ešte hlbšie do svojho vnútra a nahrali introvertnú nahrávku ( ) – minimalistickú vo svojom koncepte, no bohatú na klenuté melódie a už tradične spokojný smútok. Ak je kariéra Sigur Rós emočnou sínusoidou, ( ) predstavuje doteraz ich najhlbší bod, pričom nasledujúci Takk... už stúpa do výšin symfonického rocku a piaty Með Suð Í Eyrum Við Spilum Endalaust je najuchopiteľnejším a komerčne najúspešnejším počinom. Zabezpečili ho ľahké, vzletné a zvukovo efektné piesne ako Gobbledigook, ktorých farebnosť a nespútaná radosť zo života neskôr prerástla do Jónsiho anglicky spievaného sólového debutu Go Do. Je pozoruhodné, že aj napriek hviezdnemu statusu a vypredaným koncertom ostali hudobníci skromnými osobnosťami upriamenými na svoje životné poslanie. Tvoriť a hrať.
Umelci sa musia často rozhodovať, či stvoria vo všetkej úprimnosti dielo, po ktorom túžia ich priaznivci, prípadne sa pokúsia o niečo prelomové a náročné, čo by uspokojilo krvilačných kritikov, alebo sa vydajú radšej najnáročnejšou cestou vlastných túžob. Islandský kvartet odhodil traumu z balansovania a rozhodol sa pre poslednú alternatívu. Prečo plniť očakávania druhých, keď hlas srdca je tým najvernejším zrkadlom duše? V umení predsa nejde o správne rozhodnutia, ale o autentické zachytenie pocitov, ktoré sú základným pilierom kvalitného diela.
.valtari
Paradoxne je však táto najnáročnejšia cesta aj stávkou na istotu. Sigur Rós zvykli považovať za hudobných dobrodruhov, ktorí pretvárali svoju tvár s každým novým albumom, no aktuálny opus Valtari je skôr kolážou ich starších kreatívnych víťazstiev. Naspäť sú zasnené plochy, ktoré skutočne nemožno nazvať inak, ako glaciálne – prívlastok, ktorý upevnili v slovníkoch recenzentov práve Sigur Rós. Vracia sa aj Jónsiho vymyslený jazyk vonlenska (nazvaný podľa prvého albumu Von) pozostávajúci najmä zo samohlások, ktoré môžu byť čímkoľvek medzi islandčinou, angličtinou a elfčinou. A opäť sú tu s nami aj krehké tóny sláčikov (tradične zabezpečované dievčenským kvartetom Amiina) a delikátne perkusie.
Napriek týmto ozvenám z minulosti je štruktúra, ale aj celkový dojem z albumu, pomerne prekvapujúcim zážitkom. Kapele sa podarilo oslobodiť od prerastajúcej snahy tvoriť väčšie, dlhšie a epickejšie kompozície a naučili sa skladať novým spôsobom. Ten bol zreteľný už z prvej zverejnenej skladby Ekki Múkk, ktorej osem minút levituje v oblaku snov a útržkov nejasných obrazov. Jónsiho vokál je dokonca ešte jemnejší a vzdialenejší, ako kedykoľvek predtým. Tieto pocity snivého pokoja zvykla štvorica priamoúmerne vyvažovať konkrétnejšími a hlučnejšími momentmi, no na Valtari je taký len jeden – nádherný chorálový epos Varúð. Ešte v roku 2003 prebiehali prípravy a v 2007 nahrávanie so súborom 16 Choir v londýnskom Barbicane, nakoniec sa však koncept čisto chorálneho albumu nenaplnil. Varúð je ukážkou, ako by takýto experiment mohol znieť. Clivo, imaginatívne a rozhodne vo svojom smerovaní k žiadanému pompéznemu finále.
Veľkoleposť je na šiestej štúdiovke nahradená introspektívnou meditáciou, ktorá je asi najpríznačnejšie reprezentovaná otváracou Ég Anda. Možno je to nesmelosť, akú pociťuje mladý človek, prvýkrát uvedený do spoločnosti, v ktorej nikoho nepozná, a hľadá tak útočisko v samote a bezpečnosti tmy. Možno je to potreba zhlboka sa nadýchnuť a počkať, aký pocit sa v tele po tomto životodarnom dúšku vzduchu rozhostí. Nenáhlivý vstup do staronového sveta plného ozvien, šumov a hebkých dotykov Jónsiho vznášajúceho sa hlasu. Keď už sa zdá, že sa skupina odváži na prechod z hmly do hmotného sveta, hudba sa prepadá do rozprávkovej temnoty, kde zostáva zvyšnú trištvrtehodinu.
Na ušitie svojho doposiaľ najtichšieho albumu použilo zoskupenie niť subtílnosti, ktorou namiesto dynamických a ľúbivých ťahov vyskladali komplexnú mikroštruktúru. Aj preto treba hľadieť do hĺbky skladieb ako Valtari alebo Rembihnútur, ktoré inak veľmi ľahko splynú s ruchom okolia. Taktiež Fjögur Píanó dáva zmysel ako osemminútový klenot harmonických vzorov a Dauðalogn ako nápev na prchavosť spomienok. Práve v Dauðalogn znejú títo štyria ostrieľaní hudobníci najzraniteľnejšie v plnom odovzdaní sa poslucháčovi. Oproti starším albumom však akoby neprišlo oslobodenie v podobe svetlého momentu. Prichádza len komatický smútok Varðeldur.
Valtari vysiela do vesmíru ďalšiu dávku krásy, tentoraz pokojne tajomnej, staromódne skromnej a bohužiaľ aj šedivo nenápadnej. Popri ( ) je najnovší album kvarteta ich najtemnejším a najhĺbavejším počinom, chýba mu však bezprostrednosť a dávka neoblomnej nádeje, ktorá bola doposiaľ prítomná aj v tých najstiesnenejších chvíľach. Melancholický smútok Sigur Rós je hrejivým zážitkom, z ktorého sa, bohužiaľ, vytratila viera v úsvit nového dňa.
Autor je spolupracovník .týždňa.
.kapela z inej planéty
Niekoho možno zaujala ilustrácia anjelského plodu v maternici či názvy skladieb písané po islandsky, ďalších zasa krajina, ktorú si hudobne spájali väčšinou len s Björk a The Sugarcubes. Nebola to však ani očarujúca ostrovná príroda, ani názov inšpirovaný menom sestry speváka Jóna „Jónsiho" Birgissona, ktoré chytili poslucháčov na celej planéte za srdcia. Jónsiho nadpozemský falzet, skombinovaný s rozsiahlymi inštrumentálnymi plochami, dali základ novej hudobnej planéte, s ktorou sa spájajú prívlastky ako éterická, krištáľovo čistá či glaciálna. Duševnú čistotu preniesli do zvukovej priezračnosti.
Na svojom druhom albume vystavali do dokonalosti efektný koncept ticha a hrejivého pokoja, ktoré viedli až do megalomanského hluku, prerastajúceho v katarziu. Efekt z tejto kontrastnej dynamiky by bol len polovičný, ak by ich hudba nebola prestúpená obrovskou dávkou čistoty a úprimnosti, akú do nej prirodzene preniesli. Azda ani romantický pokoj, ani sláčikmi podporená veľkoleposť by nedostali Jónsiho bandu do pozície favoritov britskej kapely Radiohead, ak by odvážne a pokorne nevložili svoje strachy, nádeje, bolesti a temnoty do uší poslucháčov.
Zvuková čistota, ornamentálne melódie a cit pre zvukovú krásu si už automaticky súčasní poslucháči spájajú s Islandom a mnohokrát s celou Škandináviou. Bolo to však primárne s príchodom Sigur Rós, keď sa zraky a sluchy upreli smerom na sever v hľadaní hudobnej nádhery, pričom štvorica sa stala akýmsi protagonistom a hlavnou tvárou idealizovaného ostrova.
.tvoriť a hrať
Po úspechu Ágætis byrjun sa utiahli ešte hlbšie do svojho vnútra a nahrali introvertnú nahrávku ( ) – minimalistickú vo svojom koncepte, no bohatú na klenuté melódie a už tradične spokojný smútok. Ak je kariéra Sigur Rós emočnou sínusoidou, ( ) predstavuje doteraz ich najhlbší bod, pričom nasledujúci Takk... už stúpa do výšin symfonického rocku a piaty Með Suð Í Eyrum Við Spilum Endalaust je najuchopiteľnejším a komerčne najúspešnejším počinom. Zabezpečili ho ľahké, vzletné a zvukovo efektné piesne ako Gobbledigook, ktorých farebnosť a nespútaná radosť zo života neskôr prerástla do Jónsiho anglicky spievaného sólového debutu Go Do. Je pozoruhodné, že aj napriek hviezdnemu statusu a vypredaným koncertom ostali hudobníci skromnými osobnosťami upriamenými na svoje životné poslanie. Tvoriť a hrať.
Umelci sa musia často rozhodovať, či stvoria vo všetkej úprimnosti dielo, po ktorom túžia ich priaznivci, prípadne sa pokúsia o niečo prelomové a náročné, čo by uspokojilo krvilačných kritikov, alebo sa vydajú radšej najnáročnejšou cestou vlastných túžob. Islandský kvartet odhodil traumu z balansovania a rozhodol sa pre poslednú alternatívu. Prečo plniť očakávania druhých, keď hlas srdca je tým najvernejším zrkadlom duše? V umení predsa nejde o správne rozhodnutia, ale o autentické zachytenie pocitov, ktoré sú základným pilierom kvalitného diela.
.valtari
Paradoxne je však táto najnáročnejšia cesta aj stávkou na istotu. Sigur Rós zvykli považovať za hudobných dobrodruhov, ktorí pretvárali svoju tvár s každým novým albumom, no aktuálny opus Valtari je skôr kolážou ich starších kreatívnych víťazstiev. Naspäť sú zasnené plochy, ktoré skutočne nemožno nazvať inak, ako glaciálne – prívlastok, ktorý upevnili v slovníkoch recenzentov práve Sigur Rós. Vracia sa aj Jónsiho vymyslený jazyk vonlenska (nazvaný podľa prvého albumu Von) pozostávajúci najmä zo samohlások, ktoré môžu byť čímkoľvek medzi islandčinou, angličtinou a elfčinou. A opäť sú tu s nami aj krehké tóny sláčikov (tradične zabezpečované dievčenským kvartetom Amiina) a delikátne perkusie.
Napriek týmto ozvenám z minulosti je štruktúra, ale aj celkový dojem z albumu, pomerne prekvapujúcim zážitkom. Kapele sa podarilo oslobodiť od prerastajúcej snahy tvoriť väčšie, dlhšie a epickejšie kompozície a naučili sa skladať novým spôsobom. Ten bol zreteľný už z prvej zverejnenej skladby Ekki Múkk, ktorej osem minút levituje v oblaku snov a útržkov nejasných obrazov. Jónsiho vokál je dokonca ešte jemnejší a vzdialenejší, ako kedykoľvek predtým. Tieto pocity snivého pokoja zvykla štvorica priamoúmerne vyvažovať konkrétnejšími a hlučnejšími momentmi, no na Valtari je taký len jeden – nádherný chorálový epos Varúð. Ešte v roku 2003 prebiehali prípravy a v 2007 nahrávanie so súborom 16 Choir v londýnskom Barbicane, nakoniec sa však koncept čisto chorálneho albumu nenaplnil. Varúð je ukážkou, ako by takýto experiment mohol znieť. Clivo, imaginatívne a rozhodne vo svojom smerovaní k žiadanému pompéznemu finále.
Veľkoleposť je na šiestej štúdiovke nahradená introspektívnou meditáciou, ktorá je asi najpríznačnejšie reprezentovaná otváracou Ég Anda. Možno je to nesmelosť, akú pociťuje mladý človek, prvýkrát uvedený do spoločnosti, v ktorej nikoho nepozná, a hľadá tak útočisko v samote a bezpečnosti tmy. Možno je to potreba zhlboka sa nadýchnuť a počkať, aký pocit sa v tele po tomto životodarnom dúšku vzduchu rozhostí. Nenáhlivý vstup do staronového sveta plného ozvien, šumov a hebkých dotykov Jónsiho vznášajúceho sa hlasu. Keď už sa zdá, že sa skupina odváži na prechod z hmly do hmotného sveta, hudba sa prepadá do rozprávkovej temnoty, kde zostáva zvyšnú trištvrtehodinu.
Na ušitie svojho doposiaľ najtichšieho albumu použilo zoskupenie niť subtílnosti, ktorou namiesto dynamických a ľúbivých ťahov vyskladali komplexnú mikroštruktúru. Aj preto treba hľadieť do hĺbky skladieb ako Valtari alebo Rembihnútur, ktoré inak veľmi ľahko splynú s ruchom okolia. Taktiež Fjögur Píanó dáva zmysel ako osemminútový klenot harmonických vzorov a Dauðalogn ako nápev na prchavosť spomienok. Práve v Dauðalogn znejú títo štyria ostrieľaní hudobníci najzraniteľnejšie v plnom odovzdaní sa poslucháčovi. Oproti starším albumom však akoby neprišlo oslobodenie v podobe svetlého momentu. Prichádza len komatický smútok Varðeldur.
Valtari vysiela do vesmíru ďalšiu dávku krásy, tentoraz pokojne tajomnej, staromódne skromnej a bohužiaľ aj šedivo nenápadnej. Popri ( ) je najnovší album kvarteta ich najtemnejším a najhĺbavejším počinom, chýba mu však bezprostrednosť a dávka neoblomnej nádeje, ktorá bola doposiaľ prítomná aj v tých najstiesnenejších chvíľach. Melancholický smútok Sigur Rós je hrejivým zážitkom, z ktorého sa, bohužiaľ, vytratila viera v úsvit nového dňa.
Autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.