.pamätáte sa na vaše vystúpenie v roku 2010 na Pohode?
Ed Macfarlane: Pravdaže! Hrali sme po Autechre, čo je kapela, ktorú som ako tínedžer veľa počúval a veľmi uznával. Je to trochu bizarné, pretože ich hudba je oveľa experimentálnejšia než naša.
.čo sa vo Friendly Fires udialo odvtedy?
Ed: Nahrali sme ďalšiu platňu, ktorá sa volá Pala a sme takmer nonstop na turné. Edd Gibson: Hráme, dídžejujeme a podporujeme náš album.
.hovorí sa, že vy ste sa zoznámili na základnej škole. Je to pravda?
Edd: (Smiech.) Je to úplná pravda. Všetci traja sme chodili do tej istej školy, poznáme sa od našich trinástich rokov a odvtedy aj spolu hráme.
.akú hudbu ste vtedy chceli hrať?
Edd: Autechre, Liquid Liquid... (Smiech.) Samozrejme, že nie. V skutočnosti sme hrali celkom obyčajný pop. A Green Day.
.čo spôsobilo váš posun od popu a Green Day k hudbe, akú hráte dnes?
Edd: Jednoducho sme vyrástli.
Ed: Je toľko zaujímavej hudby. Keď počúvaš povedzme Greed Day a skutočne máš rád hudbu, tak chceš spoznať, z čoho ich hudba vyrástla. A tak sa dostaneš k punku, objavíš elektronickú hudbu. Prosto, niekde začneš a hľadáš, počúvaš a objavuješ. Tak to bolo aj s nami.
.váš prvý album Friendly Fires v roku 2009 nominovali na Mercury Prize. To bol pomerne úspešný začiatok!
Edd: My sme to až tak dramaticky nevnímali. Najdôležitejšie bolo to, že sme hneď na začiatku podpísali kontrakt s dobrým vydavateľstvom.
Ed: Od osemnástich či devätnástich rokov sme začali brať kapelu vážne a veľa sme hrávali v Londýne. Chodili za nami ľudia z vydavateľstiev a ponúkali nám zmluvy, nám to však v tom čase nevyhovovalo, a tak si nás prestali všímať. Až keď sme nahrali singel Paris, ktorý vyšiel na Moshi Moshi Records, ľudia z väčších labelov sa vrátili a nakoniec sme podpísali zmluvu s XL Recordings.
Edd: Vydali sme album Friendly Fires a robili sme turné na jeho podporu v Británii a v Európe. Potom sme vydali singel Kiss of Life a ten nám zabezpečil väčšiu pozornosť. Zrazu akoby tu bolo nové obecenstvo, pre ktoré môžeme hrať. Práve to vnímame ako zlom v našej kariére.
.váš aktuálny album Pala je hudobne sofistikovanejší a zvukovo bohatší než album Friendly Fires, pričom stále má takmer tanečnú priamočiarosť. Ako sa vám to podarilo dosiahnuť?
Ed: Hm... Je to tak ako hovoríš. Asi je to tým, že keď dlhšie používaš svoje nástroje a zariadenia, oboznámiš sa s nimi a dokážeš ich lepšie využiť. A naučili sme sa tiež lepšie svoju hudbu produkovať. Pri druhej platni sme sa snažili nepadnúť do tej postpunkovej gitarovej pasce, keď robíš to, čo pred tebou robili tsíce ľudí. Snažili sme sa, aby zvuk našich gitár bol originálny a zaujímavý, aby nebol len kópiou newyorskej disco scény.
Edd: Keď počúvaš naše prvé EP-čky Photoboth a Cross the Line z rokov 2006 a 2007, uvedomíš si, že aj pred prvým albumom sa naša produkcia vyvíjala. Stále sa učíme.
.aké sú vaše obľúbené zvuky?
Ed: Ja mám veľmi rád zvuky, aké vydávajú veľké žaby, ktoré žijú v severnej Amerike.
Edd: Ja mám rád zvuk tympanu. Myslím, že sa na tympane nedá zahrať deprimujúca pieseň. Vjeho samotnom zvuku je niečo, čo človeka poteší.
.ste na dlhom turné, čo je dosť únavná záležitosť. Na pódiu to však vyzerá, že ste plní energie. Čo sa stane počas tých pár krokov medzi šatňou a pódiom?
Edd: V posledom čase som sa naučil sústreďovať na samotný koncert. Keď sme začínali, boli sme naivnejší, chodili sme na nekonečné párty. Je to zvláštne, lebo keď sme na turné, dostávame sa na fantastické miesta a keď už sme tam, máme chuť uvidieť a zažiť z nich čo najviac. Ale potom si uvedomíš, že to nepomáha samotnému koncertu.
Ed: Naše pesničky nie sú pre speváka príliš ľahké, miestami majú takmer opernú kvalitu, a tak cez deň väčšinou oddychujem a pripravujem sa na koncert. Žiadne párty. A je to absurdné, lebo práve tie párty sú jedným z dôvodov, prečo človek začne hrať v kapele.
Ed Macfarlane: Pravdaže! Hrali sme po Autechre, čo je kapela, ktorú som ako tínedžer veľa počúval a veľmi uznával. Je to trochu bizarné, pretože ich hudba je oveľa experimentálnejšia než naša.
.čo sa vo Friendly Fires udialo odvtedy?
Ed: Nahrali sme ďalšiu platňu, ktorá sa volá Pala a sme takmer nonstop na turné. Edd Gibson: Hráme, dídžejujeme a podporujeme náš album.
.hovorí sa, že vy ste sa zoznámili na základnej škole. Je to pravda?
Edd: (Smiech.) Je to úplná pravda. Všetci traja sme chodili do tej istej školy, poznáme sa od našich trinástich rokov a odvtedy aj spolu hráme.
.akú hudbu ste vtedy chceli hrať?
Edd: Autechre, Liquid Liquid... (Smiech.) Samozrejme, že nie. V skutočnosti sme hrali celkom obyčajný pop. A Green Day.
.čo spôsobilo váš posun od popu a Green Day k hudbe, akú hráte dnes?
Edd: Jednoducho sme vyrástli.
Ed: Je toľko zaujímavej hudby. Keď počúvaš povedzme Greed Day a skutočne máš rád hudbu, tak chceš spoznať, z čoho ich hudba vyrástla. A tak sa dostaneš k punku, objavíš elektronickú hudbu. Prosto, niekde začneš a hľadáš, počúvaš a objavuješ. Tak to bolo aj s nami.
.váš prvý album Friendly Fires v roku 2009 nominovali na Mercury Prize. To bol pomerne úspešný začiatok!
Edd: My sme to až tak dramaticky nevnímali. Najdôležitejšie bolo to, že sme hneď na začiatku podpísali kontrakt s dobrým vydavateľstvom.
Ed: Od osemnástich či devätnástich rokov sme začali brať kapelu vážne a veľa sme hrávali v Londýne. Chodili za nami ľudia z vydavateľstiev a ponúkali nám zmluvy, nám to však v tom čase nevyhovovalo, a tak si nás prestali všímať. Až keď sme nahrali singel Paris, ktorý vyšiel na Moshi Moshi Records, ľudia z väčších labelov sa vrátili a nakoniec sme podpísali zmluvu s XL Recordings.
Edd: Vydali sme album Friendly Fires a robili sme turné na jeho podporu v Británii a v Európe. Potom sme vydali singel Kiss of Life a ten nám zabezpečil väčšiu pozornosť. Zrazu akoby tu bolo nové obecenstvo, pre ktoré môžeme hrať. Práve to vnímame ako zlom v našej kariére.
.váš aktuálny album Pala je hudobne sofistikovanejší a zvukovo bohatší než album Friendly Fires, pričom stále má takmer tanečnú priamočiarosť. Ako sa vám to podarilo dosiahnuť?
Ed: Hm... Je to tak ako hovoríš. Asi je to tým, že keď dlhšie používaš svoje nástroje a zariadenia, oboznámiš sa s nimi a dokážeš ich lepšie využiť. A naučili sme sa tiež lepšie svoju hudbu produkovať. Pri druhej platni sme sa snažili nepadnúť do tej postpunkovej gitarovej pasce, keď robíš to, čo pred tebou robili tsíce ľudí. Snažili sme sa, aby zvuk našich gitár bol originálny a zaujímavý, aby nebol len kópiou newyorskej disco scény.
Edd: Keď počúvaš naše prvé EP-čky Photoboth a Cross the Line z rokov 2006 a 2007, uvedomíš si, že aj pred prvým albumom sa naša produkcia vyvíjala. Stále sa učíme.
.aké sú vaše obľúbené zvuky?
Ed: Ja mám veľmi rád zvuky, aké vydávajú veľké žaby, ktoré žijú v severnej Amerike.
Edd: Ja mám rád zvuk tympanu. Myslím, že sa na tympane nedá zahrať deprimujúca pieseň. Vjeho samotnom zvuku je niečo, čo človeka poteší.
.ste na dlhom turné, čo je dosť únavná záležitosť. Na pódiu to však vyzerá, že ste plní energie. Čo sa stane počas tých pár krokov medzi šatňou a pódiom?
Edd: V posledom čase som sa naučil sústreďovať na samotný koncert. Keď sme začínali, boli sme naivnejší, chodili sme na nekonečné párty. Je to zvláštne, lebo keď sme na turné, dostávame sa na fantastické miesta a keď už sme tam, máme chuť uvidieť a zažiť z nich čo najviac. Ale potom si uvedomíš, že to nepomáha samotnému koncertu.
Ed: Naše pesničky nie sú pre speváka príliš ľahké, miestami majú takmer opernú kvalitu, a tak cez deň väčšinou oddychujem a pripravujem sa na koncert. Žiadne párty. A je to absurdné, lebo práve tie párty sú jedným z dôvodov, prečo človek začne hrať v kapele.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.