Uprostred minulého týždňa sa z Madridu ozývali poplašné správy. Minister financií Cristóbal Montoro upozornil, že banková kríza v Španielsku má zhubný dopad na kredibilitu španielskeho štátu, ktorému trhy tak zvýšili cenu pôžičiek, že ho v podstate odstavili od zdrojov financií. Španielsku za daného stavu nikto nechce požičať inak, ako za vražedný úrok. Tridsiateho mája sa desaťročné štátne dlhopisy Španielska dočkali úrokov vo výške 6,6 percenta. Grécko, Portugalsko a Írsko na tom boli len o málo horšie, keď museli žiadať o finančnú pomoc od Európskej únie.
Po Monterových slovách euro opäť kleslo. K nepokoju prispela aj jeho požiadavka, aby španielske banky dostali finančnú injekciu z európskych mechanizmov. Nemecko sa financovaniu španielskeho bankového sektora dôrazne bráni.
.dať peniaze rovno bankám?
Niežeby bolo priznanie ťažkostí niekoho prekvapilo. Španielska vláda síce dlhodobo vyhlasovala, že žiadnu pomoc od EÚ nepotrebuje a financie získa sama, vo všeobecnosti však panovalo presvedčenie, že je len otázka času, keď madridský kabinet vyjde s farbou von. Štvrtá najväčšia ekonomika eurozóny a dvanásta najväčšia ekonomika sveta je na tom jednoducho zle a bude to ešte horšie. Čo by mohlo byť riešením?
Economist minulý týždeň napísal, že najväčším španielskym problémom nie je slabé odhodlanie vlády na reformy. „Španielskym problémom je chybná diagnóza. Španielska vláda aj predstavitelia EÚ predpokladajú, že hlavná výzva je vo fiškálnej oblasti. Tvrdia, že treba čím skôr z nížiť rozpočtový deficit, ktorý minulý rok dosiahol 8,9 percenta HDP, inak vraj nedôjde k zvýšeniu dôvery trhov a k zníženiu nákladov na pôžičky. No španielski politici sa nevedia odhodlať na vyčistenie bankového sektora, pretože sa boja, že by si to vyžiadalo injekciu z verejných financií, a tá by v dôsledku ešte zhoršila stav štátneho rozpočtu.“
Je pravda, že prepadliskom peňazí a dôvery sú momentálne španielske banky. Pri koreni tohto zlého stavu stojí prehnané požičiavanie domácnostiam a firmám a realitná bublina, ktorá počas neho vznikla. Výsledok, podľa údajov zverejnených v Economiste, je takýto: španielske firmy, domácnosti a štát majú dohromady u zahraničných subjektov dlh vo výške 90 percent HDP. Podľa Economistu by bolo riešením, keby EÚ poskytla Španielsku finančnú pomoc – ale táto pomoc by neriešila problémy štátneho rozpočtu, lež smerovala by priamo do bánk. Economist argumentuje, že aj v tomto prípade by sa dali od španielskej vlády požadovať reformy, ktoré by boli podmienkou pomoci bankám.
Ani to sa však nedá považovať za jednoznačnú cestu z labyrintu nezamestnanosti, zadlženosti a neschopnosti získať ďalšie pôžičky. Povedzme si úprimne, ako často dokáže štát finančne stabilizovať bankový sektor tak, aby nespôsobil viac škody než úžitku? Príklad „bailoutu“, ktorý poskytla americká administratíva problematickým finančným inštitúciám, aby ich udržala nažive a zabránila nespokojnosti ich klientov, je výrečný. Jeho účinky sú minimálne, hnev daňových poplatníkov obrovský a „výkupné od štátu“ neraz peniazmi nakŕmilo presne tie finančné štruktúry, ktorých neefektívnosť, zlé hospodárenie a najmä využívanie nezdravej legislatívy bolo prvotnou príčinou katastrofálnej situácie.
.oslobodiť ekonomiku
Je dôvodná obava, že ak štát alebo súštátie (EÚ) finančne nasýti španielske banky, nič podstatné sa nevyrieši. Španielsko by urobilo lepšie, keby sa sústredilo na fungovanie svojej ekonomiky, najmä ju oslobodilo zo zvieracej kazajky rôznych regulácií. Dnes sa už takmer zabudlo na to, ako v roku 2010 unikla na verejnosť informácia, že sama španielska vláda považuje svoj experiment so „zelenou ekonomikou“ za zlyhanie. Socialistami toľko ospevované „zelené pracovné miesta“ sa nestali skutočnosťou – ba naopak, na každé jedno nové pracovné miesto, ktoré v rámci ekologizácie ekonomiky vzniklo, pripadali dve zaniknuté. Vysokú nezamestnanosť má na svedomí aj neflexibilita pracovného trhu, ktorý stále ovládajú odbory. Tento problém má riešiť reforma, ktorú sám Mariano Rajoy v súkromí (a pred náhodou nevypnutým mikrofónom) označil za agresívnu. Zoči-voči realite je to však stále málo.
Pre lepší kontext je dobré uvedomiť si, že problémy majú aj cyperské banky, takže o finančnú injekciu zo spoločného môže žiadať aj táto ostrovná krajina. Cyperský minister financií Vassos Shiarly uviedol pre médiá, že nemôže vylúčiť nutnosť požiadať Európsku úniu o záchranný balíček pre banky, ktoré utrpeli vinou situácie v Grécku. Shiarly na otázku agentúry Reuter, či je možné vyhnúť sa medzinárodnej pomoci, odpovedal pozoruhodne otvorene: „Dá sa to, ale netvrdím, že sa jej pokúšame vyhnúť.“
Koľko bánk v koľkých krajinách môže Európska únia sanovať? Koľko peňazí si také núdzové financovanie vyžiada? Na čo bude v konečnom dôsledku slúžiť pomoc, ktorá sa dá nazvať „podporou v nezodpovednosti“? Kto sa o ňu prihlási ako ďalší?
Nie je pravda, že v tejto situácii neexistujú dobré riešenia. Dobré riešenia existujú, minuli sa iba tie bezbolestné. Ak vôbec niekedy bezbolestné riešenia boli.
Je tu však aj šanca: poplach v Španielsku môže Európu prebudiť do novej éry, v ktorej bude musieť uznať, že donekonečna dusené ekonomiky nemôžu podávať výkony a nakoniec jednoducho umierajú.
Po Monterových slovách euro opäť kleslo. K nepokoju prispela aj jeho požiadavka, aby španielske banky dostali finančnú injekciu z európskych mechanizmov. Nemecko sa financovaniu španielskeho bankového sektora dôrazne bráni.
.dať peniaze rovno bankám?
Niežeby bolo priznanie ťažkostí niekoho prekvapilo. Španielska vláda síce dlhodobo vyhlasovala, že žiadnu pomoc od EÚ nepotrebuje a financie získa sama, vo všeobecnosti však panovalo presvedčenie, že je len otázka času, keď madridský kabinet vyjde s farbou von. Štvrtá najväčšia ekonomika eurozóny a dvanásta najväčšia ekonomika sveta je na tom jednoducho zle a bude to ešte horšie. Čo by mohlo byť riešením?
Economist minulý týždeň napísal, že najväčším španielskym problémom nie je slabé odhodlanie vlády na reformy. „Španielskym problémom je chybná diagnóza. Španielska vláda aj predstavitelia EÚ predpokladajú, že hlavná výzva je vo fiškálnej oblasti. Tvrdia, že treba čím skôr z nížiť rozpočtový deficit, ktorý minulý rok dosiahol 8,9 percenta HDP, inak vraj nedôjde k zvýšeniu dôvery trhov a k zníženiu nákladov na pôžičky. No španielski politici sa nevedia odhodlať na vyčistenie bankového sektora, pretože sa boja, že by si to vyžiadalo injekciu z verejných financií, a tá by v dôsledku ešte zhoršila stav štátneho rozpočtu.“
Je pravda, že prepadliskom peňazí a dôvery sú momentálne španielske banky. Pri koreni tohto zlého stavu stojí prehnané požičiavanie domácnostiam a firmám a realitná bublina, ktorá počas neho vznikla. Výsledok, podľa údajov zverejnených v Economiste, je takýto: španielske firmy, domácnosti a štát majú dohromady u zahraničných subjektov dlh vo výške 90 percent HDP. Podľa Economistu by bolo riešením, keby EÚ poskytla Španielsku finančnú pomoc – ale táto pomoc by neriešila problémy štátneho rozpočtu, lež smerovala by priamo do bánk. Economist argumentuje, že aj v tomto prípade by sa dali od španielskej vlády požadovať reformy, ktoré by boli podmienkou pomoci bankám.
Ani to sa však nedá považovať za jednoznačnú cestu z labyrintu nezamestnanosti, zadlženosti a neschopnosti získať ďalšie pôžičky. Povedzme si úprimne, ako často dokáže štát finančne stabilizovať bankový sektor tak, aby nespôsobil viac škody než úžitku? Príklad „bailoutu“, ktorý poskytla americká administratíva problematickým finančným inštitúciám, aby ich udržala nažive a zabránila nespokojnosti ich klientov, je výrečný. Jeho účinky sú minimálne, hnev daňových poplatníkov obrovský a „výkupné od štátu“ neraz peniazmi nakŕmilo presne tie finančné štruktúry, ktorých neefektívnosť, zlé hospodárenie a najmä využívanie nezdravej legislatívy bolo prvotnou príčinou katastrofálnej situácie.
.oslobodiť ekonomiku
Je dôvodná obava, že ak štát alebo súštátie (EÚ) finančne nasýti španielske banky, nič podstatné sa nevyrieši. Španielsko by urobilo lepšie, keby sa sústredilo na fungovanie svojej ekonomiky, najmä ju oslobodilo zo zvieracej kazajky rôznych regulácií. Dnes sa už takmer zabudlo na to, ako v roku 2010 unikla na verejnosť informácia, že sama španielska vláda považuje svoj experiment so „zelenou ekonomikou“ za zlyhanie. Socialistami toľko ospevované „zelené pracovné miesta“ sa nestali skutočnosťou – ba naopak, na každé jedno nové pracovné miesto, ktoré v rámci ekologizácie ekonomiky vzniklo, pripadali dve zaniknuté. Vysokú nezamestnanosť má na svedomí aj neflexibilita pracovného trhu, ktorý stále ovládajú odbory. Tento problém má riešiť reforma, ktorú sám Mariano Rajoy v súkromí (a pred náhodou nevypnutým mikrofónom) označil za agresívnu. Zoči-voči realite je to však stále málo.
Pre lepší kontext je dobré uvedomiť si, že problémy majú aj cyperské banky, takže o finančnú injekciu zo spoločného môže žiadať aj táto ostrovná krajina. Cyperský minister financií Vassos Shiarly uviedol pre médiá, že nemôže vylúčiť nutnosť požiadať Európsku úniu o záchranný balíček pre banky, ktoré utrpeli vinou situácie v Grécku. Shiarly na otázku agentúry Reuter, či je možné vyhnúť sa medzinárodnej pomoci, odpovedal pozoruhodne otvorene: „Dá sa to, ale netvrdím, že sa jej pokúšame vyhnúť.“
Koľko bánk v koľkých krajinách môže Európska únia sanovať? Koľko peňazí si také núdzové financovanie vyžiada? Na čo bude v konečnom dôsledku slúžiť pomoc, ktorá sa dá nazvať „podporou v nezodpovednosti“? Kto sa o ňu prihlási ako ďalší?
Nie je pravda, že v tejto situácii neexistujú dobré riešenia. Dobré riešenia existujú, minuli sa iba tie bezbolestné. Ak vôbec niekedy bezbolestné riešenia boli.
Je tu však aj šanca: poplach v Španielsku môže Európu prebudiť do novej éry, v ktorej bude musieť uznať, že donekonečna dusené ekonomiky nemôžu podávať výkony a nakoniec jednoducho umierajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.