Boj proti fajčeniu je oblasť, v ktorej aktivisti presadzujúci sa prostredníctvom štátov i euroinštitúcií dosahujú najprenikavejšie úspechy. Tvrdý protinikotínový zákon nás zrejme ani na Slovensku neminie, čo opäť zmenší priestor slobody. Tentoraz však nie o „čosi“, ako sa zvykne hovoriť, ale o poriadny kus.
Nič proti ochrane nefajčiarov, ktorí majú právo na nezadymené prostredie vo všetkých verejných priestoroch, kde sa nevyskytli na základe (úplne) slobodnej voľby, a tiež v spoločných priestoroch, o ktorých existuje akási dohoda – dopravné prostriedky, kultúrne zariadenia... (Prejavom brutálnej netolerancie, šikanovania a, paradoxne, aj trestania nefajčiarov je napríklad zrušenie fajčiarskych vozňov vo vlakových súpravách Intercity. Vinou tohto opatrenia musia nefajčiari dýchať koncentrovaný cigaretový smrad na záchodoch.) Ani striktný liberálny argument, že každý si môže slobodne zvoliť zamestnanie, asi nenaruší konsenzus, že ak pracujú spoločne v jednej miestnosti fajčiari a nefajčiari, tak na určenie prostredia majú právo tí druhí.
„Moderné“ protitabakové zákony sú však podstatne ambicióznejšie. Pod zámienkou ochrany zdravia, ktorá bola povýšená na legitímny dôvod štátnych zásahov, sa presadzuje legislatíva obmedzujúca jednu z najzákladnejších slobôd – nakladať s vlastným majetkom. To sú všetky zákony zakazujúce fajčenie v reštauráciách, baroch, kaviarňach a podobne. Tie sú v drvivej väčšine súkromné a fakt, že majiteľ ich využíva na hostenie cudzích ľudí za peniaze, z nich verejné priestranstvo nerobí. To, že z práva na čistý vzduch robí štát povinnosť súkromníka ho poskytnúť, zaváňa už temer totalitou. Principiálny argument, že návštevníci ako dospelí ľudia sú o škodlivosti pasívneho fajčenia poučení a riziko podstupujú dobrovoľne, je prekričaný nezmyselnými teóriami, napríklad o spoločenských nákladoch na liečenie následkov. Akoby cigareta bola jediné vedomé zdravotné riziko, ktoré poistenci podstupujú. Akoby obmedzenie solidarity výlučne na zdravotné príhody, za ktoré jednotlivec nie je sám zodpovedný, nebolo samo osebe absurdum.
Jediný, kto má právo povedať, či sa v reštaurácii fajčí, je ten, komu patrí. Reštriktívne zákonodarstvo, ktoré sa hromadne prijíma, je z množstva regulácií tohto typu vôbec najhoršie v dvoch aspektoch: Zasahuje najciteľnejšie do slobody podnikania a užívania majetku a je najotvorenejšou deklaráciou politikov, že ľudí považujú za infantilné stádo, ktoré nemá vlastný rozum. Vôbec najnebezpečnejšie je, že ak sa takáto „ochrana zdravia“ presadí bez odporu, čo sa už deje v mnohých štátoch, nebude zastavenia. Proti argumentu, že zdravý vývoj neplnoletých detí ohrozujú nezodpovední rodičia, a preto sa musí zakázať fajčenie aj doma, bude obrana nemožná. A potom príde štátna kontrola jedálnička, pretože je dokázané, že v niektorých rodinách hrubo porušujú odporúčania, napríklad tie od „Spoločnosti pre zdravú výživu“. Protifajčiarske zákony sú sedemmíľovým krokom na plazivej ceste späť do neslobody.
.peter Schutz
Nič proti ochrane nefajčiarov, ktorí majú právo na nezadymené prostredie vo všetkých verejných priestoroch, kde sa nevyskytli na základe (úplne) slobodnej voľby, a tiež v spoločných priestoroch, o ktorých existuje akási dohoda – dopravné prostriedky, kultúrne zariadenia... (Prejavom brutálnej netolerancie, šikanovania a, paradoxne, aj trestania nefajčiarov je napríklad zrušenie fajčiarskych vozňov vo vlakových súpravách Intercity. Vinou tohto opatrenia musia nefajčiari dýchať koncentrovaný cigaretový smrad na záchodoch.) Ani striktný liberálny argument, že každý si môže slobodne zvoliť zamestnanie, asi nenaruší konsenzus, že ak pracujú spoločne v jednej miestnosti fajčiari a nefajčiari, tak na určenie prostredia majú právo tí druhí.
„Moderné“ protitabakové zákony sú však podstatne ambicióznejšie. Pod zámienkou ochrany zdravia, ktorá bola povýšená na legitímny dôvod štátnych zásahov, sa presadzuje legislatíva obmedzujúca jednu z najzákladnejších slobôd – nakladať s vlastným majetkom. To sú všetky zákony zakazujúce fajčenie v reštauráciách, baroch, kaviarňach a podobne. Tie sú v drvivej väčšine súkromné a fakt, že majiteľ ich využíva na hostenie cudzích ľudí za peniaze, z nich verejné priestranstvo nerobí. To, že z práva na čistý vzduch robí štát povinnosť súkromníka ho poskytnúť, zaváňa už temer totalitou. Principiálny argument, že návštevníci ako dospelí ľudia sú o škodlivosti pasívneho fajčenia poučení a riziko podstupujú dobrovoľne, je prekričaný nezmyselnými teóriami, napríklad o spoločenských nákladoch na liečenie následkov. Akoby cigareta bola jediné vedomé zdravotné riziko, ktoré poistenci podstupujú. Akoby obmedzenie solidarity výlučne na zdravotné príhody, za ktoré jednotlivec nie je sám zodpovedný, nebolo samo osebe absurdum.
Jediný, kto má právo povedať, či sa v reštaurácii fajčí, je ten, komu patrí. Reštriktívne zákonodarstvo, ktoré sa hromadne prijíma, je z množstva regulácií tohto typu vôbec najhoršie v dvoch aspektoch: Zasahuje najciteľnejšie do slobody podnikania a užívania majetku a je najotvorenejšou deklaráciou politikov, že ľudí považujú za infantilné stádo, ktoré nemá vlastný rozum. Vôbec najnebezpečnejšie je, že ak sa takáto „ochrana zdravia“ presadí bez odporu, čo sa už deje v mnohých štátoch, nebude zastavenia. Proti argumentu, že zdravý vývoj neplnoletých detí ohrozujú nezodpovední rodičia, a preto sa musí zakázať fajčenie aj doma, bude obrana nemožná. A potom príde štátna kontrola jedálnička, pretože je dokázané, že v niektorých rodinách hrubo porušujú odporúčania, napríklad tie od „Spoločnosti pre zdravú výživu“. Protifajčiarske zákony sú sedemmíľovým krokom na plazivej ceste späť do neslobody.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.