Rôzni ľudia majú rôzne chute, niektorým nechutí špenát, druhý nedá do úst jogurt, ani keby ste ho vyplácali v zlate. Nepoznám však jediného človeka, ktorý by neznášal čerešne alebo ich čo i len nemal rád. Vždy, keď udrie začiatok júna, ľudia sa na trhu začnú viac a spokojnejšie usmievať a ja mám podozrenie, že je to práve čerešňami. Vraj obsahujú melatonín. Dokonca niektorí odvážnejší konzumenti s migrénou tvrdia, že po zjedení minimálne dvadsiatich čerešní či višní človeka okamžite prestane bolieť hlava. Možno to vedeli už aj naši prapredkovia v kamennej dobe, keďže sa v ich sídlach našli povypľúvané kôstky črešní. A povedzme si rovno, našich pravekých predchodcov musela od toľkého hútania hlava bolieť ustavične. Veď práve v kamennej dobe vynašli pazúrik, klin, hrot, neskôr motyku, sekeru a dokonca aj kladivo!
Tento nádherný strom, ktorý počas jari kvitne medzi prvými a obsype sa drobnými bielymi kvetmi, pochádza z východnej Európy a západnej Ázie. Prvé zmienky o ňom nám asi 300 rokov pred naším letopočtom zanechal Aristotelov kamarát a prvý botanik Theofrastos. Do Rímskej ríše vraj čerešne priniesol v roku 74 pred naším letopočtom z Malej Ázie vojvodca a dobyvateľ Lucullus. Aspoň tak o tom píše Plínius starší. Áno, nemýlite sa, ide o toho Luculla, ktorý prepožičal svoje meno opulentným hostinám a všakovakým gurmánčinám. Odvtedy ich inak nevoláme ako lukulské hody. Tento štátnik, a podľa rečí veľmi veľkorysý človek, vraj na staré kolená tragicky prepadol čerešniam. Oddal sa ich chuti natoľko, že začal byť od nich úplne závislý. Keď mu v Malej Ázii vyschol zdroj a dodávky sladučkých čerešní najprv začali meškať a neskôr už neprichádzali vôbec, Lucullus od smútku za ich chuťou spáchal samovraždu. Samozrejme, vraj je to len hnusná klebeta, Lucullus sa zabil pre niečo oveľa horšie.
Čerešňa je aj jedným z tých darov, ktoré sme recipročne venovali Amerike za jej zemiaky, paradajky, kukuricu, tabak či čokoládu. Prví osadníci, prichádzajúci do Nového sveta za svelými zajtrajškami, alebo len tak utekajúc pred spravodlivosťou, si novú zem ihneď zamilovali. No prišla jar a zrazu zistili, že im niečo chýba. Nebolo sa v máji pod čím pobozkať, v júni zas čo odtrhnúť zo stromu a podať frajerke, aby si mala čo dať – povedané slovami klasika – za blúzku. A tak napísali bratrancom, sesterniciam a celej široko rozvetvenej rodine v Európe, aby prišli za nimi a nezabudli so sebou doniesť aj jeden veľmi konkrétny strom.
Láska k čerešniam musí byť u človeka zkorenená veľmi silno. Je to totiž hádam najháklivejšie ovocie zo všetkých. Len si to zoberte – najprv vám takmer celú úrodu vyďobe okrídlená svoloč. To, čo vám nechá, sa musí čo najrýchlejši skonzumovať, pretože už do dvoch dní ovocie začína hniť. A to len v prípade, pokiaľ sa nedostane čerešňa do kontaktu s vodou. Vtedy začína hniť v podstate okamžite. Práve z tohto dôvodu sa neodporúča čerešňe zapíjať vodou. Navyše – tie kôstky! Väčšia oštara s jedlom hádam ani neexistuje. A predsa – príde jún a skoro každý sa s mámivým pohľadom za nejakou tou čerešňou rád načiahne. A je jedno, či visí na strome alebo leží na trhu.
Autor je scenárista.
Čerešňový topping/
Napriek tomu, že čerešňovú príchuť nájdeme v dnešných časoch hádam všade – v žuvačkách, sladkostiach, v bonboniérach – ide vždy o umelú náhradu. Vyťažiť totiž z čerstvých čerešní natoľko intenzívnu chuť je takmer nemožné. Ak si chcete urobiť doma napríklad čerešňovú zmrzlinu a nádejáte sa, že stačí do nej hodiť za hrsť odkôstkovaných a rozdrvených čerešní, rovno to vzdajte. Radšej si urobte poctivú vanilkovú a k nej podávajte intenzívny a na jazyku podmanivý čerešňový topping. Zároveň, ak máte čerešní priveľa, ale nie zas toľko, aby sa vo vás ozvali pradávne zaváracie pudy, je to ideálny trik, ako čerešne trošku dlhšie uchovať. Pol kila vykôstovaných čerešní zvaríme s dvoma deci portského, polkou pohára cukru a dvoma lyžicami kvalitného balzamového octa. Ak topping robíme pre deti, môžeme portské vynechať a pridať viac balzamika. Keď omáčka zhustne tak, že po prejdení vareškou dlhší čas vidíme stopu na dne hrnca, topping odstavíme a necháme ho vychladnúť. Podávame nielen k zmrzline, ale aj ku koláčom či k panna cotte.
Tento nádherný strom, ktorý počas jari kvitne medzi prvými a obsype sa drobnými bielymi kvetmi, pochádza z východnej Európy a západnej Ázie. Prvé zmienky o ňom nám asi 300 rokov pred naším letopočtom zanechal Aristotelov kamarát a prvý botanik Theofrastos. Do Rímskej ríše vraj čerešne priniesol v roku 74 pred naším letopočtom z Malej Ázie vojvodca a dobyvateľ Lucullus. Aspoň tak o tom píše Plínius starší. Áno, nemýlite sa, ide o toho Luculla, ktorý prepožičal svoje meno opulentným hostinám a všakovakým gurmánčinám. Odvtedy ich inak nevoláme ako lukulské hody. Tento štátnik, a podľa rečí veľmi veľkorysý človek, vraj na staré kolená tragicky prepadol čerešniam. Oddal sa ich chuti natoľko, že začal byť od nich úplne závislý. Keď mu v Malej Ázii vyschol zdroj a dodávky sladučkých čerešní najprv začali meškať a neskôr už neprichádzali vôbec, Lucullus od smútku za ich chuťou spáchal samovraždu. Samozrejme, vraj je to len hnusná klebeta, Lucullus sa zabil pre niečo oveľa horšie.
Čerešňa je aj jedným z tých darov, ktoré sme recipročne venovali Amerike za jej zemiaky, paradajky, kukuricu, tabak či čokoládu. Prví osadníci, prichádzajúci do Nového sveta za svelými zajtrajškami, alebo len tak utekajúc pred spravodlivosťou, si novú zem ihneď zamilovali. No prišla jar a zrazu zistili, že im niečo chýba. Nebolo sa v máji pod čím pobozkať, v júni zas čo odtrhnúť zo stromu a podať frajerke, aby si mala čo dať – povedané slovami klasika – za blúzku. A tak napísali bratrancom, sesterniciam a celej široko rozvetvenej rodine v Európe, aby prišli za nimi a nezabudli so sebou doniesť aj jeden veľmi konkrétny strom.
Láska k čerešniam musí byť u človeka zkorenená veľmi silno. Je to totiž hádam najháklivejšie ovocie zo všetkých. Len si to zoberte – najprv vám takmer celú úrodu vyďobe okrídlená svoloč. To, čo vám nechá, sa musí čo najrýchlejši skonzumovať, pretože už do dvoch dní ovocie začína hniť. A to len v prípade, pokiaľ sa nedostane čerešňa do kontaktu s vodou. Vtedy začína hniť v podstate okamžite. Práve z tohto dôvodu sa neodporúča čerešňe zapíjať vodou. Navyše – tie kôstky! Väčšia oštara s jedlom hádam ani neexistuje. A predsa – príde jún a skoro každý sa s mámivým pohľadom za nejakou tou čerešňou rád načiahne. A je jedno, či visí na strome alebo leží na trhu.
Autor je scenárista.
Čerešňový topping/
Napriek tomu, že čerešňovú príchuť nájdeme v dnešných časoch hádam všade – v žuvačkách, sladkostiach, v bonboniérach – ide vždy o umelú náhradu. Vyťažiť totiž z čerstvých čerešní natoľko intenzívnu chuť je takmer nemožné. Ak si chcete urobiť doma napríklad čerešňovú zmrzlinu a nádejáte sa, že stačí do nej hodiť za hrsť odkôstkovaných a rozdrvených čerešní, rovno to vzdajte. Radšej si urobte poctivú vanilkovú a k nej podávajte intenzívny a na jazyku podmanivý čerešňový topping. Zároveň, ak máte čerešní priveľa, ale nie zas toľko, aby sa vo vás ozvali pradávne zaváracie pudy, je to ideálny trik, ako čerešne trošku dlhšie uchovať. Pol kila vykôstovaných čerešní zvaríme s dvoma deci portského, polkou pohára cukru a dvoma lyžicami kvalitného balzamového octa. Ak topping robíme pre deti, môžeme portské vynechať a pridať viac balzamika. Keď omáčka zhustne tak, že po prejdení vareškou dlhší čas vidíme stopu na dne hrnca, topping odstavíme a necháme ho vychladnúť. Podávame nielen k zmrzline, ale aj ku koláčom či k panna cotte.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.