Zbieralo sa to dlho, ale až priama pomoc španielskym bankám je korunným dôkazom, že v eurozóne už dlho nevládnu zvolení politici, ale skôr finančné kruhy v pozadí.
Najprv si povedzme, ako sa to začalo. Malo ísť o dočasný euroval, ktorý mal byť naozaj dočasný, mal upokojiť trhy, dať šancu Grécku a čas všetkým ostatným. Tak hovorili jeho zástancovia. Dočasný euroval sa však zmenil na trvalý, šancu Grécku nedal, lebo ju samo nechcelo, a čas ostatným tiež nie, pretože o pomoc sa už hlásia ďalší.
Čo sa vlastne doteraz podarilo? Stámiliardy eur, ktoré sme všetci poskytli Grécku, poslalo Grécko obratom svojim veriteľom, teda najmä súkromným bankám a finančným inštitúciám, ktoré tak nielenže nedoplatili na nerozumné pôžičky, ale niektoré na nich ešte aj zarobili. Pomohli sme naozaj Grécku?
Ale záverečný akord prišiel až teraz. Pomoc v Španielsku sa už poskytne priamo súkromným bankám. Urobí sa teda to, čo bolo v dočasnom eurovale explicitne zakázané, a urobí sa to bez odporu politikov. A nejde o žiadnu maličkosť, lebo pomáhať peniazmi všetkých tým bankárom a finančníkom, ktorí nezodpovedne podnikali, je popretím všetkého, na čom stojí nielen trhová ekonomika, ale najmä sloboda a demokracia v Európe.
Aby nedošlo k nedorozumeniu – je mi, samozrejme, jasné, že nechať niektoré veľké španielske banky pre ich nezodpovednosť len tak padnúť by spôsobilo ťažké problémy všetkým. To nikto nechce, a je to prirodzené. Ale keď už sme takí rozmaznaní, že nechceme ťažký problém niesť a pomaly riešiť, ale vždy len obísť a odložiť, bola tu predsa rozumnejšia alternatíva. Nepomáhať španielskym bankám pôžičkami, ale vstupom do nich. Každý štát, ktorý by sa na tom podieľal, by za svoje peniaze získal príslušné percentá ich akcií, takže by nešlo o nezmyselnú pomoc, ale o trhové riešenie. Ak by totiž banky chceli po ozdravení svoje akcie späť, museli by za ne trhovo zaplatiť. Štáty by dostali svoje peniaze späť, banky by sa veľmi snažili, aby boli opäť súkromné, a trh by mohol začať rýchlejšie fungovať. Tak prečo sa toto nestalo ani v prípade Grécka, ani teraz v Španielsku?
Pre toto: ak by sa pomoc štátov eurozóny Grécku, a teraz Španielsku realizovala prostredníctvom vstupu do vlastníckej štruktúry bánk a finančných inštitúcií, znamenalo by to nielen to, že banky by naisto prišli o viac peňazí (ak by neskôr chceli svoje akcie späť), ale aj to, že všetci noví akcionári by im videli na prsty, až kým by sa nevyplatili. Ani jedno, ani druhé banky, prirodzene, nechcú, ale prečo to nechcú európski politici? Prečo radšej riskujú hnev ulice a nástup extrémistov, ktorí tupo ukážu na temný svet, čo podľa nich ovládajú slobodomurári, Židia a Bilderberg Group? A prečo tým európski politici fatálne kazia meno zodpovedných finančníkov, celej trhovej ekonomiky a aj celého kapitalizmu ako rozumného usporiadania spoločnosti?
Obávam sa, že dôvod je zrejmý – banky a finančné inštitúcie sú natoľko angažované v životoch vlád, politických strán a ich lídrov, že slobodné rozhodovanie politických elít je už dávno fikciou. Priama pomoc španielskym bankám je len najnovšia nehoráznosť, ktorá ukazuje, v akom svete žijeme. Formálne sa to volá demokracia, Európska únia a eurozóna, v skutočnosti je to čoraz viac deformovaný svet služieb a protislužieb úzkej skupiny politikov a finančníkov. Mimochodom, na podobnej finte fungoval aj režim pred rokom 1989.
Východisko pritom existuje. Nestačí nehlasovať za trvalý euroval, treba omnoho viac – skonsolidovať rozum, odvahu a svedomie.
Najprv si povedzme, ako sa to začalo. Malo ísť o dočasný euroval, ktorý mal byť naozaj dočasný, mal upokojiť trhy, dať šancu Grécku a čas všetkým ostatným. Tak hovorili jeho zástancovia. Dočasný euroval sa však zmenil na trvalý, šancu Grécku nedal, lebo ju samo nechcelo, a čas ostatným tiež nie, pretože o pomoc sa už hlásia ďalší.
Čo sa vlastne doteraz podarilo? Stámiliardy eur, ktoré sme všetci poskytli Grécku, poslalo Grécko obratom svojim veriteľom, teda najmä súkromným bankám a finančným inštitúciám, ktoré tak nielenže nedoplatili na nerozumné pôžičky, ale niektoré na nich ešte aj zarobili. Pomohli sme naozaj Grécku?
Ale záverečný akord prišiel až teraz. Pomoc v Španielsku sa už poskytne priamo súkromným bankám. Urobí sa teda to, čo bolo v dočasnom eurovale explicitne zakázané, a urobí sa to bez odporu politikov. A nejde o žiadnu maličkosť, lebo pomáhať peniazmi všetkých tým bankárom a finančníkom, ktorí nezodpovedne podnikali, je popretím všetkého, na čom stojí nielen trhová ekonomika, ale najmä sloboda a demokracia v Európe.
Aby nedošlo k nedorozumeniu – je mi, samozrejme, jasné, že nechať niektoré veľké španielske banky pre ich nezodpovednosť len tak padnúť by spôsobilo ťažké problémy všetkým. To nikto nechce, a je to prirodzené. Ale keď už sme takí rozmaznaní, že nechceme ťažký problém niesť a pomaly riešiť, ale vždy len obísť a odložiť, bola tu predsa rozumnejšia alternatíva. Nepomáhať španielskym bankám pôžičkami, ale vstupom do nich. Každý štát, ktorý by sa na tom podieľal, by za svoje peniaze získal príslušné percentá ich akcií, takže by nešlo o nezmyselnú pomoc, ale o trhové riešenie. Ak by totiž banky chceli po ozdravení svoje akcie späť, museli by za ne trhovo zaplatiť. Štáty by dostali svoje peniaze späť, banky by sa veľmi snažili, aby boli opäť súkromné, a trh by mohol začať rýchlejšie fungovať. Tak prečo sa toto nestalo ani v prípade Grécka, ani teraz v Španielsku?
Pre toto: ak by sa pomoc štátov eurozóny Grécku, a teraz Španielsku realizovala prostredníctvom vstupu do vlastníckej štruktúry bánk a finančných inštitúcií, znamenalo by to nielen to, že banky by naisto prišli o viac peňazí (ak by neskôr chceli svoje akcie späť), ale aj to, že všetci noví akcionári by im videli na prsty, až kým by sa nevyplatili. Ani jedno, ani druhé banky, prirodzene, nechcú, ale prečo to nechcú európski politici? Prečo radšej riskujú hnev ulice a nástup extrémistov, ktorí tupo ukážu na temný svet, čo podľa nich ovládajú slobodomurári, Židia a Bilderberg Group? A prečo tým európski politici fatálne kazia meno zodpovedných finančníkov, celej trhovej ekonomiky a aj celého kapitalizmu ako rozumného usporiadania spoločnosti?
Obávam sa, že dôvod je zrejmý – banky a finančné inštitúcie sú natoľko angažované v životoch vlád, politických strán a ich lídrov, že slobodné rozhodovanie politických elít je už dávno fikciou. Priama pomoc španielskym bankám je len najnovšia nehoráznosť, ktorá ukazuje, v akom svete žijeme. Formálne sa to volá demokracia, Európska únia a eurozóna, v skutočnosti je to čoraz viac deformovaný svet služieb a protislužieb úzkej skupiny politikov a finančníkov. Mimochodom, na podobnej finte fungoval aj režim pred rokom 1989.
Východisko pritom existuje. Nestačí nehlasovať za trvalý euroval, treba omnoho viac – skonsolidovať rozum, odvahu a svedomie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.