Kampaň pred voľbami do oboch poľských parlamentných komôr vrcholí. Ako všade inde na svete, aj poľské bilbordy a televízie okupujú väčšinou starí chlapi, ponúkajúci nezaujímavé heslá o občanoch, práve či spravodlivosti. V dvoch veciach je však poľský boj o moc iný.
Podľa výskumu, ktorý si dali urobiť denník Gazeta Wyborcza a týždenník Polityka, by sa do Sejmu, dolnej komory parlamentu, dostali štyri strany – konzervatívne Právo a Spravodlivosť (36 percent), liberálna Občianska platforma (32 percent), postkomunistická Ľavica a demokracia (15 percent) a centristická Poľská ľudová strana (7 percent). Podľa výskumu, ktorý uverejnil týždenník Wprost, by Právo a spravodlivosť (PiS) získalo ešte o päť percent viac. Obe štatistiky zároveň ukazujú (ak obídeme štatistickú odchýlku), že hranicu zvoliteľnosti zrejme nepreskočia donedávna vládne strany Sebaobrana a Liga poľských rodín.
Výskumy jasne poukazujú na tendenciu ku kryštalizácii poľskej politickej scény, na upevňovanie pozícií v straníckych baštách, ako i na možnosť (Wprost), že sa PiS (ne)bezpečne priblíži k získaniu polovice poslaneckých mandátov.
Potrebný bude každý hlas, a tak sa poľskí politici usilujú o priazeň voličov nielen doma, ale aj medzi mladými Poliakmi v zahraničí. Premiér Jaroslaw Kaczynski sa hneď po návšteve krajanov v USA vybral do Írska, kde popri otváraní nového konzulátu a troch poľských škôl oslovuje aj svojich prípadných voličov. Rovnaké kroky (po Írsku i Veľkej Británii) podniká šéf Občianskej platformy (PO) Donald Tusk. Platforma dokonca hovorí o „Bitke o Anglicko“, kam „vycestovali najmä mladí ľudia, teda náš elektorát“.
Pre oboch kandidátov na faktického víťaza volieb je zahraničné turné prestížna záležitosť. Hlasy Poliakov z iných krajín sa totiž spočítajú vo Varšave, kde obaja stranícki lídri vedú stranícku kandidátku.
Nezanedbateľný môže byť aj prínos pre ich strany. Poľských emigrantov, ktorí majú právo hlasovať v budúcotýždňových voľbách, je niekoľko miliónov. Najnovší prieskum medzi 15-tisíc poľskými emigrantmi po celej Európe ukázal, že až 51 percent z nich by volilo Tuskovu PO. Tie čísla však treba brať s rezervou, lebo v zahraničí ide ešte viac ako doma o to, koľkých voličov sa nakoniec podarí zmobilizovať. V roku 2005 z miliónov oprávnených voličov hlasovali len desaťtisíce.
.na popravisku
Druhým nezvyčajným javom v predvolebnej kampani sú odkazy na poľskú históriu. V krajine, kde je v kníhkupectvách po beletrii najčastejšie zastúpená vlastná história a kde sa ani jeden veľký denník či týždenník nezaobíde bez kvalitnej historickej prílohy, to však nie je veľmi prekvapivé.
Využívajú sa historické symboly (PiS naplánovalo začiatok kampane do Gdanskej lodenice, kde v roku 1980 vzniklo hnutie Solidarita) i vyrovnávanie sa s komunistickou minulosťou (pred tromi týždňami Inštitút pamäti národa zverejnil tajné zložky, ktoré o terajších vysokých štátnych predstaviteľoch kedysi viedla tajná polícia).
Najdôležitejšou historickou témou sa však nakoniec stala Katyň – miesto, kde v roku 1940 na Stalinov príkaz povraždili veľkú časť z 15 až 20-tisíc zajatých poľských dôstojníkov. Dňa 17. septembra, presne 68 rokov po tom, ako Červená armáda prekročila východné hranice Poľska, sa do tohto ruského mesta vybral prezident a premiérov brat Lech Kaczynski. Azda na najbolestivejšom mieste poľsko-ruských vzťahov zopakoval, že Poliaci považujú túto hromadnú popravu za genocídu.
Kým tento krok vyvolal polemiku len v Rusku, kde jedny noviny písali o „predvolebnom zármutku“, domácu hladinu začala v ten istý deň čeriť filmová Katyń oscarového režiséra Andrzeja Wajdu.
Osemdesiatjedenročný filmár venoval jednu zo svojich najsilnejších snímok otcovi, ktorý bol jedným zo zavraždených vojakov, aj matke, ktorá ho roky čakala s nádejou, že sovietsky zajatecký tábor nejakým zázrakom prežil. V emotívnom príbehu zachytáva osudy dôstojníkov, zavraždených guľkou NKVD do tyla, ich šťastnejších (?) spolubojovníkov, ale najmä ich rodín, odkázaných na propagandistické nemecké a neskôr sovietske správy. Wajda však neviní len oboch veľkých susedov, ktorí mali na Poľsko dlhé storočia zálusk. Poukazuje aj na zlyhanie a kolaboráciu „malých“ ľudí z Poľska. Tých, ktorí sa nepostavili proti oficiálnej povojnovej propagande, čo 40 rokov falšovala históriu a tvrdila, že za hromadné hroby v katynskom lese sú zodpovední nacisti.
Kým v kine, napriek veľkej chuti kričať, zostáva pri záverečných titulkoch hlboké ticho, politici sa filmu chopili s veľkou razanciou. Na príkaz ministra obrany Aleksandra Szczygla do kina povinne zájde 130-tisíc vojakov. Omnoho horší nápad dostal Lech Kasczynski, keď navrhol presunúť obrad na pamiatku katynskej masakry z jarného termínu na 5. októbra.
Ako sa dalo čakať, protestovali pozostalí i sám Wajda, ktorý prezidentovi v protestnom liste napísal, že nechce, aby smrť jeho otca a tisícov ďalších slúžila politickým cieľom. Krátko pred obradom, na ktorom sa mali čítať mená obetí a niektorí dôstojníci mali byť vyznamenaní, prišlo rozhodnutie, že sa odkladá na začiatok novembra.
Vtedy by už u severných susedov mohlo byť pokojnejšie.
.tomáš Gális
Podľa výskumu, ktorý si dali urobiť denník Gazeta Wyborcza a týždenník Polityka, by sa do Sejmu, dolnej komory parlamentu, dostali štyri strany – konzervatívne Právo a Spravodlivosť (36 percent), liberálna Občianska platforma (32 percent), postkomunistická Ľavica a demokracia (15 percent) a centristická Poľská ľudová strana (7 percent). Podľa výskumu, ktorý uverejnil týždenník Wprost, by Právo a spravodlivosť (PiS) získalo ešte o päť percent viac. Obe štatistiky zároveň ukazujú (ak obídeme štatistickú odchýlku), že hranicu zvoliteľnosti zrejme nepreskočia donedávna vládne strany Sebaobrana a Liga poľských rodín.
Výskumy jasne poukazujú na tendenciu ku kryštalizácii poľskej politickej scény, na upevňovanie pozícií v straníckych baštách, ako i na možnosť (Wprost), že sa PiS (ne)bezpečne priblíži k získaniu polovice poslaneckých mandátov.
Potrebný bude každý hlas, a tak sa poľskí politici usilujú o priazeň voličov nielen doma, ale aj medzi mladými Poliakmi v zahraničí. Premiér Jaroslaw Kaczynski sa hneď po návšteve krajanov v USA vybral do Írska, kde popri otváraní nového konzulátu a troch poľských škôl oslovuje aj svojich prípadných voličov. Rovnaké kroky (po Írsku i Veľkej Británii) podniká šéf Občianskej platformy (PO) Donald Tusk. Platforma dokonca hovorí o „Bitke o Anglicko“, kam „vycestovali najmä mladí ľudia, teda náš elektorát“.
Pre oboch kandidátov na faktického víťaza volieb je zahraničné turné prestížna záležitosť. Hlasy Poliakov z iných krajín sa totiž spočítajú vo Varšave, kde obaja stranícki lídri vedú stranícku kandidátku.
Nezanedbateľný môže byť aj prínos pre ich strany. Poľských emigrantov, ktorí majú právo hlasovať v budúcotýždňových voľbách, je niekoľko miliónov. Najnovší prieskum medzi 15-tisíc poľskými emigrantmi po celej Európe ukázal, že až 51 percent z nich by volilo Tuskovu PO. Tie čísla však treba brať s rezervou, lebo v zahraničí ide ešte viac ako doma o to, koľkých voličov sa nakoniec podarí zmobilizovať. V roku 2005 z miliónov oprávnených voličov hlasovali len desaťtisíce.
.na popravisku
Druhým nezvyčajným javom v predvolebnej kampani sú odkazy na poľskú históriu. V krajine, kde je v kníhkupectvách po beletrii najčastejšie zastúpená vlastná história a kde sa ani jeden veľký denník či týždenník nezaobíde bez kvalitnej historickej prílohy, to však nie je veľmi prekvapivé.
Využívajú sa historické symboly (PiS naplánovalo začiatok kampane do Gdanskej lodenice, kde v roku 1980 vzniklo hnutie Solidarita) i vyrovnávanie sa s komunistickou minulosťou (pred tromi týždňami Inštitút pamäti národa zverejnil tajné zložky, ktoré o terajších vysokých štátnych predstaviteľoch kedysi viedla tajná polícia).
Najdôležitejšou historickou témou sa však nakoniec stala Katyň – miesto, kde v roku 1940 na Stalinov príkaz povraždili veľkú časť z 15 až 20-tisíc zajatých poľských dôstojníkov. Dňa 17. septembra, presne 68 rokov po tom, ako Červená armáda prekročila východné hranice Poľska, sa do tohto ruského mesta vybral prezident a premiérov brat Lech Kaczynski. Azda na najbolestivejšom mieste poľsko-ruských vzťahov zopakoval, že Poliaci považujú túto hromadnú popravu za genocídu.
Kým tento krok vyvolal polemiku len v Rusku, kde jedny noviny písali o „predvolebnom zármutku“, domácu hladinu začala v ten istý deň čeriť filmová Katyń oscarového režiséra Andrzeja Wajdu.
Osemdesiatjedenročný filmár venoval jednu zo svojich najsilnejších snímok otcovi, ktorý bol jedným zo zavraždených vojakov, aj matke, ktorá ho roky čakala s nádejou, že sovietsky zajatecký tábor nejakým zázrakom prežil. V emotívnom príbehu zachytáva osudy dôstojníkov, zavraždených guľkou NKVD do tyla, ich šťastnejších (?) spolubojovníkov, ale najmä ich rodín, odkázaných na propagandistické nemecké a neskôr sovietske správy. Wajda však neviní len oboch veľkých susedov, ktorí mali na Poľsko dlhé storočia zálusk. Poukazuje aj na zlyhanie a kolaboráciu „malých“ ľudí z Poľska. Tých, ktorí sa nepostavili proti oficiálnej povojnovej propagande, čo 40 rokov falšovala históriu a tvrdila, že za hromadné hroby v katynskom lese sú zodpovední nacisti.
Kým v kine, napriek veľkej chuti kričať, zostáva pri záverečných titulkoch hlboké ticho, politici sa filmu chopili s veľkou razanciou. Na príkaz ministra obrany Aleksandra Szczygla do kina povinne zájde 130-tisíc vojakov. Omnoho horší nápad dostal Lech Kasczynski, keď navrhol presunúť obrad na pamiatku katynskej masakry z jarného termínu na 5. októbra.
Ako sa dalo čakať, protestovali pozostalí i sám Wajda, ktorý prezidentovi v protestnom liste napísal, že nechce, aby smrť jeho otca a tisícov ďalších slúžila politickým cieľom. Krátko pred obradom, na ktorom sa mali čítať mená obetí a niektorí dôstojníci mali byť vyznamenaní, prišlo rozhodnutie, že sa odkladá na začiatok novembra.
Vtedy by už u severných susedov mohlo byť pokojnejšie.
.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.