.paradoxne, zlatý padák pre bývalého šéfa ŽSR by pokryl ročné náklady na prevádzku ČHŽ, s dĺžkou tratí 132 km kedysi najväčšej lesnej úzkorozchodnej železnice na Slovensku. Dnes prepravuje 40-tisíc návštevníkov ročne a patrí medzi hlavné turistické atrakcie Banskobystrického kraja, no napriek tomu živorí. Za socializmu ju likvidovali ako nepotrebné haraburdie, aby ju nadšenci pre technické pamiatky vzápätí vyťahovali zo šrotu. Je živým múzeom s hodnotným a kompetentne spravovaným fondom, ktorému dodnes nevenuje pozornosť žiadna múzejná inštitúcia. Ani jedna civilizovaná krajina si nedokázala tak dôkladne zničiť svoje úzkorozchodné dedičstvo ako Slovensko.
.vyťahovanie zo šrotu
V januári 1909 sa začala prevádzka na prvom, 10,3 kilometra dlhom hlavnom úseku F.G.V. – Fekete Garamvölgyi Vasút – lesnej železnice v údolí rieky Čierny Hron. Z lesov v okolí Čierneho Balogu zvážala drevo pre početné píly, neskôr aj robotníkov do fabrík. Riaditeľ Lesného závodu Čierny Balog Ferdinand Bevilaqua nadobudol v 70. rokoch pocit, že doprava dreva nákladnými autami je efektívnejšia. V roku 1978 schválený územný plán počítal v Hrončianskej doline s výstavbou priehrady, čo by osud železnice iba spečatilo.
To sa však nestalo. Na Silvestra v roku 1982 síce Štátne lesy oficiálne ukončili prevádzku železničky. Posledný výpravca železnice Klement Auxt z Hronca však výpočtami preukázal, že je nezmyslom rušiť železnicu a nahradiť ju drahšou dopravou nákladnými autami. Ešte za socializmu sa začal boj medzi zadubenými balockými mocipánmi a ochranármi. Ako inšpirácia českým hnutím Brontosaurus a Prázdninovou školou Lipnice vzniká v lete 1983 na Balogu prvý tábor dobrovoľníkov, ktorí zachraňovali ČHŽ: neskôr na jeho základoch vyrastá široké hnutie mladých na záchranu pamiatok Strom života.
Stavebný inžinier a bývalý šéf Stromu života Oto Makýš v polovici 80. rokov fotograficky dokumentoval „detektívne vyhľadávanie“ zachovaných zvyškov úzkorozchodných železníc a ich vyťahovanie zo šrotu. „Pracovníci lesov protiprávne likvidovali železnicu, ktorá už bola od roku 1985 zapísaná v Ústrednom zozname pamiatok. Bol to prejav nesmiernej arogancie, na truc chceli ukázať, že pánmi Horehronia sú oni a nie nadšenci z Bratislavy či z Česka,“ hovorí Makýš, ktorý ČHŽ považuje za najsilnejší príbeh záchrany technickej pamiatky na Slovensku.
.boj o prežitie
V roku 1988 železničku vyňali spod Štátnych lesov. No ani jeden z jej nových prevádzkovateľov, či už to bola najprv Správa účelových zariadení Socialistického zväzu mládeže, alebo dnes Mikroregión Čierny Hron, nie je schopný systémovo zabezpečiť jej fungovanie. Vplyvných súdruhov po roku 1989 nahradili „komerčné záujmy“ a nesplnené sľuby či dohody o podpore. Exekútori vymáhajú daňové dlhy, pričom berú budovu depa a pozemky depozitára na Štiavničke. Na dôvažok tamojšia píla vyhorela a v roku 2004 nový majiteľ definitívne zatvára aj 150-ročnú pílu na balockej Jánošovke: jej rozobratie a rozkradnutie znamená koniec prepravy dreva na železničke. Dňa 1. mája 1992 vypravujú po obnovenej trati prvý turistický vlak. Šéfom ČHŽ je odvtedy Aleš Bílek z Plzne, železnička prežila najmä vďaka nemu. Vo Vydrovskej doline vzniká ako európsky unikát Lesnícky skanzen.
„Prečo to stále funguje? Pretože sme dostatočne zanovití a ešte náš neprevalcovali. Fungujeme iba štyri mesiace v roku. Nemáme stálych zamestnancov, v lete pracujeme na živnosť tu, v zime si hľadáme robotu kde sa dá, po vlekoch či v Česku,“ dodáva Bílek. Napriek nesporným výsledkom ho trápia dodnes nedoriešené majetkové pomery s vedením Lesov SR. Tie nerešpektujú v roku 1988 (!) dohodnuté prevody na nového prevádzkovateľa. Naopak, železnička musí dodnes platiť Lesom nemalé nájomné. Akoby niektorí ľudia dodnes nedokázali železničke „odpustiť“ to, že vôbec existuje. No čosi sa predsa zmenilo. Spoluprácu s lesníkmi v Čiernom Balogu si Bílek pochvaľuje.
.vyťahovanie zo šrotu
V januári 1909 sa začala prevádzka na prvom, 10,3 kilometra dlhom hlavnom úseku F.G.V. – Fekete Garamvölgyi Vasút – lesnej železnice v údolí rieky Čierny Hron. Z lesov v okolí Čierneho Balogu zvážala drevo pre početné píly, neskôr aj robotníkov do fabrík. Riaditeľ Lesného závodu Čierny Balog Ferdinand Bevilaqua nadobudol v 70. rokoch pocit, že doprava dreva nákladnými autami je efektívnejšia. V roku 1978 schválený územný plán počítal v Hrončianskej doline s výstavbou priehrady, čo by osud železnice iba spečatilo.
To sa však nestalo. Na Silvestra v roku 1982 síce Štátne lesy oficiálne ukončili prevádzku železničky. Posledný výpravca železnice Klement Auxt z Hronca však výpočtami preukázal, že je nezmyslom rušiť železnicu a nahradiť ju drahšou dopravou nákladnými autami. Ešte za socializmu sa začal boj medzi zadubenými balockými mocipánmi a ochranármi. Ako inšpirácia českým hnutím Brontosaurus a Prázdninovou školou Lipnice vzniká v lete 1983 na Balogu prvý tábor dobrovoľníkov, ktorí zachraňovali ČHŽ: neskôr na jeho základoch vyrastá široké hnutie mladých na záchranu pamiatok Strom života.
Stavebný inžinier a bývalý šéf Stromu života Oto Makýš v polovici 80. rokov fotograficky dokumentoval „detektívne vyhľadávanie“ zachovaných zvyškov úzkorozchodných železníc a ich vyťahovanie zo šrotu. „Pracovníci lesov protiprávne likvidovali železnicu, ktorá už bola od roku 1985 zapísaná v Ústrednom zozname pamiatok. Bol to prejav nesmiernej arogancie, na truc chceli ukázať, že pánmi Horehronia sú oni a nie nadšenci z Bratislavy či z Česka,“ hovorí Makýš, ktorý ČHŽ považuje za najsilnejší príbeh záchrany technickej pamiatky na Slovensku.
.boj o prežitie
V roku 1988 železničku vyňali spod Štátnych lesov. No ani jeden z jej nových prevádzkovateľov, či už to bola najprv Správa účelových zariadení Socialistického zväzu mládeže, alebo dnes Mikroregión Čierny Hron, nie je schopný systémovo zabezpečiť jej fungovanie. Vplyvných súdruhov po roku 1989 nahradili „komerčné záujmy“ a nesplnené sľuby či dohody o podpore. Exekútori vymáhajú daňové dlhy, pričom berú budovu depa a pozemky depozitára na Štiavničke. Na dôvažok tamojšia píla vyhorela a v roku 2004 nový majiteľ definitívne zatvára aj 150-ročnú pílu na balockej Jánošovke: jej rozobratie a rozkradnutie znamená koniec prepravy dreva na železničke. Dňa 1. mája 1992 vypravujú po obnovenej trati prvý turistický vlak. Šéfom ČHŽ je odvtedy Aleš Bílek z Plzne, železnička prežila najmä vďaka nemu. Vo Vydrovskej doline vzniká ako európsky unikát Lesnícky skanzen.
„Prečo to stále funguje? Pretože sme dostatočne zanovití a ešte náš neprevalcovali. Fungujeme iba štyri mesiace v roku. Nemáme stálych zamestnancov, v lete pracujeme na živnosť tu, v zime si hľadáme robotu kde sa dá, po vlekoch či v Česku,“ dodáva Bílek. Napriek nesporným výsledkom ho trápia dodnes nedoriešené majetkové pomery s vedením Lesov SR. Tie nerešpektujú v roku 1988 (!) dohodnuté prevody na nového prevádzkovateľa. Naopak, železnička musí dodnes platiť Lesom nemalé nájomné. Akoby niektorí ľudia dodnes nedokázali železničke „odpustiť“ to, že vôbec existuje. No čosi sa predsa zmenilo. Spoluprácu s lesníkmi v Čiernom Balogu si Bílek pochvaľuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.