Súperenie Ruska a Poľska má v sebe samostatný náboj. Poliaci boli jediní, ktorí v minulých storočiach dokázali dobyť v roku 1610 Moskvu a na východe Európy bola ich Poľsko-litovská únia po dve a možno aj tri storočia Rusom tým silnejším, mocnejším konkurentom.
Zničenie Poľska na konci osemnásteho storočia bolo potom predovšetkým ruskou záležitosťou. A nasledujúce povstania Poliakov smerovali takmer vždy proti ruskej nadvláde, hoci svoju časť Poľska si odkrojili aj Prusko a Rakúsko. To s Rusmi, teda vlastne Sovietmi, bojovali Poliaci v roku 1920 pred Varšavou, a bola to bitka, ktorú dodnes mnohí považujú za jednu z rozhodujúcich v dejinách, keď bolo zastavené prenikanie komunizmu do západnej Európy. To Moskva sa dohodla proti Poľsku na najzákernejšom pakte modernej histórie. Na Molotovovej-Ribbentropovej zmluve, na základe ktorej Sovietsky zväz bez vyhlásenia vojny Poliakov prepadol a Hitler so Stalinom si potom rozdelili okupované Poľsko. Po vojne, počas ktorej dal Stalin v Katyni popraviť desiatky tisícov zajatých poľských dôstojníkov, vykrvácať Varšavské povstanie a doslova pred očami Červenej armády dať poľskú metropolu zrovnať so zemou, sovietsky diktátor už „svoju“ polovicu Poľska nevrátil. Milióny Poliakov tak museli odísť zo starobylých poľských miest ako Ľvov či Vilnius a presťahovať sa na západ nového Poľska. Poľska, ktoré Stalin zmenšil o desiatky tisícov štvorcových kilometrov a posunul o stovky kilometrov na západ. Z týchto „získaných krajín“, ako im začali po vojne Poliaci hovoriť, museli však najskôr vyhnať až desať miliónov Nemcov, čím si na dlhé desaťročia zarobili na problémy s Nemeckom. A tiež na strašnú neistotu, lebo Spolková republika uznala stratu území za Odrou a Nisou až v roku 1990.
Aby toho nebolo málo, tak ešte niekoľko rokov po vojne prebiehala v Poľsku občianska vojna, keď na jednej strane boli Sovieti (teda Rusi) a ich poľskí komunistickí pomáhači, a na strane druhej boli národnodemokratické skupiny okolo Zemskej armády. Mnoho Poliakov potom pokladalo Poľsko až do roku 1989 za Sovietmi okupovanú krajinu.
Toto súperenie sa však neskončilo s komunizmom. Poliaci sa s Rusmi sporili o Ukrajinu, postavili sa na stranu Gruzínska, podporovali dokonca aj čečenský exil. Potom prišiel Smolensk. Dnes je najmenej štvrtina Poliakov presvedčených, že ich prezidenta Lecha Kaczynského zavraždili pred dvoma rokmi Rusi a kágebák – prezident Vladimír Putin. A veriť vyšetrovaniu havárie, to j z ich pohľadu na smiech – veď kto už verí KGB?
A tak sa to v utorok vo Varšave ťalo hlava-nehlava. Varšavský magistrát navyše povolil pochod ruských fanúšikov stredom poľského hlavného mesta na Národný štadión a pohľad na päťtisíc Rusov mašírujúcich pod ruskými vlajkami s pokrikmi „Rusko, Rusko“, to bolo pre mnohých Poliakov zjavne priveľa. Rusov, ktorých chránilo okolo šesťtisíc poľských policajtov, sa partizánsko-záškodníckym spôsobom pokúšali napádať skupiny poľských pseudofanúšikov. Vzduchom lietali dlažbové kocky, železné ploty, Poliaci vytrhávali značky a železnými tyčami bili policajtov. Tí museli použiť všetok arzenál, ktorý mali k dispozícii, od obuškov, paralyzérov cez vodné delá a k slovu prišli aj gumené projektily pušiek či granáty so slzným plynom. Takmer päťdesiatka ľudí bola zranená, z toho desať policajtov, okolo stopäťdesiat fanúšikov bolo zatknutých. O mnohom vypovedá údaj, že drvivú väčšinu zatknutých tvorili poľskí chuligáni. Zápas sám sa už odohral v pokoji, k čomu prispela aj zmierna remíza 1:1, neriešiaca postup zo skupiny.
Keby ruskí fanúšikovia, z veľkej časti organizovaní Kremľom, ktorý im zaplatil letenky do Varšavy alebo lístky na vlak, neopustili svoje pôvodné nápady s rozvinutím vlajky s nápisom Smolensk a s parodovaním tragédie Kaczynského lietadla hádzaním papierových lietadielok, mohlo byť ešte horšie. Takto stretnutie, príchod naň i odchod z neho takmer všetci prežili v zdraví. Poľský premiér Donald Tusk potom mohol označiť incidenty za „veľmi obmedzené“ a pochváliť políciu.
Nechcem si domýšľať, ako by to malo vo Varšave vyzerať, aby Tusk políciu vykarhal a útoky Poliakov na Rusov odsúdil. A myslím, že poľskí organizátori si oddýchnu, až keď ruská reprezentácia odohrá na poľskej pôde posledný zápas majstrovstiev a aj s fanúšikmi odíde. Do Moskvy alebo na Ukrajinu. To je Poliakom vcelku jedno. Hlavne že tie, ako skandoval poľský dav minulý utorok po zápase, „ruské kurvy“, budú už z Poľska preč.
Autor je redaktor Lidových novín
Zničenie Poľska na konci osemnásteho storočia bolo potom predovšetkým ruskou záležitosťou. A nasledujúce povstania Poliakov smerovali takmer vždy proti ruskej nadvláde, hoci svoju časť Poľska si odkrojili aj Prusko a Rakúsko. To s Rusmi, teda vlastne Sovietmi, bojovali Poliaci v roku 1920 pred Varšavou, a bola to bitka, ktorú dodnes mnohí považujú za jednu z rozhodujúcich v dejinách, keď bolo zastavené prenikanie komunizmu do západnej Európy. To Moskva sa dohodla proti Poľsku na najzákernejšom pakte modernej histórie. Na Molotovovej-Ribbentropovej zmluve, na základe ktorej Sovietsky zväz bez vyhlásenia vojny Poliakov prepadol a Hitler so Stalinom si potom rozdelili okupované Poľsko. Po vojne, počas ktorej dal Stalin v Katyni popraviť desiatky tisícov zajatých poľských dôstojníkov, vykrvácať Varšavské povstanie a doslova pred očami Červenej armády dať poľskú metropolu zrovnať so zemou, sovietsky diktátor už „svoju“ polovicu Poľska nevrátil. Milióny Poliakov tak museli odísť zo starobylých poľských miest ako Ľvov či Vilnius a presťahovať sa na západ nového Poľska. Poľska, ktoré Stalin zmenšil o desiatky tisícov štvorcových kilometrov a posunul o stovky kilometrov na západ. Z týchto „získaných krajín“, ako im začali po vojne Poliaci hovoriť, museli však najskôr vyhnať až desať miliónov Nemcov, čím si na dlhé desaťročia zarobili na problémy s Nemeckom. A tiež na strašnú neistotu, lebo Spolková republika uznala stratu území za Odrou a Nisou až v roku 1990.
Aby toho nebolo málo, tak ešte niekoľko rokov po vojne prebiehala v Poľsku občianska vojna, keď na jednej strane boli Sovieti (teda Rusi) a ich poľskí komunistickí pomáhači, a na strane druhej boli národnodemokratické skupiny okolo Zemskej armády. Mnoho Poliakov potom pokladalo Poľsko až do roku 1989 za Sovietmi okupovanú krajinu.
Toto súperenie sa však neskončilo s komunizmom. Poliaci sa s Rusmi sporili o Ukrajinu, postavili sa na stranu Gruzínska, podporovali dokonca aj čečenský exil. Potom prišiel Smolensk. Dnes je najmenej štvrtina Poliakov presvedčených, že ich prezidenta Lecha Kaczynského zavraždili pred dvoma rokmi Rusi a kágebák – prezident Vladimír Putin. A veriť vyšetrovaniu havárie, to j z ich pohľadu na smiech – veď kto už verí KGB?
A tak sa to v utorok vo Varšave ťalo hlava-nehlava. Varšavský magistrát navyše povolil pochod ruských fanúšikov stredom poľského hlavného mesta na Národný štadión a pohľad na päťtisíc Rusov mašírujúcich pod ruskými vlajkami s pokrikmi „Rusko, Rusko“, to bolo pre mnohých Poliakov zjavne priveľa. Rusov, ktorých chránilo okolo šesťtisíc poľských policajtov, sa partizánsko-záškodníckym spôsobom pokúšali napádať skupiny poľských pseudofanúšikov. Vzduchom lietali dlažbové kocky, železné ploty, Poliaci vytrhávali značky a železnými tyčami bili policajtov. Tí museli použiť všetok arzenál, ktorý mali k dispozícii, od obuškov, paralyzérov cez vodné delá a k slovu prišli aj gumené projektily pušiek či granáty so slzným plynom. Takmer päťdesiatka ľudí bola zranená, z toho desať policajtov, okolo stopäťdesiat fanúšikov bolo zatknutých. O mnohom vypovedá údaj, že drvivú väčšinu zatknutých tvorili poľskí chuligáni. Zápas sám sa už odohral v pokoji, k čomu prispela aj zmierna remíza 1:1, neriešiaca postup zo skupiny.
Keby ruskí fanúšikovia, z veľkej časti organizovaní Kremľom, ktorý im zaplatil letenky do Varšavy alebo lístky na vlak, neopustili svoje pôvodné nápady s rozvinutím vlajky s nápisom Smolensk a s parodovaním tragédie Kaczynského lietadla hádzaním papierových lietadielok, mohlo byť ešte horšie. Takto stretnutie, príchod naň i odchod z neho takmer všetci prežili v zdraví. Poľský premiér Donald Tusk potom mohol označiť incidenty za „veľmi obmedzené“ a pochváliť políciu.
Nechcem si domýšľať, ako by to malo vo Varšave vyzerať, aby Tusk políciu vykarhal a útoky Poliakov na Rusov odsúdil. A myslím, že poľskí organizátori si oddýchnu, až keď ruská reprezentácia odohrá na poľskej pôde posledný zápas majstrovstiev a aj s fanúšikmi odíde. Do Moskvy alebo na Ukrajinu. To je Poliakom vcelku jedno. Hlavne že tie, ako skandoval poľský dav minulý utorok po zápase, „ruské kurvy“, budú už z Poľska preč.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.