.stomiliónový bailout španielskym bankám pre španielsku ekonomiku nie je riešením. Jeho obhajcovia môžu mať argumenty, prečo by jeho alternatívy boli ešte horšie, ale v súčasnej situácii nemá nikto z nich ani náznak predstavy, ako španielsky problém vyriešiť trvalým a dôveryhodným spôsobom.
.prečo?
Situácia by bola pomerne jednoduchá, keby španielska banková kríza bola len dôsledkom recesie v Európe a v USA, ktorá doviedla španielske domácnosti a firmy do neschopnosti splácať úvery. Injekcia likvidity bankám by pomohla udržať sa nad vodou, kým sa ekonomické vyhliadky nezlepšia a španielski dlžníci nebudú schopní dostáť svojim záväzkom.
Ale tak španielsky problém nestojí. Jadrom španielskej bankovej krízy je masívna úverová expanzia a boom na trhu nehnuteľnosti, financované z prílevov likvidity v období pred krízou. Medzi rokmi 2004 a 2008 ceny nehnuteľností v Španielsku vzrástli o 44 percent a objem súkromného nefinančného dlhu dosahuje 220 percent HDP. Španielske domácnosti a developeri tak mali dlhý čas prístup k čoraz väčším objemom hypotekárnych úverov, ktoré sa z pohľadu regionálnych bánk zdali prakticky bezrizikové v prostredí, keď ceny domov stúpali.
Španielske problémy sú dnes komplikované zlým stavom verejných financií, ktorý je dôsledkom predchádzajúcej sanácie bánk, ako i dysfunkčným modelom fiškálnej decentralizácie.
Predstava, že európsky bailout pre španielske banky môže krajinu dostať z krízy, je založený na predpoklade, že zlé úvery môžu byť splatené bez toho, aby nevratne poškodili ekonomiku. To je chybná predstava, najmä v svetle nedávnej americkej skúsenosti so sanáciou bánk prostredníctvom programu TARP.
Americký problém bol podobný tomu španielskemu – veľký objem úverov, ktoré nemali byť poskytnuté. TARP prostredníctvom masívnych nákupov „toxických“ aktív zbavil banky tejto záťaže a takmer naisto zabránil kolapsu významných hráčov na bankovom trhu. A je pravda, že náklady bankového kolapsu v Spojených štátoch mohli byť veľké.
Nesmieme však zabúdať na to, že tomuto kolapsu sa podarilo zabrániť len za cenu dlhotrvajúcej recesie a nezamestnanosti, ktorá nie a nie ísť preč. Medzi rokmi 2000 a 2007 sa objem hypotekárnych úverov v Spojených štátoch zdvojnásobil z 5 na 10 biliónov dolárov, a odvtedy klesol len trochu. Inými slovami, nebonitní klienti sú nútení splácať svoje úvery a niesť tak plné náklady prebiehajúceho „odpákovania“ (deleveraging) americkej ekonomiky.
.v kanibalskom cykle
Aby bol totiž typický nebonitný klient schopný splniť svoje záväzky, musí pristúpiť k masívnym škrtom vo svojich ostatných výdavkoch. A ak je takých nebonitných klientov veľmi veľa, tak dôsledkom je voľný pád vo výdajoch. Ten je však problémom pre všetkých ostatných ekonomických aktérov. Podnikateľské plány sú vždy založené na nejakých očakávaniach rastu výdajov v ekonomike, a pokiaľ príde k ich náhlemu poklesu, tak inak bezchybné plány – na ktorých často stoja úverové rozhodnutia – vyjdú nazmar. Výsledkom je tak ďalší pokles nominálnych výdajov a bolestivá kontrakcia, z ktorej možno ekonomiku vytiahnuť buď objavením nového zdroja rastu produktivity, alebo monetárnou politikou, ktorá by dôveryhodne stabilizovala očakávania rastu nominálnych výdajov.
V čase ekonomickej neistoty vysielajú bankové bailouty jasný signál pre nebankových investorov, ktorí pred nákupom aktív v reálnej ekonomike uprednostnia investície do bankových dlhopisov, pretože tie sú chránené implicitnou alebo explicitnou vládnou zárukou.
V rovnakom kanibalskom cykle sa ocitla aj španielska ekonomika. Pokiaľ očakávame, že nebonitní dlžníci majú svoje úvery splatiť, tak musíme prijať fakt, že sa tak stane len za cenu bolestivého pádu vo výdajoch a reálnej ekonomickej aktivite – a potenciálne za cenu sekundárnej bankovej krízy.
.ťažký výber
Ako zabrániť najhoršiemu? V eurooptimistickej rozprávke by európske krajiny mohli poskytnúť Španielsku rozsiahlu pomoc – či už prostredníctvom výrazne inflačnejšej politiky ECB, ktorá by eliminovala ťarchu existujúceho dlhu, alebo cez masívne transfery pre španielske firmy, vládu a banky. „Odpákovanie“ by tak Španielov bolelo oveľa menej. Lenže nemecká averzia voči inflácii len tak ľahko nezmizne, a politické a ekonomické náklady ďalšej pomoci chorľavej európskej perfiérii sú čoraz vyššie.
Nie je na čase rozhodnúť sa pre zlo, ktoré sme ešte neskúsili? Inými slovami, nebolo by na čase uvaliť aspoň časť nákladov španielskeho odpákovania na španielske (a iné) banky namiesto toho, aby európska periféria naďalej pokračovala vo svojom ekonomickom sebamrzačení?
Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne
.prečo?
Situácia by bola pomerne jednoduchá, keby španielska banková kríza bola len dôsledkom recesie v Európe a v USA, ktorá doviedla španielske domácnosti a firmy do neschopnosti splácať úvery. Injekcia likvidity bankám by pomohla udržať sa nad vodou, kým sa ekonomické vyhliadky nezlepšia a španielski dlžníci nebudú schopní dostáť svojim záväzkom.
Ale tak španielsky problém nestojí. Jadrom španielskej bankovej krízy je masívna úverová expanzia a boom na trhu nehnuteľnosti, financované z prílevov likvidity v období pred krízou. Medzi rokmi 2004 a 2008 ceny nehnuteľností v Španielsku vzrástli o 44 percent a objem súkromného nefinančného dlhu dosahuje 220 percent HDP. Španielske domácnosti a developeri tak mali dlhý čas prístup k čoraz väčším objemom hypotekárnych úverov, ktoré sa z pohľadu regionálnych bánk zdali prakticky bezrizikové v prostredí, keď ceny domov stúpali.
Španielske problémy sú dnes komplikované zlým stavom verejných financií, ktorý je dôsledkom predchádzajúcej sanácie bánk, ako i dysfunkčným modelom fiškálnej decentralizácie.
Predstava, že európsky bailout pre španielske banky môže krajinu dostať z krízy, je založený na predpoklade, že zlé úvery môžu byť splatené bez toho, aby nevratne poškodili ekonomiku. To je chybná predstava, najmä v svetle nedávnej americkej skúsenosti so sanáciou bánk prostredníctvom programu TARP.
Americký problém bol podobný tomu španielskemu – veľký objem úverov, ktoré nemali byť poskytnuté. TARP prostredníctvom masívnych nákupov „toxických“ aktív zbavil banky tejto záťaže a takmer naisto zabránil kolapsu významných hráčov na bankovom trhu. A je pravda, že náklady bankového kolapsu v Spojených štátoch mohli byť veľké.
Nesmieme však zabúdať na to, že tomuto kolapsu sa podarilo zabrániť len za cenu dlhotrvajúcej recesie a nezamestnanosti, ktorá nie a nie ísť preč. Medzi rokmi 2000 a 2007 sa objem hypotekárnych úverov v Spojených štátoch zdvojnásobil z 5 na 10 biliónov dolárov, a odvtedy klesol len trochu. Inými slovami, nebonitní klienti sú nútení splácať svoje úvery a niesť tak plné náklady prebiehajúceho „odpákovania“ (deleveraging) americkej ekonomiky.
.v kanibalskom cykle
Aby bol totiž typický nebonitný klient schopný splniť svoje záväzky, musí pristúpiť k masívnym škrtom vo svojich ostatných výdavkoch. A ak je takých nebonitných klientov veľmi veľa, tak dôsledkom je voľný pád vo výdajoch. Ten je však problémom pre všetkých ostatných ekonomických aktérov. Podnikateľské plány sú vždy založené na nejakých očakávaniach rastu výdajov v ekonomike, a pokiaľ príde k ich náhlemu poklesu, tak inak bezchybné plány – na ktorých často stoja úverové rozhodnutia – vyjdú nazmar. Výsledkom je tak ďalší pokles nominálnych výdajov a bolestivá kontrakcia, z ktorej možno ekonomiku vytiahnuť buď objavením nového zdroja rastu produktivity, alebo monetárnou politikou, ktorá by dôveryhodne stabilizovala očakávania rastu nominálnych výdajov.
V čase ekonomickej neistoty vysielajú bankové bailouty jasný signál pre nebankových investorov, ktorí pred nákupom aktív v reálnej ekonomike uprednostnia investície do bankových dlhopisov, pretože tie sú chránené implicitnou alebo explicitnou vládnou zárukou.
V rovnakom kanibalskom cykle sa ocitla aj španielska ekonomika. Pokiaľ očakávame, že nebonitní dlžníci majú svoje úvery splatiť, tak musíme prijať fakt, že sa tak stane len za cenu bolestivého pádu vo výdajoch a reálnej ekonomickej aktivite – a potenciálne za cenu sekundárnej bankovej krízy.
.ťažký výber
Ako zabrániť najhoršiemu? V eurooptimistickej rozprávke by európske krajiny mohli poskytnúť Španielsku rozsiahlu pomoc – či už prostredníctvom výrazne inflačnejšej politiky ECB, ktorá by eliminovala ťarchu existujúceho dlhu, alebo cez masívne transfery pre španielske firmy, vládu a banky. „Odpákovanie“ by tak Španielov bolelo oveľa menej. Lenže nemecká averzia voči inflácii len tak ľahko nezmizne, a politické a ekonomické náklady ďalšej pomoci chorľavej európskej perfiérii sú čoraz vyššie.
Nie je na čase rozhodnúť sa pre zlo, ktoré sme ešte neskúsili? Inými slovami, nebolo by na čase uvaliť aspoň časť nákladov španielskeho odpákovania na španielske (a iné) banky namiesto toho, aby európska periféria naďalej pokračovala vo svojom ekonomickom sebamrzačení?
Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.