„V mene Ježiša Krista-la-šúty-rrrydyby-ga,“ mrmlal odušu pastor Luís a rýchlo jej priložil svoju spotenú dlaň na temeno. „Prikazujem ti, démon-šúty-rydyby-ga: Odíď!“ Zhlboka sa nadýchol, priblížil sa k bledej Veronicinej tvári, akoby ju chcel pobozkať. Namiesto toho prudko vypľul: „Prrreč!“
Veronica sa naraz skrútila, akoby ju ktosi kopol. Zviezla sa zo stoličky na dlažbu chrámu. Cez stále zavreté oči sa jej prevalila vlna čiernych, divoko rozstrapatených vlasov. Luís onemel. Ticho. Bez dychu zízam na ležiacu ženu a na chlapíka skameneného nad ňou. Tá chvíľa, ten podivný chrám v Iztapalapa na predmestí Mexico City... Akoby nás všetkých troch niekto vytrhol na zlomok sekundy z prúdu času.
Náhle sa rozoznelo mrmlanie. Čas sa znovu rozbehol. Veronica sa trhla a začala sa nekontrolovateľne triasť, zapojená do akéhosi neviditeľného elektrického obvodu. Jej hlboké hrdelné mrmlanie nabralo silu, no Luís ho pohotovo zachytil.
„Choroba-odchádza-šúty-rydyby-ba-ba. Nenávisť-odchádza-šúty-rydyby-ba-ba,“ drnčí pastorova mantra nad skrivenou tvárou zrútenej ženy. Zjavne bez účinku.
Bezvládne telo sa náhle opäť naplo. Veronica naširoko rozhodila ruky. Z popraskaných pier sa jej vydral smrteľný rev raneného zvieraťa. Desivý škrek sa do mňa zabodol, akoby ma trafil oštep.
Vydesene cúvam. Luísovo márne drmolenie spláchla obria sila, ktorá z Veronicy vytryskla. Som primrazený k dlážke, nedokážem sa ani pohnúť. Nevedomky sa chytám operadla stoličky, odvraciam zrak. Príval tej neznámej obrovskej sily, ktorá sa cez úbohú ženu prejavila, rozmetal moje predsudky a zaujaté predstavy o exorcizme na franforce.
.vyháňanie
Exorcizmus – grécky „vyháňanie“ – je pradávna duchovná technika. Vychádza z predpokladu, že človeka môže napadnúť duchovná bytosť, na zjednodušenie ju nazvime „duch“, dočasne sa v ňom usalašiť, a tým mu škodiť. Exorcizmus je potom súhrn úkonov, ako takéhoto ducha vyhnať. O tejto praxi nachádzame zmienky vo všetkých známych kultúrach. Od prírodných národov z Amazónie, Afriky či aborigéncov cez Egypťanov, Grékov, Inkov, Mayov, Židov až k buddhistom, moslimom a kresťanom.
Pravdaže, ak máme uvažovať o exorcizme, musíme pripustiť, že existuje aj iná skutočnosť, než je tá, do ktorej sa každé ráno prebúdzame. A to môže byť pre človeka z 21. storočia, človeka s pevnou vierou vo vedecký pokrok, v televízne správy a nekonečné zvyšovanie HDP, často neprekonateľná prekážka.
.pastor Hugo Alvarez
„Posaď sa.“ Vysoký zavalitý muž ukázal na stoličku a ani sa na mňa nepozrel. Niekoľko dní pred exorcistickým obradom som – na vyslovenú žiadosť pastora Huga Alvareza, kňaza kresťanskej Cirkvi božského Spasiteľa (Iglesia del Divino Salvador) a jedného z najznámejších mexických exorcistov – navštívil jeho chrám. Pastor si prisunul stoličku priamo oproti mne. Sťažka a unavene na ňu dosadol. Takmer sme sa dotýkali kolenami.
Vyhrnuté rukávy bielej košele zvýrazňovali jeho svalnaté predlaktia. Nad zavretými očami mu trčalo striebristé nestrihané, ježaté obočie. „Démoni...“ prerušil pomaly ticho, „nech už si o nich myslíš, že existujú či nie, vstupujú do tiel obetí a opúšťajú ich, ako sa im zachce. Vzdychol a odmlčal sa. Jeho hlboký hlas a pomalá, dôrazne dávkovaná dikcia, okamžite ovládli priestor. „Démonov priťahuje predovšetkým nenávisť. Oni sa ňou živia, dodáva im energiu, je to ich potrava. Aj rôzne druhy čarovania – brujería. Vúdú, satanizmus a modlárstvo sú pre nich živnou pôdou.“ Hnevlivo stiahne čelo. „A zneužívanie,“ vyštekol.
Pastor Alvarez o svojej charizme očividne vie. Pevne režíruje svoj prejav a s presvedčivou naliehavosťou maľuje realitu, o ktorej mnohí – často aj ja – pochybujú. „Vidím démonov. Skús si to predstaviť ako farebné skrumáže a prúdy energie. Poznám ľudí na ulici, ktorí v sebe nosia démonov.“ Zatvoril oči. Stíšeným hlasom znovu vzdychol: „Ja som si to nevybral. Bolo mi to dané. Už tridsaťjeden rokov bojujem s démonmi.“
.veronica
Vyčerpaná žena klesla na stoličku. Rev prestal. Kŕč v tele povolil. Veronika prepukla v bolestný a hlasný plač. Jej slzy, ktoré sa rozpíjali v čiernej linke okolo utrápených očí, stekali po lícach a padali Luísovi na ruky. Zanechávali po sebe čierne cestičky, po ktorých odtekali strach, bolesť a temnota, ktorých sme pred okamihom boli všetci svedkami.
„Od malička som všeličo vídala,“ hovorí Veronika. Od rituálu prešlo niekoľko hodín a ona súhlasila s rozhovorom. „Som z jednoduchej rodiny, všetci sme spávali v jednej posteli... V noci som vídala veci... také oči...“ Zarazí sa. Chvíľu hlasno oddychuje, potom ustrašene pípne: „Mávala som sny o diablovi.“
„Moja mamička,“ prerývane pokračuje, „ma porodila slabú a malú. Potom neskôr pre ten ťažký pôrod ochorela...“ Veronica klopí oči. „Môj strýko ma znásilňoval, keď som bola malá... Vo mne zúril boj. Nerozumela som tomu, nikto mi to nevysvetlil... Preboha! Mala som hrozný... hrozný strach.“ Zmĺkne, akoby ten strach znovu precítila.
„Keď som bola staršia, otec a brat ma vzali ku psychiatrovi. Uvidela som tam dvoch démonov, stáli za nimi, vnikli do nich... vyzerá to ako röntgenová snímka... jeden bol tmavší... druhý... viete, oni majú rôzne farby... my sme pre nich ako domy...“ zrýchľuje. Chce mi to všetko povedať naraz. „Sme ako domy s izbami a oni do nich vstupujú a ty si potom myslíš, že to konáš ty, ale ja vidím, že sú to oni. Oni... rozumieš?“
.ako to prebieha
Technika kresťanského exorcizmu, ktorý praktizuje pastor Alvarez, jeho žiak Luís a ďalší vyháňači démonov, je založená na príkazoch a symboloch. „Hovoríme k démonovi zvláštnou tajnou rečou, ktorej rozumieme iba my a oni – zlé sily. Oni zase na nás skrz posadnutého hovoria svojou cudzou rečou. Je to vlastne súboj slov, súboj vôle a presvedčenia,“ opisuje svoju techniku exorcista.
Na rovinu povedané, spočiatku mi to pripadalo ako béčková skomolenina latinčiny a španielčiny, obalená do zvuku hebrejčiny. Silný presvedčivý zážitok pri rituáli s Veronicou ma však zneistil. Kto je tu vlastne mimo? Ten podivný chlapík v maskáčovom tričku, čo mrmle a vyzerá ako šarlatán? Alebo ja, lebo keď počujem nejakú hatmatilku, automaticky pochybujem?
„Démon, napríklad, reaguje na slová modlitby, na meno Ježiša, Boha, sú to pre neho veľmi nepríjemné podnety,“ vysvetľuje Hugo Alvarez. „Preto sa obeť tak často zvíja, stená alebo slintá.“
„Mal som napríklad jeden prípad, ženu, ktorej z tela počas vyháňania démona tiekla z očí a uší krv.“
.odozva modernej doby
Zvyčajnou odpoveďou modernej medicíny a psychiatrie na fenomén tzv. posadnutosti (duchom) býva to, že tento jav označia za duševnú poruchu. Od schizofrénie po rôzne formy depresie až po rozličné patologické poruchy osobnosti. Napokon, aj sami exorcisti priznávajú, že mnoho prípadov posadnutosti má korene inde, než v skutočnom preniknutí cudzej entity (ducha) do ľudského tela či mysle.
Ak sa však opýtame na príčinu, zdroj a pochopenie týchto javov, čo je logickým krokom, ak sa ich chceme zbaviť – a môžete im pritom pokojne hovoriť schizofrénia či posadnutosť, podľa toho, komu väčšmi veríte –, nedá vám lekár o nič lepšiu odpoveď než kňaz. Pri absolútnej väčšine duševných porúch totiž medicína iba „predpokladá“, čo je ich príčinou. Takže psychiater neistotu vyrieši plnou hrsťou antipsychotík, ktoré vás síce z „posadnutosti“ (vidín, halucinácií či nezvládnuteľných stavov) zbavia, ale za to vyfasujete úplné emočné umŕtvenie, telesnú závislosť od užívaného preparátu, epilepsiu alebo Parkinsona – to keď budete „sypať“ dosť dlho. Na druhej strane, ešte môžete byť radi. Len pred päťdesiatimi rokmi by vám bol kolega dnešného psychiatra v mene modernej vedy vrazil železnú ihlu do čela, urobil lobotómiu a šmik! – posadnutosť by bola preč. Bol by z vás síce zombík, ale podľa medicíny by ste boli „zdraví“.
.carina
„Môžem sa spýtať, čo vás sem priviedlo, slečna?“ Carina, krehká, sotva dvadsaťročná tmavovláska, hanblivo ukázala na troch mladíkov sediacich v kúte chrámu. Carinin vyháňací rituál prebehol prekvapivo potichu, dievčina nekričala ani nebojovala, len sa dlho, úpenlivo modlila. Keď som ju požiadal o rozhovor, zdvorilo odmietla.
„No, ako by som ti to...“ Carinin priateľ sa pozrel na druhého mladíka, údajne dievčininho brata. „Ona... teda ja neviem, len asi, ale... je prekliata.“
Neveriaco som zopakoval jeho posledné slovo.
„No, jej babka praktikovala špiritizmus a nejaké čary,“ neochotne sa rozhovorí chalan. „To potom preskočí na ňu, rozumieš, to prechádza cez generácie, ona to má od svojej babičky, nesie na sebe kliatbu.“
„A čo ona? Ako to vidí Carina? Je tu vôbec dobrovoľne?“
„No jasné,“ horlivo pritakáva. „No, ona si tým nie je istá, ale fakt hovorí, že vída podivné veci.“
.dar
Pastor Alvarez dokončil ďalšiu seansu. Približne po dvadsiatich minútach modlitieb a bolestného vytia mu ďalšia mladá žena s plačom podala malú sošku. Pastor ju chvíľu skúma, potom ju prudko hodí na dlážku chrámu. „Prrreč, démon!“ Porcelánové telíčko figúrky sa rozletelo na dlážke. Exorcista sa zohol a zdvihol odlomenú hlavičku. „Falošná modla. Bol v nej.“
„Ako ste vedeli, že démon bol v tej soške?“ vypytujem sa exorcistu. „Mám dar, jednoducho to vidím.“ Dobre. Tak teda inak. „A ako sa pozná, že má niekto taký dar?“
Pastor Alvarez odovzdal ženu Luísovi, oprel sa o pódium a opäť privrel oči. „Ja som ani nebol nejaký veľký kresťan, všelijako som to flákal. Ani do kostola som veľmi nechodil. Raz sa stalo, že ma požiadal známy kňaz, aby som mu pomohol. Nepovedal mi, že ide o exorcizmus. Mal som mu len pomôcť. Bol to mimoriadne ťažký prípad, mladý človek, boli sme uňho doma. Ja som stál obďaleč a držal som Bibliu, kňaz odriekal modlitbu. Keď tu démon zaútočil na kňaza, ten spadol a ako ochrnutý nemohol nič robiť. Tak na mňa zakričal: Čítaj! Čítaj modlitbu! Ja som však Bibliu od strachu držal obrátene. Naraz som však pocítil silný prúd akejsi energie, tepla, na temene, a môj strach zmizol. Bez Biblie, vlastnými slovami som vykríkol: Preč, démon! Odíď! A démon na moje prekvapenie takmer okamžite opustil telo obete. Tak som pochopil, že mám ten dar.“
.vyslobodenie
Na rozdiel od rímskokatolíckych exorcistov pastor Hugo Alvarez berie všetky prípady a nerobí rozdiely. Katolícka cirkev je totiž s vyháňaním, povedzme, opatrná. Exorcistu musí oficiálne menovať biskup, vyháňač démonov žiadosti o exorcizmus dôkladne preveruje, dlho skúma, či daná osoba netrpí „iba“ duševnou chorobou. Predsa len, riešenie posadnutostí je tanec na tenkom ľade. Nikto, a už vôbec nie katolícka cirkev, sa nechce ušpiniť tým, keby exorcizmus zle dopadol.
Nakoniec ľudia, ktorým nepomohla ani ich rodina, ani moderná veda aplikovaná psychiatrami, ľudia, ktorí nenašli spásu ani v katolíckej cirkvi, skrátka, beznádejné prípady, ktoré sú väčšinou jednou nohou v blázinci alebo v nejakom ústave, neraz končia v chráme u pastora Alvareza, kde zúfalo hľadajú vyslobodenie zo svojho – pre nás ťažko pochopiteľného, ale bolestne skutočného – utrpenia.
Veronica sa naraz skrútila, akoby ju ktosi kopol. Zviezla sa zo stoličky na dlažbu chrámu. Cez stále zavreté oči sa jej prevalila vlna čiernych, divoko rozstrapatených vlasov. Luís onemel. Ticho. Bez dychu zízam na ležiacu ženu a na chlapíka skameneného nad ňou. Tá chvíľa, ten podivný chrám v Iztapalapa na predmestí Mexico City... Akoby nás všetkých troch niekto vytrhol na zlomok sekundy z prúdu času.
Náhle sa rozoznelo mrmlanie. Čas sa znovu rozbehol. Veronica sa trhla a začala sa nekontrolovateľne triasť, zapojená do akéhosi neviditeľného elektrického obvodu. Jej hlboké hrdelné mrmlanie nabralo silu, no Luís ho pohotovo zachytil.
„Choroba-odchádza-šúty-rydyby-ba-ba. Nenávisť-odchádza-šúty-rydyby-ba-ba,“ drnčí pastorova mantra nad skrivenou tvárou zrútenej ženy. Zjavne bez účinku.
Bezvládne telo sa náhle opäť naplo. Veronica naširoko rozhodila ruky. Z popraskaných pier sa jej vydral smrteľný rev raneného zvieraťa. Desivý škrek sa do mňa zabodol, akoby ma trafil oštep.
Vydesene cúvam. Luísovo márne drmolenie spláchla obria sila, ktorá z Veronicy vytryskla. Som primrazený k dlážke, nedokážem sa ani pohnúť. Nevedomky sa chytám operadla stoličky, odvraciam zrak. Príval tej neznámej obrovskej sily, ktorá sa cez úbohú ženu prejavila, rozmetal moje predsudky a zaujaté predstavy o exorcizme na franforce.
.vyháňanie
Exorcizmus – grécky „vyháňanie“ – je pradávna duchovná technika. Vychádza z predpokladu, že človeka môže napadnúť duchovná bytosť, na zjednodušenie ju nazvime „duch“, dočasne sa v ňom usalašiť, a tým mu škodiť. Exorcizmus je potom súhrn úkonov, ako takéhoto ducha vyhnať. O tejto praxi nachádzame zmienky vo všetkých známych kultúrach. Od prírodných národov z Amazónie, Afriky či aborigéncov cez Egypťanov, Grékov, Inkov, Mayov, Židov až k buddhistom, moslimom a kresťanom.
Pravdaže, ak máme uvažovať o exorcizme, musíme pripustiť, že existuje aj iná skutočnosť, než je tá, do ktorej sa každé ráno prebúdzame. A to môže byť pre človeka z 21. storočia, človeka s pevnou vierou vo vedecký pokrok, v televízne správy a nekonečné zvyšovanie HDP, často neprekonateľná prekážka.
.pastor Hugo Alvarez
„Posaď sa.“ Vysoký zavalitý muž ukázal na stoličku a ani sa na mňa nepozrel. Niekoľko dní pred exorcistickým obradom som – na vyslovenú žiadosť pastora Huga Alvareza, kňaza kresťanskej Cirkvi božského Spasiteľa (Iglesia del Divino Salvador) a jedného z najznámejších mexických exorcistov – navštívil jeho chrám. Pastor si prisunul stoličku priamo oproti mne. Sťažka a unavene na ňu dosadol. Takmer sme sa dotýkali kolenami.
Vyhrnuté rukávy bielej košele zvýrazňovali jeho svalnaté predlaktia. Nad zavretými očami mu trčalo striebristé nestrihané, ježaté obočie. „Démoni...“ prerušil pomaly ticho, „nech už si o nich myslíš, že existujú či nie, vstupujú do tiel obetí a opúšťajú ich, ako sa im zachce. Vzdychol a odmlčal sa. Jeho hlboký hlas a pomalá, dôrazne dávkovaná dikcia, okamžite ovládli priestor. „Démonov priťahuje predovšetkým nenávisť. Oni sa ňou živia, dodáva im energiu, je to ich potrava. Aj rôzne druhy čarovania – brujería. Vúdú, satanizmus a modlárstvo sú pre nich živnou pôdou.“ Hnevlivo stiahne čelo. „A zneužívanie,“ vyštekol.
Pastor Alvarez o svojej charizme očividne vie. Pevne režíruje svoj prejav a s presvedčivou naliehavosťou maľuje realitu, o ktorej mnohí – často aj ja – pochybujú. „Vidím démonov. Skús si to predstaviť ako farebné skrumáže a prúdy energie. Poznám ľudí na ulici, ktorí v sebe nosia démonov.“ Zatvoril oči. Stíšeným hlasom znovu vzdychol: „Ja som si to nevybral. Bolo mi to dané. Už tridsaťjeden rokov bojujem s démonmi.“
.veronica
Vyčerpaná žena klesla na stoličku. Rev prestal. Kŕč v tele povolil. Veronika prepukla v bolestný a hlasný plač. Jej slzy, ktoré sa rozpíjali v čiernej linke okolo utrápených očí, stekali po lícach a padali Luísovi na ruky. Zanechávali po sebe čierne cestičky, po ktorých odtekali strach, bolesť a temnota, ktorých sme pred okamihom boli všetci svedkami.
„Od malička som všeličo vídala,“ hovorí Veronika. Od rituálu prešlo niekoľko hodín a ona súhlasila s rozhovorom. „Som z jednoduchej rodiny, všetci sme spávali v jednej posteli... V noci som vídala veci... také oči...“ Zarazí sa. Chvíľu hlasno oddychuje, potom ustrašene pípne: „Mávala som sny o diablovi.“
„Moja mamička,“ prerývane pokračuje, „ma porodila slabú a malú. Potom neskôr pre ten ťažký pôrod ochorela...“ Veronica klopí oči. „Môj strýko ma znásilňoval, keď som bola malá... Vo mne zúril boj. Nerozumela som tomu, nikto mi to nevysvetlil... Preboha! Mala som hrozný... hrozný strach.“ Zmĺkne, akoby ten strach znovu precítila.
„Keď som bola staršia, otec a brat ma vzali ku psychiatrovi. Uvidela som tam dvoch démonov, stáli za nimi, vnikli do nich... vyzerá to ako röntgenová snímka... jeden bol tmavší... druhý... viete, oni majú rôzne farby... my sme pre nich ako domy...“ zrýchľuje. Chce mi to všetko povedať naraz. „Sme ako domy s izbami a oni do nich vstupujú a ty si potom myslíš, že to konáš ty, ale ja vidím, že sú to oni. Oni... rozumieš?“
.ako to prebieha
Technika kresťanského exorcizmu, ktorý praktizuje pastor Alvarez, jeho žiak Luís a ďalší vyháňači démonov, je založená na príkazoch a symboloch. „Hovoríme k démonovi zvláštnou tajnou rečou, ktorej rozumieme iba my a oni – zlé sily. Oni zase na nás skrz posadnutého hovoria svojou cudzou rečou. Je to vlastne súboj slov, súboj vôle a presvedčenia,“ opisuje svoju techniku exorcista.
Na rovinu povedané, spočiatku mi to pripadalo ako béčková skomolenina latinčiny a španielčiny, obalená do zvuku hebrejčiny. Silný presvedčivý zážitok pri rituáli s Veronicou ma však zneistil. Kto je tu vlastne mimo? Ten podivný chlapík v maskáčovom tričku, čo mrmle a vyzerá ako šarlatán? Alebo ja, lebo keď počujem nejakú hatmatilku, automaticky pochybujem?
„Démon, napríklad, reaguje na slová modlitby, na meno Ježiša, Boha, sú to pre neho veľmi nepríjemné podnety,“ vysvetľuje Hugo Alvarez. „Preto sa obeť tak často zvíja, stená alebo slintá.“
„Mal som napríklad jeden prípad, ženu, ktorej z tela počas vyháňania démona tiekla z očí a uší krv.“
.odozva modernej doby
Zvyčajnou odpoveďou modernej medicíny a psychiatrie na fenomén tzv. posadnutosti (duchom) býva to, že tento jav označia za duševnú poruchu. Od schizofrénie po rôzne formy depresie až po rozličné patologické poruchy osobnosti. Napokon, aj sami exorcisti priznávajú, že mnoho prípadov posadnutosti má korene inde, než v skutočnom preniknutí cudzej entity (ducha) do ľudského tela či mysle.
Ak sa však opýtame na príčinu, zdroj a pochopenie týchto javov, čo je logickým krokom, ak sa ich chceme zbaviť – a môžete im pritom pokojne hovoriť schizofrénia či posadnutosť, podľa toho, komu väčšmi veríte –, nedá vám lekár o nič lepšiu odpoveď než kňaz. Pri absolútnej väčšine duševných porúch totiž medicína iba „predpokladá“, čo je ich príčinou. Takže psychiater neistotu vyrieši plnou hrsťou antipsychotík, ktoré vás síce z „posadnutosti“ (vidín, halucinácií či nezvládnuteľných stavov) zbavia, ale za to vyfasujete úplné emočné umŕtvenie, telesnú závislosť od užívaného preparátu, epilepsiu alebo Parkinsona – to keď budete „sypať“ dosť dlho. Na druhej strane, ešte môžete byť radi. Len pred päťdesiatimi rokmi by vám bol kolega dnešného psychiatra v mene modernej vedy vrazil železnú ihlu do čela, urobil lobotómiu a šmik! – posadnutosť by bola preč. Bol by z vás síce zombík, ale podľa medicíny by ste boli „zdraví“.
.carina
„Môžem sa spýtať, čo vás sem priviedlo, slečna?“ Carina, krehká, sotva dvadsaťročná tmavovláska, hanblivo ukázala na troch mladíkov sediacich v kúte chrámu. Carinin vyháňací rituál prebehol prekvapivo potichu, dievčina nekričala ani nebojovala, len sa dlho, úpenlivo modlila. Keď som ju požiadal o rozhovor, zdvorilo odmietla.
„No, ako by som ti to...“ Carinin priateľ sa pozrel na druhého mladíka, údajne dievčininho brata. „Ona... teda ja neviem, len asi, ale... je prekliata.“
Neveriaco som zopakoval jeho posledné slovo.
„No, jej babka praktikovala špiritizmus a nejaké čary,“ neochotne sa rozhovorí chalan. „To potom preskočí na ňu, rozumieš, to prechádza cez generácie, ona to má od svojej babičky, nesie na sebe kliatbu.“
„A čo ona? Ako to vidí Carina? Je tu vôbec dobrovoľne?“
„No jasné,“ horlivo pritakáva. „No, ona si tým nie je istá, ale fakt hovorí, že vída podivné veci.“
.dar
Pastor Alvarez dokončil ďalšiu seansu. Približne po dvadsiatich minútach modlitieb a bolestného vytia mu ďalšia mladá žena s plačom podala malú sošku. Pastor ju chvíľu skúma, potom ju prudko hodí na dlážku chrámu. „Prrreč, démon!“ Porcelánové telíčko figúrky sa rozletelo na dlážke. Exorcista sa zohol a zdvihol odlomenú hlavičku. „Falošná modla. Bol v nej.“
„Ako ste vedeli, že démon bol v tej soške?“ vypytujem sa exorcistu. „Mám dar, jednoducho to vidím.“ Dobre. Tak teda inak. „A ako sa pozná, že má niekto taký dar?“
Pastor Alvarez odovzdal ženu Luísovi, oprel sa o pódium a opäť privrel oči. „Ja som ani nebol nejaký veľký kresťan, všelijako som to flákal. Ani do kostola som veľmi nechodil. Raz sa stalo, že ma požiadal známy kňaz, aby som mu pomohol. Nepovedal mi, že ide o exorcizmus. Mal som mu len pomôcť. Bol to mimoriadne ťažký prípad, mladý človek, boli sme uňho doma. Ja som stál obďaleč a držal som Bibliu, kňaz odriekal modlitbu. Keď tu démon zaútočil na kňaza, ten spadol a ako ochrnutý nemohol nič robiť. Tak na mňa zakričal: Čítaj! Čítaj modlitbu! Ja som však Bibliu od strachu držal obrátene. Naraz som však pocítil silný prúd akejsi energie, tepla, na temene, a môj strach zmizol. Bez Biblie, vlastnými slovami som vykríkol: Preč, démon! Odíď! A démon na moje prekvapenie takmer okamžite opustil telo obete. Tak som pochopil, že mám ten dar.“
.vyslobodenie
Na rozdiel od rímskokatolíckych exorcistov pastor Hugo Alvarez berie všetky prípady a nerobí rozdiely. Katolícka cirkev je totiž s vyháňaním, povedzme, opatrná. Exorcistu musí oficiálne menovať biskup, vyháňač démonov žiadosti o exorcizmus dôkladne preveruje, dlho skúma, či daná osoba netrpí „iba“ duševnou chorobou. Predsa len, riešenie posadnutostí je tanec na tenkom ľade. Nikto, a už vôbec nie katolícka cirkev, sa nechce ušpiniť tým, keby exorcizmus zle dopadol.
Nakoniec ľudia, ktorým nepomohla ani ich rodina, ani moderná veda aplikovaná psychiatrami, ľudia, ktorí nenašli spásu ani v katolíckej cirkvi, skrátka, beznádejné prípady, ktoré sú väčšinou jednou nohou v blázinci alebo v nejakom ústave, neraz končia v chráme u pastora Alvareza, kde zúfalo hľadajú vyslobodenie zo svojho – pre nás ťažko pochopiteľného, ale bolestne skutočného – utrpenia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.