Po oznámení verdiktu poroty pod vedením Nanniho Morettiho o držiteľovi Zlatej palmy sa v kuloároch pripomínal rok 2001. Vtedy sa vraj tutová kandidátka na víťazstvo Hanekeho Pianistka musela uspokojiť len s Veľkou cenou poroty, pretože palmu víťazstva si prebral Moretti za menej presvedčivú Synovu izbu. Žeby satisfakcia po 11 rokoch? Hlúposť. Na udelenie niektorých ďalších cien možno mohli mať vplyv neprehľadné zákulisné hry a lobingy, ale triumf Hanekeho Lásky je nespochybniteľný. Lepší film sa v Cannes 2012 nepremietal.
.michael Haneke
„Tridsaťroční režiséri majú plné právo nakrúcať filmy o láske pre mladých. Ja mám sedemdesiat, preto som sa rozhodol vytvoriť film o láske v starobe. Ďakujem mojej manželke, ktorá to so mnou vydržala už toľko rokov.“
Spolužitie kultivovaného páru osemdesiatnikov, ktorí sú náhle konfrontovaní koncom lásky i života, bol úkaz mimo konkurencie. V excelentnej Láske (Amour) nie je ani okamih, ktorý by divákovi dovolil dostať sa z područia majstrovského realizátora. Rakúsky režisér získal dávnejšie nálepku uznávaného zobrazovača zla a násilia. Jeho najnovší film možno vnímať aj ako ohromné vycizelovanie štýlu. Akoby za 25 rokov dospel k rozvíjaniu nového videnia a réžie, kde názov filmu a zobrazenie čistej partnerskej vernosti ironicky slúži ako odpoveď na otázku: Kedy je v poriadku niekoho zavraždiť? Film je triumfálnym návratom ikonických postáv francúzskej kinematografie Jeana-Luisa Trintignanta a Emmanuelly Riva. Len pravidlo, že film, ktorý získa najvyšší vavrín, nedostáva iné ocenenia, im zabránilo prevziať ceny pre najlepších hercov.
.matteo Garrone
„Po Gomorre som chcel urobiť celkom iný druh filmu, a rozhodol som sa skúsiť komédiu.“
Veľká cena poroty už po druhý raz putovala do rúk Mattea Garroneho (predtým v roku 2008 za Gomorru). Satirická komédia Realita (Reality) o posadnutosti televíznymi reality šou si vyslúžila počas festivalu len vlažné hodnotenia, v porovnaní s predchádzajúcim bravúrnym obrazom neapolskej camorry bola sklamaním. Napoly komédia, napoly dráma sa usiluje vybudovať svoju atmosféru množstvom rôznych typových charakterov a neakčnými zápletkami s odvolávkami na Felliniho a taliansky neorealizmus, čím dosahuje nežiaduci efekt síce veľkej, ale iba znovuohrievanej pizze. Zrejme to všetko malo vyznieť zábavnejšie. Problém však netkvie v remeselnej zručnosti, ale v rozvláčnom, zbytočne uvravenom scenári. Nie je vôbec jasné, či malo ísť o kúsavú satiru, alebo smutnú sondu do mysle zúfalých neborákov.
.carlos Reygadas
„Tento film vyzerá na prvý pohľad veľmi záhadný. Ja však nechcem dávať divákovi jednoduchú odpoveď, vždy sa ho snažím rešpektovať. Rovnako sa snažím rešpektovať film v zmysle umenia, a tiež seba v pozícii režiséra. Film je taký, aký je. Mám veľké nároky na publikum a nekladiem si žiadne limity, to je pravda. Som slobodný človek a pokúšam sa robiť, čo naozaj chcem.“
Štvrtý hraný film Mexičana Carlosa Reygadasa Svetlo po tme (Post Tenebras Lux), ocenený za réžiu, rozdelil publikum na dva nezmieriteľné tábory. Bolo úplne jedno, kam kto patril, všetci boli dezorientovaní. Už prvá sekvencia filmu, keď sa malé dievčatko tmolí po lúke a okolo nej behá veľká svorka brešúcich psov, je určujúca: divák je vtiahnutý do sveta nejednoznačných emócií. Pomaly sa stmieva a dievčatko stráca cestu domov, jej strach sa mieša s našou neistotou. Sekvencie minulosti i súčasnosti sú neostré, predstavy a telesné pôžitky sú kombinované so psychickými obavami a úmrtiami. Vidieť tvorcove dvojhodinové poetické vízie bolo fascinujúce, ale nebol som jediný, kto si po skončení nalistoval press book a snažil sa zistiť, o čom to vlastne bolo.
.ken Loach
„Po poslednej spolupráci s Paulom Lavertym na Route Irish, čo bol dosť drsný film, sme chceli urobiť niečo iné, čo by mohlo ľudí trošku rozosmiať, na konci uvoľniť. Samozrejme, svet sa nezmení. Zostáva naďalej málo radostný pre tých, o ktorých rozprávame, ale oni sa snažia riešiť svoje situácie s humorom a súcitom a ukazujú riešenie, akým možno prekonať ťažké časy.“
Najnovší film Kena Loacha Anjelská daň (The Angel´s Share) bol už desiatou účasťou 70-ročného držiteľa Zlatej palmy z roku 2006 (Dvíha sa vietor) v súťaži. Tentoraz sa tešil z Ceny poroty. Právom. Snímka pokračuje v jeho glosovaní strednej triedy, zachytávajúc aktuálny problém nezamestnanosti. V centre príbehu je mladík, ktorý má nielen problémy s hľadaním si práce, ale aj skúsenosti s prekročením zákona. Napokon v sebe objaví výnimočný talent na degustáciu vzácnych značiek whisky, čím získa šancu pre nový zmysel života. Pozoruhodná kreácia neznámeho Paula Brannigana v hlavnej úlohe, korenisté dialógy, presné charakterové drobnokresby, tempo a nezameniteľný štýl spoluvytvárajú dielo, ktoré upozorňuje, že zďaleka nejde o labutiu pieseň slávneho anglického režiséra.
.cristian Mungiu
„Filmom som chcel ukázať odlišnosť medzi vierou, náboženstvom a cirkvou ako inštitúciou. Hovorí o všetkých týchto troch aspektoch, ale najviac o vedľajších účinkoch interpretácie bigotného vierovyznania. Rozpráva aj o ľahostajnosti, keď po 50 rokoch komunizmu prišlo dvadsaťročné obdobie sklamania, ktoré pozmenilo morálne hodnoty človeka.“
Rumunský režisér Cristian Mungiu spôsobil senzáciu v Cannes 2007, keď za klenot novej rumunskej vlny 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni získal Zlatú palmu. V najnovšej snímke Za kopcami (Dupa dealuri) sa zameral na korupciu a zneužívanie ortodoxnej cirkvi. Nevyšiel naprázdno – tešil sa z Palmy za scenár a dve hlavné predstaviteľky (Cosmina Stratanová a Cristina Fluturová) sa stali najlepšími herečkami. Dramatický príbeh rumunského exorcismu bol inšpirovaný literárnou predlohou korešpodentky BBC o mladej žene, náhle posadnutej zlými duchmi a utýranej na smrť v kláštore. Mungiova transkripcia sa zaoberá témami ako láska, viera a sloboda ducha v protiklade s rigidným náboženstvom, ignoráciou a chudobou. V jeho diele nie sú žiadni čierno-bieli hrdinovia alebo zločinci. Každá postava hlboko verí a vyznáva svoju pravdu – aj preto sa vrcholiaca tragédia stáva neodvratnou.
.thomas Vinterberg
„Vo svete sa stalo už mnoho prípadov falošných obvinení z pedofílie. Môj film nevychádza zo žiadneho z individuálnych príbehov, ale je inšpirovaný mnohými myšlienkami obsiahnutými v nich. Myšlienkami, ktoré majú silu stať sa vírusom. Ak sa raz taká myšlienka vypustí, spustí sa lavína, ktorú prakticky nemožno zastaviť.“
Dánsky režisér Thomas Vinterberg získal v roku 1998 v Cannes Cenu poroty za Slávnosť, čím spolu s Larsom von Trierom dostal na vrchol digitálne hnutie Dogme. Odvtedy nakrútil viacero filmov a skúšal šťastie aj v Hollywoode. Honba (Jagten) do poslednej chvíle ašpiroval na najvyššie pocty, napokon sa musel uspokojiť s Cenou pre najlepšieho herca. Z tej sa zaslúžene tešil najznámejší dánsky herec súčasnosti Mads Mikkelsen. Stelesňuje skromného a plachého učiteľa v materskej škôlke, ktorý sa spamätáva z trpkého rozvodu a odlúčenia od malého syna, aby dostal poslednú ranu osudu v podobe obvinenia jedného z detí z pohlavného zneužívania. Okrem strhujúceho hereckého výkonu sa film vyznačuje skvelou kamerou a strihom, keď podmanivo stavia do kontrastu ohavnosť ľudskej povahy voči majestátnej kráse dánskej krajiny.
.leos Carax
„Vy sa ma pýtate, o čom je môj film? Sám by som to rád vedel...“
Spoľahlivou známkou vysokej kvality súťažného výberu festivalu je skutočnosť, že okrem prevahy neodškriepiteľne dobrých filmov, sa tam objavili aj ďalšie, ktoré by síce boli ozdobou každej lepšej prehliadky, ale z rôznych dôvodov sa im oficiálne ocenenia vyhli. V Cannes 2012 takými napríklad ostanú Hrdza a kosť (De rouille et d´os) Jacquesa Audiarda, Raj: Láska (Paradies: Liebe) Ulricha Seidla, V hmle (V tumanu) Sergeja Loznicu, ale najmä Božské káry (Holy Motors) Leosa Caraxa. Päťdesiatdvaročný francúzsky autodidakt predstavil nadčasový, existenciálny portrét temnej a záhadnej postavy, ktorá prežíva množstvo alternatívnych životov. Carax nezískal žiadne festivalové vavríny, ale vďaka kritike a spontánnemu diváckemu prijatiu sa tešil z označenia „Big Lucky Loser“, čím sa jeho kultová pozícia ešte viac posilnila.
P. S. Filmy Láska, Za kopcami, Raj: Láska, Božské káry, ako aj niektoré ďalšie snímky z canneského festivalu uvedie v exkluzívnych predpremiérach 20. Art Film Fest (16. – 23. jún).
Autor je riaditeľ Art Film Festu.
.michael Haneke
„Tridsaťroční režiséri majú plné právo nakrúcať filmy o láske pre mladých. Ja mám sedemdesiat, preto som sa rozhodol vytvoriť film o láske v starobe. Ďakujem mojej manželke, ktorá to so mnou vydržala už toľko rokov.“
Spolužitie kultivovaného páru osemdesiatnikov, ktorí sú náhle konfrontovaní koncom lásky i života, bol úkaz mimo konkurencie. V excelentnej Láske (Amour) nie je ani okamih, ktorý by divákovi dovolil dostať sa z područia majstrovského realizátora. Rakúsky režisér získal dávnejšie nálepku uznávaného zobrazovača zla a násilia. Jeho najnovší film možno vnímať aj ako ohromné vycizelovanie štýlu. Akoby za 25 rokov dospel k rozvíjaniu nového videnia a réžie, kde názov filmu a zobrazenie čistej partnerskej vernosti ironicky slúži ako odpoveď na otázku: Kedy je v poriadku niekoho zavraždiť? Film je triumfálnym návratom ikonických postáv francúzskej kinematografie Jeana-Luisa Trintignanta a Emmanuelly Riva. Len pravidlo, že film, ktorý získa najvyšší vavrín, nedostáva iné ocenenia, im zabránilo prevziať ceny pre najlepších hercov.
.matteo Garrone
„Po Gomorre som chcel urobiť celkom iný druh filmu, a rozhodol som sa skúsiť komédiu.“
Veľká cena poroty už po druhý raz putovala do rúk Mattea Garroneho (predtým v roku 2008 za Gomorru). Satirická komédia Realita (Reality) o posadnutosti televíznymi reality šou si vyslúžila počas festivalu len vlažné hodnotenia, v porovnaní s predchádzajúcim bravúrnym obrazom neapolskej camorry bola sklamaním. Napoly komédia, napoly dráma sa usiluje vybudovať svoju atmosféru množstvom rôznych typových charakterov a neakčnými zápletkami s odvolávkami na Felliniho a taliansky neorealizmus, čím dosahuje nežiaduci efekt síce veľkej, ale iba znovuohrievanej pizze. Zrejme to všetko malo vyznieť zábavnejšie. Problém však netkvie v remeselnej zručnosti, ale v rozvláčnom, zbytočne uvravenom scenári. Nie je vôbec jasné, či malo ísť o kúsavú satiru, alebo smutnú sondu do mysle zúfalých neborákov.
.carlos Reygadas
„Tento film vyzerá na prvý pohľad veľmi záhadný. Ja však nechcem dávať divákovi jednoduchú odpoveď, vždy sa ho snažím rešpektovať. Rovnako sa snažím rešpektovať film v zmysle umenia, a tiež seba v pozícii režiséra. Film je taký, aký je. Mám veľké nároky na publikum a nekladiem si žiadne limity, to je pravda. Som slobodný človek a pokúšam sa robiť, čo naozaj chcem.“
Štvrtý hraný film Mexičana Carlosa Reygadasa Svetlo po tme (Post Tenebras Lux), ocenený za réžiu, rozdelil publikum na dva nezmieriteľné tábory. Bolo úplne jedno, kam kto patril, všetci boli dezorientovaní. Už prvá sekvencia filmu, keď sa malé dievčatko tmolí po lúke a okolo nej behá veľká svorka brešúcich psov, je určujúca: divák je vtiahnutý do sveta nejednoznačných emócií. Pomaly sa stmieva a dievčatko stráca cestu domov, jej strach sa mieša s našou neistotou. Sekvencie minulosti i súčasnosti sú neostré, predstavy a telesné pôžitky sú kombinované so psychickými obavami a úmrtiami. Vidieť tvorcove dvojhodinové poetické vízie bolo fascinujúce, ale nebol som jediný, kto si po skončení nalistoval press book a snažil sa zistiť, o čom to vlastne bolo.
.ken Loach
„Po poslednej spolupráci s Paulom Lavertym na Route Irish, čo bol dosť drsný film, sme chceli urobiť niečo iné, čo by mohlo ľudí trošku rozosmiať, na konci uvoľniť. Samozrejme, svet sa nezmení. Zostáva naďalej málo radostný pre tých, o ktorých rozprávame, ale oni sa snažia riešiť svoje situácie s humorom a súcitom a ukazujú riešenie, akým možno prekonať ťažké časy.“
Najnovší film Kena Loacha Anjelská daň (The Angel´s Share) bol už desiatou účasťou 70-ročného držiteľa Zlatej palmy z roku 2006 (Dvíha sa vietor) v súťaži. Tentoraz sa tešil z Ceny poroty. Právom. Snímka pokračuje v jeho glosovaní strednej triedy, zachytávajúc aktuálny problém nezamestnanosti. V centre príbehu je mladík, ktorý má nielen problémy s hľadaním si práce, ale aj skúsenosti s prekročením zákona. Napokon v sebe objaví výnimočný talent na degustáciu vzácnych značiek whisky, čím získa šancu pre nový zmysel života. Pozoruhodná kreácia neznámeho Paula Brannigana v hlavnej úlohe, korenisté dialógy, presné charakterové drobnokresby, tempo a nezameniteľný štýl spoluvytvárajú dielo, ktoré upozorňuje, že zďaleka nejde o labutiu pieseň slávneho anglického režiséra.
.cristian Mungiu
„Filmom som chcel ukázať odlišnosť medzi vierou, náboženstvom a cirkvou ako inštitúciou. Hovorí o všetkých týchto troch aspektoch, ale najviac o vedľajších účinkoch interpretácie bigotného vierovyznania. Rozpráva aj o ľahostajnosti, keď po 50 rokoch komunizmu prišlo dvadsaťročné obdobie sklamania, ktoré pozmenilo morálne hodnoty človeka.“
Rumunský režisér Cristian Mungiu spôsobil senzáciu v Cannes 2007, keď za klenot novej rumunskej vlny 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni získal Zlatú palmu. V najnovšej snímke Za kopcami (Dupa dealuri) sa zameral na korupciu a zneužívanie ortodoxnej cirkvi. Nevyšiel naprázdno – tešil sa z Palmy za scenár a dve hlavné predstaviteľky (Cosmina Stratanová a Cristina Fluturová) sa stali najlepšími herečkami. Dramatický príbeh rumunského exorcismu bol inšpirovaný literárnou predlohou korešpodentky BBC o mladej žene, náhle posadnutej zlými duchmi a utýranej na smrť v kláštore. Mungiova transkripcia sa zaoberá témami ako láska, viera a sloboda ducha v protiklade s rigidným náboženstvom, ignoráciou a chudobou. V jeho diele nie sú žiadni čierno-bieli hrdinovia alebo zločinci. Každá postava hlboko verí a vyznáva svoju pravdu – aj preto sa vrcholiaca tragédia stáva neodvratnou.
.thomas Vinterberg
„Vo svete sa stalo už mnoho prípadov falošných obvinení z pedofílie. Môj film nevychádza zo žiadneho z individuálnych príbehov, ale je inšpirovaný mnohými myšlienkami obsiahnutými v nich. Myšlienkami, ktoré majú silu stať sa vírusom. Ak sa raz taká myšlienka vypustí, spustí sa lavína, ktorú prakticky nemožno zastaviť.“
Dánsky režisér Thomas Vinterberg získal v roku 1998 v Cannes Cenu poroty za Slávnosť, čím spolu s Larsom von Trierom dostal na vrchol digitálne hnutie Dogme. Odvtedy nakrútil viacero filmov a skúšal šťastie aj v Hollywoode. Honba (Jagten) do poslednej chvíle ašpiroval na najvyššie pocty, napokon sa musel uspokojiť s Cenou pre najlepšieho herca. Z tej sa zaslúžene tešil najznámejší dánsky herec súčasnosti Mads Mikkelsen. Stelesňuje skromného a plachého učiteľa v materskej škôlke, ktorý sa spamätáva z trpkého rozvodu a odlúčenia od malého syna, aby dostal poslednú ranu osudu v podobe obvinenia jedného z detí z pohlavného zneužívania. Okrem strhujúceho hereckého výkonu sa film vyznačuje skvelou kamerou a strihom, keď podmanivo stavia do kontrastu ohavnosť ľudskej povahy voči majestátnej kráse dánskej krajiny.
.leos Carax
„Vy sa ma pýtate, o čom je môj film? Sám by som to rád vedel...“
Spoľahlivou známkou vysokej kvality súťažného výberu festivalu je skutočnosť, že okrem prevahy neodškriepiteľne dobrých filmov, sa tam objavili aj ďalšie, ktoré by síce boli ozdobou každej lepšej prehliadky, ale z rôznych dôvodov sa im oficiálne ocenenia vyhli. V Cannes 2012 takými napríklad ostanú Hrdza a kosť (De rouille et d´os) Jacquesa Audiarda, Raj: Láska (Paradies: Liebe) Ulricha Seidla, V hmle (V tumanu) Sergeja Loznicu, ale najmä Božské káry (Holy Motors) Leosa Caraxa. Päťdesiatdvaročný francúzsky autodidakt predstavil nadčasový, existenciálny portrét temnej a záhadnej postavy, ktorá prežíva množstvo alternatívnych životov. Carax nezískal žiadne festivalové vavríny, ale vďaka kritike a spontánnemu diváckemu prijatiu sa tešil z označenia „Big Lucky Loser“, čím sa jeho kultová pozícia ešte viac posilnila.
P. S. Filmy Láska, Za kopcami, Raj: Láska, Božské káry, ako aj niektoré ďalšie snímky z canneského festivalu uvedie v exkluzívnych predpremiérach 20. Art Film Fest (16. – 23. jún).
Autor je riaditeľ Art Film Festu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.