.vyštudovali ste architektúru, ale ľudia vás poznajú ako speváka. Ako ste sa vlastne dostali k spevu?
To je mýtus, ktorý by som rád zboril. Ja som architektúru nikdy neopustil. Dlhé roky som pracoval ako projektant a týmto povolaním sa zaoberám dodnes. Ale za to, že spievam, môže tiež architektúra. Na škole sme mali kapelu, v ktorej som sa stal spevákom. Čiže architekti boli aj mojimi prvými poslucháčmi.
.neskôr ste spievali s Olympikom. Ako si na to spomínate?
S Olympikom sme mali hneď úspech. Jiří Suchý a Jiří Šlitr sa na základe toho rozhodli v divadle Semafor spraviť recitál, ktorý sa volal Ondráš podotýká. Odtiaľ viedla cesta k ďalším hudobným projektom s dvojicou Grossman a Šimek, so skupinou Country Beat, čo ma opäť zavialo späť do divadla Semafor, pretože Suchý so Šlitrom nemali veľký repertoár a potrebovali zaplniť diery v programe. Tak som sa stal členom divadla. Niežeby som sa tam nejako nanútil, to je ďalší mýtus, ktorý o sebe občas počúvam. Bolo to na základe pozvania.
.začínali ste ako rokerolový spevák, a potom ste prešli ku country. Ako došlo k tej premene?
Nebola to žiadna premena. Rokenrol a country je tá istá hudba, pretože rokenol vyšiel z čierneho rythm and blues a bielej country hudby. Z mojej strany to nebol žiadny skok inam. Americkí rokenroloví speváci, ako napríklad Jerry Lee Lewis alebo Roy Orbison, sa po tom, čo scénu ovládli The Beatles, vrátili k hudbe, s ktorou začínali a dali sa na country. Ja tiež.
.spomínate si na prvú country pieseň, čo ste v živote počuli?
Samozrejme. V päťdesiatych rokoch som počúval americké rádio, vysielajúce z Mníchova pre americké okupačné vojsko. Tam som počul všetky tie hity a mnohé z nich som sa aj naučil. Hltal som texty, neskôr som ich nahrával na magnetofón. Bolo ich toľko, že dnes si nemôžem spomenúť, ktorý z tých hitov bol vlastne prvý.
.milujete country, ale v Česku bolo country vždy spojené s prírodou a trampingom. Vy skôr pôsobíte ako mestský človek, nie?
To máte úplne pravdu. Vychoval ma Foglar so svojimi Rychlými šípmi, aj som chodil táboriť, ale k skutočnému trampingu som sa nikdy nedopracoval. Myslím, že som na to ani veľmi nemal. Nebolo mi dosť pohodlné spať pod širákom alebo jesť z kotlíka. Ale mal som šťastie, pretože trampské hnutie sa komunistom neporadilo vymazať. To pokračovalo ďalej, pretože nebolo organizované. Naopak, skautov tak mohli zakázať. Moje pesničky sa trampom páčili natoľko, že si ich obľúbili a dnes si ich publikum stále spieva. Mladé aj staré.
.to potvrdili aj vaše nedávne koncerty s Druhou trávou na rockových festivaloch, kde sa mladí ľudia chytali na vaše slávne songy.
Bolo to ohromné. Sám som tomu nemohol uveriť. Na festival do Trutnova som šiel s veľkými obavami, či po nás nebudú hádzať zhnité jablká. Naopak, krásne ma prijali a spievali si so mnou.
.v repertoári ste určite mali aj váš prvý veľký song Ruby, nechtěj mi lásku brát, ktorý otextoval ešte Jiří Grossman. Ako ste sa k nej dostali?
S Jířim Grossmanom sme ju počuli v rádiu. Zapáčila sa nám a Jirka ma nabádal, aby som ju spieval, ale po česky, že aby som ľuďom nemusel vždy pred pesničkou vykladať, o čom je. Napísal mi text a bol z toho hit.
.zaujímavé je, že vy ste svoj debutový album vydali až v roku 1975, čiže asi dvanásť rokov po tom, ako ste začali aktívne spievať. Prečo tak neskoro?
Pretože tam mali odvážneho riaditeľa, ktorý sa nebál prekročiť vtedajšie nariadenia, že na albume musí byť minimálne pieseň domáceho pôvodu, ďalšie veci musia byť „spriateleného pôvodu“ a zvyšok môže byť z nepriateľskej cudziny. (Smiech). A to išlo o priechodnejšie francúzske a talianske pesničky, nie o americké. Vďaka riaditeľovi Jiřímu Maláskovi som nahral album, ktorý, až na malé výnimky, bol zložený z amerických pesničiek.
.ako sa mu to v tej normalizačnej dobe podarilo obhájiť?
Myslím si, že kto bol trochu odvážny a nebál sa, vždy niečo presadil. Ale treba povedať, že ja som ani nečakal od režimu, že ma pustí koncertovať do zahraničia, aj keď ten album Veď mě dál, cesto má bol veľmi úspešný. Mne to bolo fuk. Robil som si svoju hudbu a pritom som mal aj svoje povolanie, ktoré ma živilo. Nemusel som sa báť, že keď ma zakážu, tak zostanem bez práce.
.v druhej polovici sedemdesiatych rokov prišiel do Československa váš idol Johnny Cash. Ako si na neho spomínate?
Vždy len s veľkou úctou. Sledoval som ho už od jeho prvej pesničky I Walk The Line. To, že prišiel do Československa, bol veľký zázrak, pretože nebolo zvykom, aby americkí rokenroloví speváci k nám chodili koncertovať. Podarilo sa mi s ním aj stretnúť. Bol to na americkom veľvyslanectve, kde ma pozvali na také matiné. Bolo to tam dosť ľudí, ale chlapci z mojej kapely tam nešli, báli sa, aby z toho nemali problémy, ale ja som sa nebál a mal som pravdu. Nič sa mi potom nestalo. Johnny Cash mi podpísal platne, povedal som mu, že niektoré z jeho pesničiek som naspieval v češtine a že mali aj veľký úspech. Pýtal sa ma, aké, a potom si spomedzi päťdesiatich či šesťdesiatich ľudí zapamätal aj moje meno. Pozval ma, aby som si s ním zaspieval, čo som s veľkou trémou aj urobil.
.po rokoch ste nahrali v Nashville s americkými muzikantmi celý album, zložený z Cashových pesničiek.
A niektorí z nich hrali s Johnnym Cashom ešte v Prahe a tak sme si zaspomínali. To všetko sa stalo vďaka skupine Druhá Tráva, ktorá pravidelne v Amerike hráva. Jej kapelník Luboš Malina tam má veľa známostí a nebol pre neho problém získať štúdio a hudobníkov. Neveril som, že je to možné, ale bol to krásny zážitok. Sú to profíci, hneď mali všetko hotové.
.sledovali ste Johnnyho Casha aj po jeho comebacku v 90. rokoch?
Vtedy sa hovorilo, že je už príliš starý a chorý, aby mohol nahrávať a vystupovať. No on sa vzchopil. Nebol to žiadny comeback, pretože Johnny Cash nikdy nemal comeout! (Smiech). Skôr by som povedal, že obnovil vnútornú silu, vďaka ktorej nahral sériu albumov American Recordings.
.pýtam sa preto, že na vašom najnovšom albume Kruhy je pieseň Stará mříž, v origináli Rusty Cage, ktorú nahral Cash na jeden z posledných albumov.
Nevyšlo to z môjho podnetu, ale vyzvali ma na to. Nepoznal som ju a nepočul som ani originál, ktorý je z úplne iného cesta ako Johnny Cash a ja. Jedna filmová produkciu chcela, aby som ju naspieval a poslali mi tú pieseň s českým textom, ktorý sa mi nepozdával, a tak som oslovil textára Vladimíra Poštulku, aby mi napísal nový, približujúci sa viac originálu pôvodného textu.
.album Kruhy ste nahrali ako 75-ročný. Kde sa vo vás berie energia spievať, nahrávať a vystupovať?
Pretože spievanie je pre mňa radosťou, ale to je len jedna podmienka. Druhou podmienkou je, aby to ľudí zaujímalo, čo sa stále deje, pretože si kupujú moje albumy a chodia na moje koncerty. Nemám toľko síl, ako pred dvadsiatimi rokmi, ale tieto dve podmienky ma stále udržujú pri sile.
.pritom jeden z vašich albumov sa volá Muž, ktorý nebol nikdy in. Znamená to, že sa cítite, akoby ste nikdy nikam nepasovali?
Nemyslím, že nepasoval. Skôr som sa za žiadnu cenu nesnažil niekam pasovať. Samozrejme, niektorým moderným trendom som nerozumel a dodnes nerozumiem. V podstate som dosť konzervatívny. Ten text som naspieval preto, lebo som cítil, že padne na mňa ako ušitý.
.ľudia vás nikdy nepovažovali za prorežimného speváka, napriek tomu, že ste za režimu vydávali platne a koncertovali.
Však mám z toho aj radosť. Myslím, že určitou kontinuitou názorov a pesničkovým repertoárom. Asi aj tým, že som sa nesnažil byť niekým iným, než kým som.
.ste architekt a spevák. Ako to ide dohromady?
Veľmi dobre. Bol som veľkým priateľom architekta Jana Kaplického, ktorý mal zas rád hudbu, ktorú som robil. Ja som bol niekedy pri tom, keď tvoril. Boli sme si veľmi blízki a dospeli sme k názoru, že hudba a architektúra majú toho veľa spoločného. Melódiu, rytmus, farbu, intenzitu, výšky, hĺbky. S Janom Kaplickým sme stihli spolu vymyslieť aj názov môjho posledného albumu Kruhy.
.čo si myslíte o architektúre dneška? Všimol som si, že ste podporili stavbu kontroverznej Kaplického knižnice v Prahe.
To je úplne prirodzené. Každé novátorstvo prináša so sebou ohlasy „škarohlídov“, staromilcov a inak zaujatých ľudí. Napríklad v Prahe máme takzvaný Tančící dům. Koľko bolo okolo neho rečí, že také niečo škaredé nemôže stáť na pražskom nábreží a ešte blízko Mánesa. No a dnes je to uznávaná dominanta mesta a ľudia z celého sveta si ten dom chodia fotiť. Aj proti knižnici sa zdvihol odpor, čo bolo normálne, ale zároveň aj nespravodlivé. Jednohlasne o nej rozhodla o porota, zložená zo svetových architektov, ale potom sa ozvali kritici, že je to zlé a že tomu vlastne tá porota ani nerozumie, čo je dosť absurdné.
.prečo?
Myslím si, že v prvom rade ide o závisť, čo som mohol vidieť u niektorých kolegov, ktorí to brali osobne ? že prečo práve Kaplický, ktorý utečie z krajiny, potom sa vráti, vyhrá súťaž a čo my? Je to jednoducho „škarohlídství“, ktoré vychádza aj z prostredia Pražského hradu. Tam nemôžu zniesť myšlienku, že táto, podľa ich názoru nepatričná budova, by mala stáť pri hrade, že by tým zohyzdila mesto ako také. Čo je ich do toho? Nič. Nie sú to odborníci. Myslím si, že viac ako polovica ľudí podporovala Kaplického, a to vrátane mňa.
.pán Bobek, v booklete albumu Kruhy píšte v sleeve note, že napriek tomu, že ste nemali odbornú prípravu, vás prekvapuje, koľko albumov ste nahrali. To znamená, že ste nechodili na spev a neučili ste sa noty?
Tak počkajte. Učil som sa hrať na piane, noty, samozrejme, viem. Ale nemám žiadne konzervatórium. Nikdy som sa hudbou neživil, to som mal na mysli.
.ale veď ani Johnny Cash alebo Willie Nelson nemajú konzervatórium a aké songy vymysleli!
Samozrejme. Myslím, že niekedy je príliš veľké vzdelanie niekedy na škodu. Zmizne spontánnosť. Hudobník, ktorý toho príliš veľa vie, prestane byť zdravo drzý. Nechce sa púšťať do nových vecí, pretože mu v tom bránia nejaké profesionálne princípy.
.tak sme narazili na jeden rozdiel medzi hudbou a architektúrou. Pri architektúre musíte mať vzdelanie, aby vám dom nepadol na hlavu, nie?
To je pravda. Melódie a pesničky vám na hlavu nespadnú. Môžu vás urobiť štastnými, inokedy smutnými.
Pavel Bobek/
Narodil sa 16. novembra 1937 v Prahe. Legendárny český spevák, ktorý sa presadil predovšetkým ako interpret amerických country klasík s českým textmi. K jeho najväčším hitom patrí Ruby, nechtěj mi lásku brát, Lásko mně ubývá sil alebo Veď mě dál, cesto má. Naspieval dvadsiatku albumov, posledný, Kruhy, mu vyšiel na jar tohto roka. Málokto vie, že spievanie je jeho koníčkom, jeho povolaním je architektúra.
To je mýtus, ktorý by som rád zboril. Ja som architektúru nikdy neopustil. Dlhé roky som pracoval ako projektant a týmto povolaním sa zaoberám dodnes. Ale za to, že spievam, môže tiež architektúra. Na škole sme mali kapelu, v ktorej som sa stal spevákom. Čiže architekti boli aj mojimi prvými poslucháčmi.
.neskôr ste spievali s Olympikom. Ako si na to spomínate?
S Olympikom sme mali hneď úspech. Jiří Suchý a Jiří Šlitr sa na základe toho rozhodli v divadle Semafor spraviť recitál, ktorý sa volal Ondráš podotýká. Odtiaľ viedla cesta k ďalším hudobným projektom s dvojicou Grossman a Šimek, so skupinou Country Beat, čo ma opäť zavialo späť do divadla Semafor, pretože Suchý so Šlitrom nemali veľký repertoár a potrebovali zaplniť diery v programe. Tak som sa stal členom divadla. Niežeby som sa tam nejako nanútil, to je ďalší mýtus, ktorý o sebe občas počúvam. Bolo to na základe pozvania.
.začínali ste ako rokerolový spevák, a potom ste prešli ku country. Ako došlo k tej premene?
Nebola to žiadna premena. Rokenrol a country je tá istá hudba, pretože rokenol vyšiel z čierneho rythm and blues a bielej country hudby. Z mojej strany to nebol žiadny skok inam. Americkí rokenroloví speváci, ako napríklad Jerry Lee Lewis alebo Roy Orbison, sa po tom, čo scénu ovládli The Beatles, vrátili k hudbe, s ktorou začínali a dali sa na country. Ja tiež.
.spomínate si na prvú country pieseň, čo ste v živote počuli?
Samozrejme. V päťdesiatych rokoch som počúval americké rádio, vysielajúce z Mníchova pre americké okupačné vojsko. Tam som počul všetky tie hity a mnohé z nich som sa aj naučil. Hltal som texty, neskôr som ich nahrával na magnetofón. Bolo ich toľko, že dnes si nemôžem spomenúť, ktorý z tých hitov bol vlastne prvý.
.milujete country, ale v Česku bolo country vždy spojené s prírodou a trampingom. Vy skôr pôsobíte ako mestský človek, nie?
To máte úplne pravdu. Vychoval ma Foglar so svojimi Rychlými šípmi, aj som chodil táboriť, ale k skutočnému trampingu som sa nikdy nedopracoval. Myslím, že som na to ani veľmi nemal. Nebolo mi dosť pohodlné spať pod širákom alebo jesť z kotlíka. Ale mal som šťastie, pretože trampské hnutie sa komunistom neporadilo vymazať. To pokračovalo ďalej, pretože nebolo organizované. Naopak, skautov tak mohli zakázať. Moje pesničky sa trampom páčili natoľko, že si ich obľúbili a dnes si ich publikum stále spieva. Mladé aj staré.
.to potvrdili aj vaše nedávne koncerty s Druhou trávou na rockových festivaloch, kde sa mladí ľudia chytali na vaše slávne songy.
Bolo to ohromné. Sám som tomu nemohol uveriť. Na festival do Trutnova som šiel s veľkými obavami, či po nás nebudú hádzať zhnité jablká. Naopak, krásne ma prijali a spievali si so mnou.
.v repertoári ste určite mali aj váš prvý veľký song Ruby, nechtěj mi lásku brát, ktorý otextoval ešte Jiří Grossman. Ako ste sa k nej dostali?
S Jířim Grossmanom sme ju počuli v rádiu. Zapáčila sa nám a Jirka ma nabádal, aby som ju spieval, ale po česky, že aby som ľuďom nemusel vždy pred pesničkou vykladať, o čom je. Napísal mi text a bol z toho hit.
.zaujímavé je, že vy ste svoj debutový album vydali až v roku 1975, čiže asi dvanásť rokov po tom, ako ste začali aktívne spievať. Prečo tak neskoro?
Pretože tam mali odvážneho riaditeľa, ktorý sa nebál prekročiť vtedajšie nariadenia, že na albume musí byť minimálne pieseň domáceho pôvodu, ďalšie veci musia byť „spriateleného pôvodu“ a zvyšok môže byť z nepriateľskej cudziny. (Smiech). A to išlo o priechodnejšie francúzske a talianske pesničky, nie o americké. Vďaka riaditeľovi Jiřímu Maláskovi som nahral album, ktorý, až na malé výnimky, bol zložený z amerických pesničiek.
.ako sa mu to v tej normalizačnej dobe podarilo obhájiť?
Myslím si, že kto bol trochu odvážny a nebál sa, vždy niečo presadil. Ale treba povedať, že ja som ani nečakal od režimu, že ma pustí koncertovať do zahraničia, aj keď ten album Veď mě dál, cesto má bol veľmi úspešný. Mne to bolo fuk. Robil som si svoju hudbu a pritom som mal aj svoje povolanie, ktoré ma živilo. Nemusel som sa báť, že keď ma zakážu, tak zostanem bez práce.
.v druhej polovici sedemdesiatych rokov prišiel do Československa váš idol Johnny Cash. Ako si na neho spomínate?
Vždy len s veľkou úctou. Sledoval som ho už od jeho prvej pesničky I Walk The Line. To, že prišiel do Československa, bol veľký zázrak, pretože nebolo zvykom, aby americkí rokenroloví speváci k nám chodili koncertovať. Podarilo sa mi s ním aj stretnúť. Bol to na americkom veľvyslanectve, kde ma pozvali na také matiné. Bolo to tam dosť ľudí, ale chlapci z mojej kapely tam nešli, báli sa, aby z toho nemali problémy, ale ja som sa nebál a mal som pravdu. Nič sa mi potom nestalo. Johnny Cash mi podpísal platne, povedal som mu, že niektoré z jeho pesničiek som naspieval v češtine a že mali aj veľký úspech. Pýtal sa ma, aké, a potom si spomedzi päťdesiatich či šesťdesiatich ľudí zapamätal aj moje meno. Pozval ma, aby som si s ním zaspieval, čo som s veľkou trémou aj urobil.
.po rokoch ste nahrali v Nashville s americkými muzikantmi celý album, zložený z Cashových pesničiek.
A niektorí z nich hrali s Johnnym Cashom ešte v Prahe a tak sme si zaspomínali. To všetko sa stalo vďaka skupine Druhá Tráva, ktorá pravidelne v Amerike hráva. Jej kapelník Luboš Malina tam má veľa známostí a nebol pre neho problém získať štúdio a hudobníkov. Neveril som, že je to možné, ale bol to krásny zážitok. Sú to profíci, hneď mali všetko hotové.
.sledovali ste Johnnyho Casha aj po jeho comebacku v 90. rokoch?
Vtedy sa hovorilo, že je už príliš starý a chorý, aby mohol nahrávať a vystupovať. No on sa vzchopil. Nebol to žiadny comeback, pretože Johnny Cash nikdy nemal comeout! (Smiech). Skôr by som povedal, že obnovil vnútornú silu, vďaka ktorej nahral sériu albumov American Recordings.
.pýtam sa preto, že na vašom najnovšom albume Kruhy je pieseň Stará mříž, v origináli Rusty Cage, ktorú nahral Cash na jeden z posledných albumov.
Nevyšlo to z môjho podnetu, ale vyzvali ma na to. Nepoznal som ju a nepočul som ani originál, ktorý je z úplne iného cesta ako Johnny Cash a ja. Jedna filmová produkciu chcela, aby som ju naspieval a poslali mi tú pieseň s českým textom, ktorý sa mi nepozdával, a tak som oslovil textára Vladimíra Poštulku, aby mi napísal nový, približujúci sa viac originálu pôvodného textu.
.album Kruhy ste nahrali ako 75-ročný. Kde sa vo vás berie energia spievať, nahrávať a vystupovať?
Pretože spievanie je pre mňa radosťou, ale to je len jedna podmienka. Druhou podmienkou je, aby to ľudí zaujímalo, čo sa stále deje, pretože si kupujú moje albumy a chodia na moje koncerty. Nemám toľko síl, ako pred dvadsiatimi rokmi, ale tieto dve podmienky ma stále udržujú pri sile.
.pritom jeden z vašich albumov sa volá Muž, ktorý nebol nikdy in. Znamená to, že sa cítite, akoby ste nikdy nikam nepasovali?
Nemyslím, že nepasoval. Skôr som sa za žiadnu cenu nesnažil niekam pasovať. Samozrejme, niektorým moderným trendom som nerozumel a dodnes nerozumiem. V podstate som dosť konzervatívny. Ten text som naspieval preto, lebo som cítil, že padne na mňa ako ušitý.
.ľudia vás nikdy nepovažovali za prorežimného speváka, napriek tomu, že ste za režimu vydávali platne a koncertovali.
Však mám z toho aj radosť. Myslím, že určitou kontinuitou názorov a pesničkovým repertoárom. Asi aj tým, že som sa nesnažil byť niekým iným, než kým som.
.ste architekt a spevák. Ako to ide dohromady?
Veľmi dobre. Bol som veľkým priateľom architekta Jana Kaplického, ktorý mal zas rád hudbu, ktorú som robil. Ja som bol niekedy pri tom, keď tvoril. Boli sme si veľmi blízki a dospeli sme k názoru, že hudba a architektúra majú toho veľa spoločného. Melódiu, rytmus, farbu, intenzitu, výšky, hĺbky. S Janom Kaplickým sme stihli spolu vymyslieť aj názov môjho posledného albumu Kruhy.
.čo si myslíte o architektúre dneška? Všimol som si, že ste podporili stavbu kontroverznej Kaplického knižnice v Prahe.
To je úplne prirodzené. Každé novátorstvo prináša so sebou ohlasy „škarohlídov“, staromilcov a inak zaujatých ľudí. Napríklad v Prahe máme takzvaný Tančící dům. Koľko bolo okolo neho rečí, že také niečo škaredé nemôže stáť na pražskom nábreží a ešte blízko Mánesa. No a dnes je to uznávaná dominanta mesta a ľudia z celého sveta si ten dom chodia fotiť. Aj proti knižnici sa zdvihol odpor, čo bolo normálne, ale zároveň aj nespravodlivé. Jednohlasne o nej rozhodla o porota, zložená zo svetových architektov, ale potom sa ozvali kritici, že je to zlé a že tomu vlastne tá porota ani nerozumie, čo je dosť absurdné.
.prečo?
Myslím si, že v prvom rade ide o závisť, čo som mohol vidieť u niektorých kolegov, ktorí to brali osobne ? že prečo práve Kaplický, ktorý utečie z krajiny, potom sa vráti, vyhrá súťaž a čo my? Je to jednoducho „škarohlídství“, ktoré vychádza aj z prostredia Pražského hradu. Tam nemôžu zniesť myšlienku, že táto, podľa ich názoru nepatričná budova, by mala stáť pri hrade, že by tým zohyzdila mesto ako také. Čo je ich do toho? Nič. Nie sú to odborníci. Myslím si, že viac ako polovica ľudí podporovala Kaplického, a to vrátane mňa.
.pán Bobek, v booklete albumu Kruhy píšte v sleeve note, že napriek tomu, že ste nemali odbornú prípravu, vás prekvapuje, koľko albumov ste nahrali. To znamená, že ste nechodili na spev a neučili ste sa noty?
Tak počkajte. Učil som sa hrať na piane, noty, samozrejme, viem. Ale nemám žiadne konzervatórium. Nikdy som sa hudbou neživil, to som mal na mysli.
.ale veď ani Johnny Cash alebo Willie Nelson nemajú konzervatórium a aké songy vymysleli!
Samozrejme. Myslím, že niekedy je príliš veľké vzdelanie niekedy na škodu. Zmizne spontánnosť. Hudobník, ktorý toho príliš veľa vie, prestane byť zdravo drzý. Nechce sa púšťať do nových vecí, pretože mu v tom bránia nejaké profesionálne princípy.
.tak sme narazili na jeden rozdiel medzi hudbou a architektúrou. Pri architektúre musíte mať vzdelanie, aby vám dom nepadol na hlavu, nie?
To je pravda. Melódie a pesničky vám na hlavu nespadnú. Môžu vás urobiť štastnými, inokedy smutnými.
Pavel Bobek/
Narodil sa 16. novembra 1937 v Prahe. Legendárny český spevák, ktorý sa presadil predovšetkým ako interpret amerických country klasík s českým textmi. K jeho najväčším hitom patrí Ruby, nechtěj mi lásku brát, Lásko mně ubývá sil alebo Veď mě dál, cesto má. Naspieval dvadsiatku albumov, posledný, Kruhy, mu vyšiel na jar tohto roka. Málokto vie, že spievanie je jeho koníčkom, jeho povolaním je architektúra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.