Aj keď ľavicoví politici majú stále nejaké výhrady k odklepnutej sume, ktorá má cirkvám kompenzovať komunistami zhabaný majetok, je zrejmé, že reštitúcie a odluka sú hotová vec. Chcú to v podstate obe strany: štát aj cirkvi.
Už koncom roku 2010 sa česká vláda dohodla s cirkvami na personálnom „stop“ stave. To znamená, že už nijaké nové miesto duchovného štát nezaplatí. Cirkvi si musia ďalších kňazov, pastorov, farárov, zafinancovať buď z vlastných prostriedkov, alebo im vytvoriť miesta odchodom niekoho do dôchodku.
Ako sa žije cirkvám v Česku, aká je v nich atmosféra, ako sa pripravujú na nastávajúce časy? Tu je zhrnutie z troch cirkví.
.evanjelici
Cirkev českobratská evanjelická (CČE) nie je klasická luterská cirkev, ako sme zvyknutí u nás. Je zlúčená z časti luteránov a kalvínov. Je to druhá najväčšia cirkev v Česku. Okrem nej existujú ešte tri menšie evanjelické cirkvi, ak nepočítame metodistov, ktorí tiež majú v názve slovo evanjelická.
CČE je tradičná bašta protestantizmu v „českých zemích“, má svoju tradíciu aj zázemie. Táto cirkev dala svetu veľa významných teológov, ktorí prekračujú provinčné myslenie a zapadajú do európskeho kontextu – Amadeo Molnár, Josef L. Hromádka, Milan Balabán, Petr Pokorný, Jan Heller...
Samozrejme, ako všetky cirkvi v Česku, aj „českobratríci“ zaznamenali po poslednom sčítaní ľudu obrovský prepad. „Úbytok je zrejmý vo všetkých aspektoch. Menej členov, menej svadieb, menej krstov, menej pohrebov, menej konfirmantov,“ opisuje mi situáciu evanjelický kňaz v Hodoníne Pavel Šebesta, keď bilancuje život CČE za posledné roky. Potom sa rozhovorí, ako sa snažia nežiaduci stav zvrátiť: „Náš zbor vyvíja rôzne pastoračné aktivity. Predovšetkým sú to návštevy kňaza v domácnostiach členov zboru. Aj k ďalším veriacim chodíme dva-tri krát do roka s Večerou Pána. Samozrejmé sú biblické hodiny, rozjímanie nad Písmom a stretnutia tridsiatnikov.“ Akou formou sa snažia vstupovať do priestoru za hranicou svojej cirkvi? „Dvakrát do roka organizujeme koncert žiakov ZUŠ, niekedy urobíme aj výstavu. A rozvíjame bohaté ekumenické aktivity s ostatnými cirkvami.“
Na otázky okolo odluky a samostatného financovania cirkví Šebesta reaguje: „Naša cirkev má takzvaný personálny fond. Z tohto fondu ide časť peňazí ako príspevok na platy farárov a časť peňazí sa tam necháva. Takýto fond je
povinný pre každý zbor, ktorý má svojho farára. Veriaci tam ročne odvádzajú pravidelné sumy. Náš zbor si okrem toho ukladá menšiu časť peňazí pre prípad nejakej väčšej finančnej krízy.“
.husiti
Cirkev československá husitská (CČSH) vznikla až v roku 1920 ako snaha modernistov o reformu v rámci katolíckej cirkvi. Po vzájomných nezhodách sa časť duchovenstva odtrhla a založila novú cirkev. CČSH je regionálne obmedzená na priestor Česka a Slovenska, ale udržuje silné väzby s niektorými protestantskými cirkvami v Nemecku. Perličkou je medzi CČE a CČSH tak nadštandartná ekuména, že veriaci môžu mať dvojčlenstvo, teda byť členmi oboch cirkví.
„Myslím si, že sme tú dobu, najmä krátko po roku 1989, zaspali,“ zamýšľa sa kňaz CČSH Lubomír Pliska, ktorý pôsobí v obci Kvasice blízko Otrokovic. „Mysleli sme si, že sa k nám ľudia vrátia, že naplnia naše zbory, že konečne budú chodiť na bohoslužby aj takzvaní matrikoví členovia. Ale ono sa nič veľkého neudialo. A tak sme čakali, až sme po pár rokoch pochopili, že sa nič nezmení, že my musíme ísť k nim. Ale dnes zase nevieme, akým spôsobom ich osloviť, aby sme neboli vtieraví alebo násilní. Tak musí každý sám hľadať tú správnu cestu, ako dnešnému človeku priblížiť Kristovo evanjelium.“
Na otázku, či sa CČSH od pádu komunizmu po dnešok posunula k horšiemu, odpovedá: „Nemyslím si, že k horšiemu. Áno, cirkev je v kríze, ale kedy nebola? Naopak, vnímam dnešnú dobu ako správny čas – kairos, keď nám Boh dáva nové možnosti a záleží na tom, či sa ich chopíme, alebo budeme zotrvávať v niečom, čo už je bez života, mŕtve.“
Pliska je aktívny duchovný, okrem tradičných pastoračných povinností robieva aj detské biblické hodiny a detské bohoslužby. Na fare vybudoval Materské centrum Kalíšek, kde prebiehajú krúžky tanca, výtvarnej, angličtiny, stretnutia mamičiek a cvičí sa taekwondo, ktoré vedie samotný Pliska. Spomína na ťažké začiatky: „Keď som sem nastúpil ako mladý a neskúsený farár, rýchlo som zistil, že naša obec je veľmi uzavretá, a že si vlastne žije len sama pre seba. Cirkev tu však nie je sama pre seba, ale má byť pre druhých. Má niesť evanjelium druhým.“
Avizované zmeny medzi cirkvami a štátom komentuje slovami: „Povedal by som, že sa zatiaľ na odluku cirkvi od štátu nepripravujeme. V podstate sa čaká, ako to všetko dopadne, a potom sa uvidí. Ale nejaké veci premýšľam práve v súvislosti s centrom Kalíšek. Teraz máme ceny skôr symbolické, potom by sa muselo normálne platiť, aby sme si na seba zarobili.“
.adventisti
Cirkev adventistov siedmeho dňa (CASD) pôsobí na mnohých trochu tajuplne. Ich dôraz na starozákonnú sobotu ako „Pánov deň“ im vytvoril ľudovú prezývku „sobotisti“. K častým predsudkom voči tejto cirkvi v minulosti prispela aj jej uzavretosť. V posledných desaťročiach však CASD prežila svoje „aggiornamento“ a otvorenie sa svetu. Preto dnes pôsobí ako štandartná cirkev a jej význam v rámci kresťanského aj spoločenského spektra rastie.
Do zboru CASD v Břeclavi idem už s obligátnymi otázkami. Kazateľ Lubomír Žižka však oproti svojim kolegom hodnotí dobu od pádu komunizmu po dnešok pozitívne a s nadšením: „Cirkev bola počas komunizmu perzekvovaná, nemohla konať evanjelizačné a iné aktivity. Po revolúcii tá možnosť prišla a cirkev ju aj využila. Vďaka tomu sa rozrástla tak kvantitatívne, ako aj kvalitatívne.“
Žižka zároveň komentuje samotnú premenu CASD z uzavretého na otvorené spoločenstvo: „Naša cirkev sa posunula k lepšiemu. Vďaka nedobrovoľnej izolovanosti od okolitého sveta dochádzalo k vytváraniu nezdravej klímy typickej pre sekty – uzavretosť, pocit výlučnosti, čierno-biele videnie... Ježiš isto veľmi dobre vedel, že príkaz: Choďte do celého sveta – je dobrý a uzdravujúci nielen pre svet, ale aj pre samotnú cirkev.“
Českej verejnosti je dobre známa humanitárna organizácia ADRA, ktorá za svoju dvadsaťročnú činnosť pomohla tisíckam ľudí trpiacim vojnami, genocídami, hladomormi či živelnými katastrofami po celom svete. Málokto však vie, že jej matkou a zriaďovateľom je CASD. To je neoceniteľný vklad, ktorý táto cirkev svetu dáva. Okrem ADRY vstupuje CASD do sekulárneho sektora aj inými aktivitami: Kluby zdravia (v CASD sa preferuje racionálna výživa), Pathfinder (turistické oddiely), kresťanské koncerty, tábory pre deti, manželské víkendy.
Kazateľ Žižka sa odluky cirkvi od štátu neobáva. S pokojom vysvetľuje: „Čo sa týka platov kazateľov, uplatňujeme už dávno úplnú odluku od štátu – som platený desiatkami vybranými od našich členov. Platenie desiatkov je, samozrejme, dobrovoľné. Od roku 2007 poberáme príspevok od štátu na platy, keďže je to jediná forma kompenzácie za majetok našej cirkvi zabavený štátom. Pokiaľ bude vydaný zákon o narovnaní majetku, cirkev od tohto príspevku upustí. Tieto peniaze sa nepoužívajú na platy, ale na opravy modlitební a kostolov našej cirkvi. Preto pri úplnej odluke od štátu sa pre našu cirkev prakticky nič nezmení.“
Autor je kňaz cirkvi československej husitskej, žije a pôsobí v moravskom Hodoníne.
Už koncom roku 2010 sa česká vláda dohodla s cirkvami na personálnom „stop“ stave. To znamená, že už nijaké nové miesto duchovného štát nezaplatí. Cirkvi si musia ďalších kňazov, pastorov, farárov, zafinancovať buď z vlastných prostriedkov, alebo im vytvoriť miesta odchodom niekoho do dôchodku.
Ako sa žije cirkvám v Česku, aká je v nich atmosféra, ako sa pripravujú na nastávajúce časy? Tu je zhrnutie z troch cirkví.
.evanjelici
Cirkev českobratská evanjelická (CČE) nie je klasická luterská cirkev, ako sme zvyknutí u nás. Je zlúčená z časti luteránov a kalvínov. Je to druhá najväčšia cirkev v Česku. Okrem nej existujú ešte tri menšie evanjelické cirkvi, ak nepočítame metodistov, ktorí tiež majú v názve slovo evanjelická.
CČE je tradičná bašta protestantizmu v „českých zemích“, má svoju tradíciu aj zázemie. Táto cirkev dala svetu veľa významných teológov, ktorí prekračujú provinčné myslenie a zapadajú do európskeho kontextu – Amadeo Molnár, Josef L. Hromádka, Milan Balabán, Petr Pokorný, Jan Heller...
Samozrejme, ako všetky cirkvi v Česku, aj „českobratríci“ zaznamenali po poslednom sčítaní ľudu obrovský prepad. „Úbytok je zrejmý vo všetkých aspektoch. Menej členov, menej svadieb, menej krstov, menej pohrebov, menej konfirmantov,“ opisuje mi situáciu evanjelický kňaz v Hodoníne Pavel Šebesta, keď bilancuje život CČE za posledné roky. Potom sa rozhovorí, ako sa snažia nežiaduci stav zvrátiť: „Náš zbor vyvíja rôzne pastoračné aktivity. Predovšetkým sú to návštevy kňaza v domácnostiach členov zboru. Aj k ďalším veriacim chodíme dva-tri krát do roka s Večerou Pána. Samozrejmé sú biblické hodiny, rozjímanie nad Písmom a stretnutia tridsiatnikov.“ Akou formou sa snažia vstupovať do priestoru za hranicou svojej cirkvi? „Dvakrát do roka organizujeme koncert žiakov ZUŠ, niekedy urobíme aj výstavu. A rozvíjame bohaté ekumenické aktivity s ostatnými cirkvami.“
Na otázky okolo odluky a samostatného financovania cirkví Šebesta reaguje: „Naša cirkev má takzvaný personálny fond. Z tohto fondu ide časť peňazí ako príspevok na platy farárov a časť peňazí sa tam necháva. Takýto fond je
povinný pre každý zbor, ktorý má svojho farára. Veriaci tam ročne odvádzajú pravidelné sumy. Náš zbor si okrem toho ukladá menšiu časť peňazí pre prípad nejakej väčšej finančnej krízy.“
.husiti
Cirkev československá husitská (CČSH) vznikla až v roku 1920 ako snaha modernistov o reformu v rámci katolíckej cirkvi. Po vzájomných nezhodách sa časť duchovenstva odtrhla a založila novú cirkev. CČSH je regionálne obmedzená na priestor Česka a Slovenska, ale udržuje silné väzby s niektorými protestantskými cirkvami v Nemecku. Perličkou je medzi CČE a CČSH tak nadštandartná ekuména, že veriaci môžu mať dvojčlenstvo, teda byť členmi oboch cirkví.
„Myslím si, že sme tú dobu, najmä krátko po roku 1989, zaspali,“ zamýšľa sa kňaz CČSH Lubomír Pliska, ktorý pôsobí v obci Kvasice blízko Otrokovic. „Mysleli sme si, že sa k nám ľudia vrátia, že naplnia naše zbory, že konečne budú chodiť na bohoslužby aj takzvaní matrikoví členovia. Ale ono sa nič veľkého neudialo. A tak sme čakali, až sme po pár rokoch pochopili, že sa nič nezmení, že my musíme ísť k nim. Ale dnes zase nevieme, akým spôsobom ich osloviť, aby sme neboli vtieraví alebo násilní. Tak musí každý sám hľadať tú správnu cestu, ako dnešnému človeku priblížiť Kristovo evanjelium.“
Na otázku, či sa CČSH od pádu komunizmu po dnešok posunula k horšiemu, odpovedá: „Nemyslím si, že k horšiemu. Áno, cirkev je v kríze, ale kedy nebola? Naopak, vnímam dnešnú dobu ako správny čas – kairos, keď nám Boh dáva nové možnosti a záleží na tom, či sa ich chopíme, alebo budeme zotrvávať v niečom, čo už je bez života, mŕtve.“
Pliska je aktívny duchovný, okrem tradičných pastoračných povinností robieva aj detské biblické hodiny a detské bohoslužby. Na fare vybudoval Materské centrum Kalíšek, kde prebiehajú krúžky tanca, výtvarnej, angličtiny, stretnutia mamičiek a cvičí sa taekwondo, ktoré vedie samotný Pliska. Spomína na ťažké začiatky: „Keď som sem nastúpil ako mladý a neskúsený farár, rýchlo som zistil, že naša obec je veľmi uzavretá, a že si vlastne žije len sama pre seba. Cirkev tu však nie je sama pre seba, ale má byť pre druhých. Má niesť evanjelium druhým.“
Avizované zmeny medzi cirkvami a štátom komentuje slovami: „Povedal by som, že sa zatiaľ na odluku cirkvi od štátu nepripravujeme. V podstate sa čaká, ako to všetko dopadne, a potom sa uvidí. Ale nejaké veci premýšľam práve v súvislosti s centrom Kalíšek. Teraz máme ceny skôr symbolické, potom by sa muselo normálne platiť, aby sme si na seba zarobili.“
.adventisti
Cirkev adventistov siedmeho dňa (CASD) pôsobí na mnohých trochu tajuplne. Ich dôraz na starozákonnú sobotu ako „Pánov deň“ im vytvoril ľudovú prezývku „sobotisti“. K častým predsudkom voči tejto cirkvi v minulosti prispela aj jej uzavretosť. V posledných desaťročiach však CASD prežila svoje „aggiornamento“ a otvorenie sa svetu. Preto dnes pôsobí ako štandartná cirkev a jej význam v rámci kresťanského aj spoločenského spektra rastie.
Do zboru CASD v Břeclavi idem už s obligátnymi otázkami. Kazateľ Lubomír Žižka však oproti svojim kolegom hodnotí dobu od pádu komunizmu po dnešok pozitívne a s nadšením: „Cirkev bola počas komunizmu perzekvovaná, nemohla konať evanjelizačné a iné aktivity. Po revolúcii tá možnosť prišla a cirkev ju aj využila. Vďaka tomu sa rozrástla tak kvantitatívne, ako aj kvalitatívne.“
Žižka zároveň komentuje samotnú premenu CASD z uzavretého na otvorené spoločenstvo: „Naša cirkev sa posunula k lepšiemu. Vďaka nedobrovoľnej izolovanosti od okolitého sveta dochádzalo k vytváraniu nezdravej klímy typickej pre sekty – uzavretosť, pocit výlučnosti, čierno-biele videnie... Ježiš isto veľmi dobre vedel, že príkaz: Choďte do celého sveta – je dobrý a uzdravujúci nielen pre svet, ale aj pre samotnú cirkev.“
Českej verejnosti je dobre známa humanitárna organizácia ADRA, ktorá za svoju dvadsaťročnú činnosť pomohla tisíckam ľudí trpiacim vojnami, genocídami, hladomormi či živelnými katastrofami po celom svete. Málokto však vie, že jej matkou a zriaďovateľom je CASD. To je neoceniteľný vklad, ktorý táto cirkev svetu dáva. Okrem ADRY vstupuje CASD do sekulárneho sektora aj inými aktivitami: Kluby zdravia (v CASD sa preferuje racionálna výživa), Pathfinder (turistické oddiely), kresťanské koncerty, tábory pre deti, manželské víkendy.
Kazateľ Žižka sa odluky cirkvi od štátu neobáva. S pokojom vysvetľuje: „Čo sa týka platov kazateľov, uplatňujeme už dávno úplnú odluku od štátu – som platený desiatkami vybranými od našich členov. Platenie desiatkov je, samozrejme, dobrovoľné. Od roku 2007 poberáme príspevok od štátu na platy, keďže je to jediná forma kompenzácie za majetok našej cirkvi zabavený štátom. Pokiaľ bude vydaný zákon o narovnaní majetku, cirkev od tohto príspevku upustí. Tieto peniaze sa nepoužívajú na platy, ale na opravy modlitební a kostolov našej cirkvi. Preto pri úplnej odluke od štátu sa pre našu cirkev prakticky nič nezmení.“
Autor je kňaz cirkvi československej husitskej, žije a pôsobí v moravskom Hodoníne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.