Všimnime si však, že hrach, lebo o ňom je reč, sa vo všetkých literárnych formách spomína výhradne vo svojej sušenej podobe. Princeznú by asi mladý jemnulinký hrášok pod dvanástimi perinami bohvieako neomínal, skôr by sa pod ňou rozpučil a náš milý, voči chudobe taký veľkorysý zbojník Jurko by sa na mladom hrachu asi len tak ľahko nepošmykol. Ako by ho potom zlapali, chudáka? Nehovoriac o tom, že keby sme začali mladý hrášok hádzať o stenu, namiesto toho, aby sa nám od nej odrážal, skôr by sme museli nanovo v byte vymaľovať. Prečo sa v starších dobách nikde nespomína hrášok mladý a nádherne zelený, ale odvšadiaľ na nás vyskakuje iba ten žltý, dôkladne presušený hrach, tvrdý až hrôza?
Na túto otázku existuje jednoduchá odpoveď. Jesť zelený hrášok totiž ľuďom dosť dlhý čas ani nenapadlo. Považovali ho za nedozretý. Hrach síce jedli naši predkovia už v neolite, rástol nadivoko v oblasti Stredomoria – v Sýrii, v Turecku a v Jordáne. No vždy ho zbierali až úplne dozretý a v strukoch ho ešte trochu presušili, neskôr vylúpali a vysušili nadobro. Potom ho dlho namáčali a varili, aby tak z neho vyrobili kašu výdatnú na bielkoviny a vitamíny. Hrachová kaša bola dlho v staroveku a antike známa ako jedlo pre vojakov. Lacná surovina, ktorá sa vynikajúco skladovala, dokázala chlapom dodať energiu na siahodlhé pochodovanie a neskôr krvilačný boj s ťažkými zbraňami. Rímski vojaci boli spotrebou hrachovej kaše dokonca legendárni. Stredoveká kuchyňa si bez nej a takzvanej pučiavky nevedela predstaviť žiadnu hostinu, či už išlo o skromné pohostenie chudoby, alebo aristokratický dvor. Nuž, keď vám chýbajú také, dnes už pomerne klasické suroviny ako zemiaky, kukurica, paradajky, pretože ešte čupia niekde za Atlantikom, veľmi si nenavyberáte. V stredoveku sa môžete v oblasti príloh rozhodnúť akurát tak medzi obilninovou kašou, chlebom, hrachom alebo ryžou. A hrach to vraj vyhrával na plnej čiare.
Za nebývalým a doslova škandalóznym objavom, že hrach sa môže jesť zelený a je to výborná sladučká delikatesa, stoja Holanďania. Neviem, čo ich to pochytilo, začali asi z nedočkavosti lúpať hrach už zelený a ajhľa! Chutí lepšie, ako keď sa vysuší. Toto tajomstvo si Holanďania nechávali pre seba len asi 50 rokov, kým sa to neprefláklo aj vo vyšších kruhoch. Potom si aj citlivé princezné a napudrované vikomčatá začali roztrasenými rukami dávať do úst na ochutnanie zelené iskrivé guľôčky a čakali, či sa neotrávia.
Na konzumáciu hrášku je kľúčový dátum január 1660, keď ho oficiálne predstavili na dvore Ľudovíta IV. – francúzskeho kráľa Slnko. Vraj hrášok vpochodoval na jeho stôl za zvukov špeciálnych fanfár. Podával sa totiž na oficiálnej audiencii pri príležitosti svadby dcéry kardinála Mazarina. Kráľovi hrášok osobne vylúpal Mazarinov zať a podal jemne prihriaty, ukrytý pod skleneným pohárom. Kráľ zelený hrášok ochutnal a okamžite sa stal jeho obľúbenou pochúťkou. Behom hodín sa táto zvesť rozšírila a zelený hrášok sa stal takou módou, že sa vraj dá pripodobniť len k hystérii. Odvtedy jeme hrášok nielen sušený, ale aj zelený a dodnes je z neho sezónny hit. Nič totiž nie je lepšie, ako si namiesto čipsov pri televízore šúpať zelené lusky, plné veselých sladkých guľôčok. Autor je scenárista.
Urobme si hrášok s mätou/
Blíži sa grilovacia sezóna a ku grilovanému mäsu sa hodí aj nejaký ten osviežujúci dip. A tu nám môže veľkú službu urobiť náš hrášok. Nemusíme sa však príliš trápiť s vylupovaním čerstvého. Veď napokon, kto by mal na to nervy. Chvalabohu, hrášok patrí medzi tie potraviny, ktoré veľmi dobre znášajú zamrazovanie a nestrácajú pri ňom chuť ani tvar. Zoberme preto jedno vrecko mrazeného hrášku a varme ho v jemne osolenej vode asi desať minút, pokiaľ ešte nezmení svoju svetlozelenú farbu na niečo zelenosivé a fádne. Po uvarení hrášok sceďme, dajme do nádoby pre ponorný mixér, pridajme k nemu jeden strúčik malého cesnaku, dve polievkové lyžice panenského olivového oleja, dochuťme ho soľou, čiernym korením a asi piatimi lístkami mäty priepornej. Potom ho rozmixujme na jemnú pastu. Do pasty pridajme dve lyžice crème fraîche alebo kyslej smotany. Ochutnajme, aby sme dip na záver ešte správne dochutili. Najlepšie ide k jahňacine, ale verte, hostia sú ho schopní jesť aj samotný.
Na túto otázku existuje jednoduchá odpoveď. Jesť zelený hrášok totiž ľuďom dosť dlhý čas ani nenapadlo. Považovali ho za nedozretý. Hrach síce jedli naši predkovia už v neolite, rástol nadivoko v oblasti Stredomoria – v Sýrii, v Turecku a v Jordáne. No vždy ho zbierali až úplne dozretý a v strukoch ho ešte trochu presušili, neskôr vylúpali a vysušili nadobro. Potom ho dlho namáčali a varili, aby tak z neho vyrobili kašu výdatnú na bielkoviny a vitamíny. Hrachová kaša bola dlho v staroveku a antike známa ako jedlo pre vojakov. Lacná surovina, ktorá sa vynikajúco skladovala, dokázala chlapom dodať energiu na siahodlhé pochodovanie a neskôr krvilačný boj s ťažkými zbraňami. Rímski vojaci boli spotrebou hrachovej kaše dokonca legendárni. Stredoveká kuchyňa si bez nej a takzvanej pučiavky nevedela predstaviť žiadnu hostinu, či už išlo o skromné pohostenie chudoby, alebo aristokratický dvor. Nuž, keď vám chýbajú také, dnes už pomerne klasické suroviny ako zemiaky, kukurica, paradajky, pretože ešte čupia niekde za Atlantikom, veľmi si nenavyberáte. V stredoveku sa môžete v oblasti príloh rozhodnúť akurát tak medzi obilninovou kašou, chlebom, hrachom alebo ryžou. A hrach to vraj vyhrával na plnej čiare.
Za nebývalým a doslova škandalóznym objavom, že hrach sa môže jesť zelený a je to výborná sladučká delikatesa, stoja Holanďania. Neviem, čo ich to pochytilo, začali asi z nedočkavosti lúpať hrach už zelený a ajhľa! Chutí lepšie, ako keď sa vysuší. Toto tajomstvo si Holanďania nechávali pre seba len asi 50 rokov, kým sa to neprefláklo aj vo vyšších kruhoch. Potom si aj citlivé princezné a napudrované vikomčatá začali roztrasenými rukami dávať do úst na ochutnanie zelené iskrivé guľôčky a čakali, či sa neotrávia.
Na konzumáciu hrášku je kľúčový dátum január 1660, keď ho oficiálne predstavili na dvore Ľudovíta IV. – francúzskeho kráľa Slnko. Vraj hrášok vpochodoval na jeho stôl za zvukov špeciálnych fanfár. Podával sa totiž na oficiálnej audiencii pri príležitosti svadby dcéry kardinála Mazarina. Kráľovi hrášok osobne vylúpal Mazarinov zať a podal jemne prihriaty, ukrytý pod skleneným pohárom. Kráľ zelený hrášok ochutnal a okamžite sa stal jeho obľúbenou pochúťkou. Behom hodín sa táto zvesť rozšírila a zelený hrášok sa stal takou módou, že sa vraj dá pripodobniť len k hystérii. Odvtedy jeme hrášok nielen sušený, ale aj zelený a dodnes je z neho sezónny hit. Nič totiž nie je lepšie, ako si namiesto čipsov pri televízore šúpať zelené lusky, plné veselých sladkých guľôčok. Autor je scenárista.
Urobme si hrášok s mätou/
Blíži sa grilovacia sezóna a ku grilovanému mäsu sa hodí aj nejaký ten osviežujúci dip. A tu nám môže veľkú službu urobiť náš hrášok. Nemusíme sa však príliš trápiť s vylupovaním čerstvého. Veď napokon, kto by mal na to nervy. Chvalabohu, hrášok patrí medzi tie potraviny, ktoré veľmi dobre znášajú zamrazovanie a nestrácajú pri ňom chuť ani tvar. Zoberme preto jedno vrecko mrazeného hrášku a varme ho v jemne osolenej vode asi desať minút, pokiaľ ešte nezmení svoju svetlozelenú farbu na niečo zelenosivé a fádne. Po uvarení hrášok sceďme, dajme do nádoby pre ponorný mixér, pridajme k nemu jeden strúčik malého cesnaku, dve polievkové lyžice panenského olivového oleja, dochuťme ho soľou, čiernym korením a asi piatimi lístkami mäty priepornej. Potom ho rozmixujme na jemnú pastu. Do pasty pridajme dve lyžice crème fraîche alebo kyslej smotany. Ochutnajme, aby sme dip na záver ešte správne dochutili. Najlepšie ide k jahňacine, ale verte, hostia sú ho schopní jesť aj samotný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.