Dnes už viem, že politické programy politických strán nebývajú realizované ani náhodou. Nemusí to byť len preto, že aj silné strany vládnu zväčša v koalíciách, ani tým, že prekypujú populizmom alebo neznalosťou terénu. Podstatný je triviálny fakt, že riešenie jedného konkrétneho vecného problému prebúdza k životu nové a nové problémy a tie zase potrebu nových a nových riešení. Pokiaľ, samozrejme, nejde o formulácie typu: „Odstránime korupciu.“
Samostatným problémom je jazyk programov politických strán. Nedávno si Peter Zajac zaspomínal na dôrazné upozornenie jedného regionálneho politika Verejnosti proti násiliu, ktorému prekážalo na našom programe do prvých slobodných volieb v roku 1990 slovo šanca. Ten dokument sa volal Šanca pre Slovensko. A to ani nehovorím o téze budovania československej federácie „zdola“. Ešte aj dnes sa rozprávam s ľuďmi, ktorí netušia, o čo to vlastne šlo. Zdola? Mimochodom volebný program Šanca pre Slovensko písali Peter Zajac, Martin Bútora a Augustín Marián Húska. Po dvoch desaťročiach som sa kdesi dočítal, ako sa Húska chváli, že doň prepašoval svoj sen o samostatnom Slovensku. Neprepašoval, ale chváliť sa tým chválil.
Aby však bolo jasné – môj text nesmeruje proti politike a politikom. Napokon, parafrázujúc Vladislava Vančuru, keď je slušný človek politikom, je to zamestnanie ako každé iné. Ide mi o to, aby programy politických strán boli chápané predovšetkým ako mobilizačné texty a texty ukazujúce smer, a nie ako bedeker na cestu od volieb k voľbám. Chcieť, aby to súčasne boli aj dobré texty, je asi priveľa. Šanca pre Slovensko takým textom bola. Uplynuli však dve desaťročia a kde je Verejnosť proti násiliu? Kde je Československo? A kde sú autori toho dokumentu?
História je vôbec predajné dievča. Miloš Zeman (viete, kto to je?) sa nemýlil, keď povedal, že „budúcnosť je kryštalicky jasná, iba minulosť sa neustále mení!“, alebo tak nejako.
Samostatným problémom je jazyk programov politických strán. Nedávno si Peter Zajac zaspomínal na dôrazné upozornenie jedného regionálneho politika Verejnosti proti násiliu, ktorému prekážalo na našom programe do prvých slobodných volieb v roku 1990 slovo šanca. Ten dokument sa volal Šanca pre Slovensko. A to ani nehovorím o téze budovania československej federácie „zdola“. Ešte aj dnes sa rozprávam s ľuďmi, ktorí netušia, o čo to vlastne šlo. Zdola? Mimochodom volebný program Šanca pre Slovensko písali Peter Zajac, Martin Bútora a Augustín Marián Húska. Po dvoch desaťročiach som sa kdesi dočítal, ako sa Húska chváli, že doň prepašoval svoj sen o samostatnom Slovensku. Neprepašoval, ale chváliť sa tým chválil.
Aby však bolo jasné – môj text nesmeruje proti politike a politikom. Napokon, parafrázujúc Vladislava Vančuru, keď je slušný človek politikom, je to zamestnanie ako každé iné. Ide mi o to, aby programy politických strán boli chápané predovšetkým ako mobilizačné texty a texty ukazujúce smer, a nie ako bedeker na cestu od volieb k voľbám. Chcieť, aby to súčasne boli aj dobré texty, je asi priveľa. Šanca pre Slovensko takým textom bola. Uplynuli však dve desaťročia a kde je Verejnosť proti násiliu? Kde je Československo? A kde sú autori toho dokumentu?
História je vôbec predajné dievča. Miloš Zeman (viete, kto to je?) sa nemýlil, keď povedal, že „budúcnosť je kryštalicky jasná, iba minulosť sa neustále mení!“, alebo tak nejako.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.