Revolučné štáty európske

V slobodnej diskusii je užitočný každý návrh, takže projekt Spojených štátov európskych nie je možné odmietnuť len preto, že vznikol. Je dobrý ako jedna z možností, ako námet na diskusiu, alebo aspoň ako provokácia. Napokon, ak by z EÚ organicky, postupne, a najmä z vôle európskeho ľudu, vznikla skutočná federácia, nebolo by to nič od diabla, naopak, bol by to grandiózny pokus stámiliónov ľudí o rozumné spolužitie.
Lenže po tom, čo 10 ministrov na čele s nemeckým už odovzdali svoj návrh lídrom európskych inštitúcií, treba povedať oveľa viac.
Po prvé: nie je zdravé, aby takýto daľekosiahly návrh konštruovalo 10 krajín bez vedomia ďalších sedemnástich. A to ani vtedy, ak ide len o náčrt, určený na diskusiu. Pretože už náčrt je pre výsledok kľúčový, a preto by mal odrážať spoločnú vôľu veľkej väčšiny členov EÚ.
Po druhé: návrh znamená revolučný skok v integrácii, a revolúcie v histórii Európy väčšinou nebývajú rozumné. Návrh rysuje faktický zánik členských štátov EÚ ako ich dnes poznáme, ich premenu na niečo ako spolkové krajiny, kraje či župy, a vznik centrálneho euroštátu, ktorý sa kompetenciami túži vyrovnať veľmociam. Nič proti európskej ambícii byť silným hráčom. Ale sila nevzniká spojením viacerých slabostí. Ak majú členské štáty EÚ existenčné problémy, ak sa nevedia dostať z dlhov, ak ich ekonomiky nevedia na globálnom trhu konkurovať, spojením do jediného štátu sa problém ešte prehĺbi, pretože príliš centralizovaná moc v rukách socialisticky uvažujúcich politikov (pravicových aj ľavicových) zviazanej ekonomike ešte viac poškodí.
Po tretie: návrh úplne ignoruje realitu, ktorou žijú stámilióny Európanov. Európsky ľud, ktorý by viac prežíval eurovoľby spoločného prezidenta či šéfa komisie než vlastné národné voľby, jednoducho neexistuje. Talian, Francúz, Nemec, Holanďan, ale aj Slovák opakovane ukazujú, že za svoj domov považujú svoje dnešné štáty, nie konštrukt bruselského superštátu. Ukazuje to účasť na voľbách, výsledky referend, v ktorých išlo o Maastrichtskú či Lisabonskú zmluvu, ale aj „maličkosti“ ako sú rubriky v médiách či emócie pri hymnách. Navrhovať superštát bez podpory ľudí, ktorí v ňom majú žiť, je sociálne inžinierstvo, podobné totalitným úvahám o sovietskom či nordickom človeku. Ako sen je superštát legitímny, ale podobné návrhy by mali vznikať až vtedy, ak si Európu ako svoju prvú vlasť osvoja jej občania. Ich vynechanie je povýšenecké, elitárske a v dôsledkoch ničivé. Áno, všeličo sa dá ľuďom vnútiť. Aj pri tomto návrhu sa pri referendách môže strašiť recesiou, rozpadom a inými peklami, takže je možné, že niekde to aj prejde. Ale návrhy, ktoré nerešpektujú realitu, vytvoria medzi národmi skôr či neskôr trenice, sklamania a vzájomné obviňovania, a presne tak vznikajú v histórii rebélie, vzbury a nakoniec aj vojny. Návrhom 10 ministrov sa európsky projekt dostáva do protikladu so zmyslom svojho vzniku, ktorým bolo práve predchádzanie konfliktom a vojnám.
Po štvrté: návrh vznikol ako reakcia na problém v eurozóne, a jeden z jeho autorov neopatrne vyzradil, že chcú krízu využiť na hlbšiu integráciu. Takže namiesto toho, aby sme v Európe riešili krízu rozumnejším usporiadaním našich ekonomík, väčšou efektivitou a menším plytvaním, berieme krízu ako príležitosť naplniť si svoje veľmocenské sny. Lenže čo sa realizáciou superštátu stane? Kríza sa neskončí, len zdravšie ekonomiky prevezmú časť nákazy tých chorých, a všetci spolu budú slabší. Vznikne zadlžená, chorľavá a starnúca veľmoc, v ktorej sa stratí súťaž menších celkov a posilní sa neefektívne rozhodovanie európskych úradníkov, uviaznutých v myšlienke sociálneho štátu. Toto je riešenie problému?
Revolučné štáty európske považujem za najhorší nápad, aký tu od senzačného pádu železnej opony vznikol.