Vlna arabských revolúcií pred rokom a štvrť odsunula tento argument bokom. Vôľa ľudu bola príliš viditeľná a masová, a na rozdiel od Líbye a Sýrie, kde sa vláda rozhodla použiť dostupnú policajnú a vojenskú silu, došlo v Egypte k politickej zmene. Mubarak skončil pred súdom a bol nedávno odsúdený na doživotie, boli povolené opozičné politické strany a bývalí politickí väzni z Moslimského bratstva a iných islamských skupín bodovali v slobodných voľbách. Najskôr v parlamentných, v ktorých zvíťazili, a najnovšie v prezidentských, v ktorých (ak volebná komisia výsledky uzná) podľa všetkého tiež dosiahli tesné víťazstvo.
Egyptská politická hra je však zložitejšia a ponúka viacero výkladov a prerozprávaní. Prvý výklad je výkladom armády, doteraz kontrolujúcej väčšinu moci v krajine. Ak má byť výsledkom Arabskej jari to, že bude zavedené islamské právo a obmedzené občianske slobody, treba tomu predísť. Ústavný súd nedávno na základe technickej námietky rozhodol o tom, že parlamentné voľby neboli platné a rozpustil parlament. Pochybnosti o víťazstve kandidáta Moslimského bratstva v prezidentských voľbách vyslovila volebná komisia, jeden z orgánov, podobne ako ústavný súd, zriadený a obsadený ešte Mubarakom. Dočasná ústava garantuje armáde rozsiahlu zákonodarnú moc a obmedzuje moc nového prezidenta. „Armádny výklad" reality môžeme vidieť aj ako snahu prerámcovať egyptskú politickú debatu podľa tureckého vzoru. V Turecku je už desaťročia demokracia garantovaná armádou, pričom armáda z času na čas zasahuje do štátnych štruktúr, do ktorých demokracia postupne necháva vstupovať islamsky založené strany.
Opačný je výklad egyptskej ulice, ktorá si pred rokom a štvrť želala demokraciu a ktorá ju ani po dvoch slobodných voľbách nie a nie získať. Egyptský príbeh nie je tureckým príbehom, môžu volať Egypťania. V Egypte armáda podporovala predchádzajúci Mubarakov režim, a ak chce regulovať demokraciu, ktorá vynáša k moci Moslimské bratstvo, tak nerobí nič iné ako kontrarevolúciu. Moslimské bratstvo dnes sľubuje hodnoty islamu skĺbiť s konštitučnou demokraciou a s ochranou práv menšín. A aj tento hlas egyptskej ulice, dnes hojne zastúpený v rozpustenom parlamente, by mohol použiť tureckú kartu, verziu 2.0: v súčasnom Turecku sú pri moci práve islamské strany, ktoré sa snažia rešpektovať demokraciu a občianske slobody, pričom sa pustili do konfrontácie práve s veľkými právomocami armády.
Treťou výkladovou rovinou je pohľad z dlhšieho časového odstupu. Arabské štáty si ešte nezažili demokraciu, a po páde autoritatívnych režimov nemajú na čo nadväzovať. Aj novým demokraciám strednej a východnej Európy trvalo vyše desať rokov, kým ako-tak ustálili politické systémy, a ani po vyše dvadsiatich rokoch to tu nie je „úplne také ako na Západe". Niekde sa liberálna demokracia usadila iba čiastočne – Rusko je doteraz skôr kombináciou demokracie a autoritatívnej tradície, ktorá je oveľa slobodnejšia ako bol komunistický režim, ale kde má jednotlivec menšie šance na ochranu svojej slobody a práv ako v západnom svete. Je pravdepodobné, že podobný vlastný amalgám, zmes liberálnej demokracie a vlastnej tradície, náboženstva a kultúry, si vytvoria aj arabské krajiny. Medzitým môžu krajinu čakať veľké zmeny, od domácich sporov medzi islamistami a armádou až po zvraty v zahraničnej politike, a to vrátane vzťahu s Izraelom. Prvé slobodné prezidentské voľby sú v tomto príbehu dôležitou, no stále ešte malou epizódou.
Egyptská politická hra je však zložitejšia a ponúka viacero výkladov a prerozprávaní. Prvý výklad je výkladom armády, doteraz kontrolujúcej väčšinu moci v krajine. Ak má byť výsledkom Arabskej jari to, že bude zavedené islamské právo a obmedzené občianske slobody, treba tomu predísť. Ústavný súd nedávno na základe technickej námietky rozhodol o tom, že parlamentné voľby neboli platné a rozpustil parlament. Pochybnosti o víťazstve kandidáta Moslimského bratstva v prezidentských voľbách vyslovila volebná komisia, jeden z orgánov, podobne ako ústavný súd, zriadený a obsadený ešte Mubarakom. Dočasná ústava garantuje armáde rozsiahlu zákonodarnú moc a obmedzuje moc nového prezidenta. „Armádny výklad" reality môžeme vidieť aj ako snahu prerámcovať egyptskú politickú debatu podľa tureckého vzoru. V Turecku je už desaťročia demokracia garantovaná armádou, pričom armáda z času na čas zasahuje do štátnych štruktúr, do ktorých demokracia postupne necháva vstupovať islamsky založené strany.
Opačný je výklad egyptskej ulice, ktorá si pred rokom a štvrť želala demokraciu a ktorá ju ani po dvoch slobodných voľbách nie a nie získať. Egyptský príbeh nie je tureckým príbehom, môžu volať Egypťania. V Egypte armáda podporovala predchádzajúci Mubarakov režim, a ak chce regulovať demokraciu, ktorá vynáša k moci Moslimské bratstvo, tak nerobí nič iné ako kontrarevolúciu. Moslimské bratstvo dnes sľubuje hodnoty islamu skĺbiť s konštitučnou demokraciou a s ochranou práv menšín. A aj tento hlas egyptskej ulice, dnes hojne zastúpený v rozpustenom parlamente, by mohol použiť tureckú kartu, verziu 2.0: v súčasnom Turecku sú pri moci práve islamské strany, ktoré sa snažia rešpektovať demokraciu a občianske slobody, pričom sa pustili do konfrontácie práve s veľkými právomocami armády.
Treťou výkladovou rovinou je pohľad z dlhšieho časového odstupu. Arabské štáty si ešte nezažili demokraciu, a po páde autoritatívnych režimov nemajú na čo nadväzovať. Aj novým demokraciám strednej a východnej Európy trvalo vyše desať rokov, kým ako-tak ustálili politické systémy, a ani po vyše dvadsiatich rokoch to tu nie je „úplne také ako na Západe". Niekde sa liberálna demokracia usadila iba čiastočne – Rusko je doteraz skôr kombináciou demokracie a autoritatívnej tradície, ktorá je oveľa slobodnejšia ako bol komunistický režim, ale kde má jednotlivec menšie šance na ochranu svojej slobody a práv ako v západnom svete. Je pravdepodobné, že podobný vlastný amalgám, zmes liberálnej demokracie a vlastnej tradície, náboženstva a kultúry, si vytvoria aj arabské krajiny. Medzitým môžu krajinu čakať veľké zmeny, od domácich sporov medzi islamistami a armádou až po zvraty v zahraničnej politike, a to vrátane vzťahu s Izraelom. Prvé slobodné prezidentské voľby sú v tomto príbehu dôležitou, no stále ešte malou epizódou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.