Na Slovensku ubudlo počas posledných dvadsať rokov 109-tisíc občanov maďarskej národnosti. Je to oveľa viac, než by sa dalo vysvetliť prirodzeným úbytkom a migráciou – väčšina ide na vrub asimilácie, ktorá ohrozuje dlhodobé prežitie komunity, a sťažuje využívanie národnostných práv.
Asimilácia má viacero príčin, prirodzených aj umelých. Možnosť používať svoj jazyk vo verejnom živote patrí k tým najdôležitejším. Stačí sa pozrieť na nápisy obchodov alebo reklamy po južnom Slovensku. V Komárne, kde žije 65 percent obyvateľov maďarskej národnosti, je 80 percent z nápisov iba v slovenčine, zvyšok je dvojjazyčný. Mimo Žitného ostrova je pomer ešte horší. Pošta s dvojjazyčným nápisom je na Slovensku jedna a banku, železničnú stanicu alebo poisťovňu by sme hľadali márne.
Práve na tieto problémy začali od minulého leta poukazovať skupiny občianskych aktivistov z južného Slovenska. Niektorí lepia na jednojazyčné výklady nálepky, vyžadujúce dvojjazyčnosť, iní pomáhajú obchodníkom s grafickým spracovaním dvojjazyčných materiálov alebo pripravujú návrhy zákonov.
Slovenskej verejnosti sú tieto aktivity takmer neznáme. Najznámejšia zo skupín, hnutie za Dvojjazyčné južné Slovensko, má pritom niekoľko tisícov verejných podporovateľov len na Facebooku. Môžeme si o aktivistoch myslieť čokoľvek, ale je pravda, že poukazujú na skutočný problém, ktorý do veľkej miery spôsobuje štát prostredníctvom jazykových zákonov. Klišé, podľa ktorého národnostné problémy sú len výmyslom politikov, v tomto prípade neplatí.
Neurážať Maďarov na Slotov spôsob je určite krok dobrým smerom. Ale ak je cieľom skutočný národnostný zmier, nedá sa dosiahnuť ignorovaním problémov. Treba začať liečiť rany, ktoré dodnes spôsobuje Mečiarovo dedičstvo, zákon o štátnom jazyku. Vôbec to pritom nemusí byť ťažké. Aktivisti nemajú nacionalistické ciele, nežiadajú obmedziť používanie slovenčiny, ide im len o dvojjazyčnosť na zmiešaných územiach. Ak si niekto myslel, že na južnom Slovensku je s používaním maďarčiny všetko v poriadku, a naopak, slovenčina potrebuje silnejšiu ochranu, tým lepšie. Veď nemusí aktivistom dať nič viac, než to, o čom si myslel, že už dávno majú.
Výzvou pre dnešné Slovensko nie je zahraničná hrozba, ale odcudzenie sa maďarskej menšiny od štátu, ktoré sa začalo v mečiarovskom období. Je oveľa prospešnejšie hľadať jeho príčiny a ich riešenia, než sa tváriť, že už neexistuje.
Autor je doktorand na Harvard Law School.
Asimilácia má viacero príčin, prirodzených aj umelých. Možnosť používať svoj jazyk vo verejnom živote patrí k tým najdôležitejším. Stačí sa pozrieť na nápisy obchodov alebo reklamy po južnom Slovensku. V Komárne, kde žije 65 percent obyvateľov maďarskej národnosti, je 80 percent z nápisov iba v slovenčine, zvyšok je dvojjazyčný. Mimo Žitného ostrova je pomer ešte horší. Pošta s dvojjazyčným nápisom je na Slovensku jedna a banku, železničnú stanicu alebo poisťovňu by sme hľadali márne.
Práve na tieto problémy začali od minulého leta poukazovať skupiny občianskych aktivistov z južného Slovenska. Niektorí lepia na jednojazyčné výklady nálepky, vyžadujúce dvojjazyčnosť, iní pomáhajú obchodníkom s grafickým spracovaním dvojjazyčných materiálov alebo pripravujú návrhy zákonov.
Slovenskej verejnosti sú tieto aktivity takmer neznáme. Najznámejšia zo skupín, hnutie za Dvojjazyčné južné Slovensko, má pritom niekoľko tisícov verejných podporovateľov len na Facebooku. Môžeme si o aktivistoch myslieť čokoľvek, ale je pravda, že poukazujú na skutočný problém, ktorý do veľkej miery spôsobuje štát prostredníctvom jazykových zákonov. Klišé, podľa ktorého národnostné problémy sú len výmyslom politikov, v tomto prípade neplatí.
Neurážať Maďarov na Slotov spôsob je určite krok dobrým smerom. Ale ak je cieľom skutočný národnostný zmier, nedá sa dosiahnuť ignorovaním problémov. Treba začať liečiť rany, ktoré dodnes spôsobuje Mečiarovo dedičstvo, zákon o štátnom jazyku. Vôbec to pritom nemusí byť ťažké. Aktivisti nemajú nacionalistické ciele, nežiadajú obmedziť používanie slovenčiny, ide im len o dvojjazyčnosť na zmiešaných územiach. Ak si niekto myslel, že na južnom Slovensku je s používaním maďarčiny všetko v poriadku, a naopak, slovenčina potrebuje silnejšiu ochranu, tým lepšie. Veď nemusí aktivistom dať nič viac, než to, o čom si myslel, že už dávno majú.
Výzvou pre dnešné Slovensko nie je zahraničná hrozba, ale odcudzenie sa maďarskej menšiny od štátu, ktoré sa začalo v mečiarovskom období. Je oveľa prospešnejšie hľadať jeho príčiny a ich riešenia, než sa tváriť, že už neexistuje.
Autor je doktorand na Harvard Law School.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.