.na Slovensku je asi sedemsto židovských cintorínov. Na väčšine z nich sa prestalo pravidelne pochovávať začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia. Po hromadných deportáciách a po roku 1948, keď sa väčšina Židov preživších holokaust sťahovala do Izraela, začali slovenské židovské cintoríny pustnúť.
Smutné je, ako sa k židovským cintorínom a k náhrobkom zachovali „naši“ ľudia už od konca 50. rokov, keď na väčšine územia začali prirodzeným poklesom členov zanikať židovské náboženské obce a o cintoríny sa náhle nemal kto starať. Rozmohli sa krádeže náhrobkov, používaných ako kamene do základov individuálnej výstavby (takto takmer zanikol napríklad contorín v Gajaroch). V Podolínci samospráva namiesto vyklčovania a vykosenia dala krovím, trávou zarastený cintorín vypáliť. Náhrobky v ohni popraskali, rozpadli sa. Keď cintorín navštívili vzdialení pozostalí, nevedeli to pochopiť. Hanebnosťou sú krádeže náhrobkov kamenárskymi firmami. Náhrobky z leštenej švédskej žuly, talianskeho bieleho mramoru, xienitu, vápenca, umelého kameňa, sivca... začali kamenári kradnúť hlavne po roku 1990. Ziskuchtiví zlodeji náhrobky prebrúsili a použili pri výrobe nových na kresťanské cintoríny. Stalo sa to na takmer všetkých židovských cintorínoch na Spiši i v Liptove, na Považí, Záhorí.
Trvalo dlho, kým sa našli seriózni záujemcovia o ich dokumentovanie i záchranu.
.muž medzi náhrobkami
Mikuláš Lipták z Kežmarku je jeden z nich. Nenápadný muž, kresťan, vlastniaci neveľké vydavateľstvo, zamerané na publikácie s prevažne kresťanskou tematikou, sa začiatkom milénia náhodne stretol so Šaulom Gassnerom, ktorého takmer ako osemnásťročného Kežmarčana s rodinou deportovali do Osvienčimu. Jediný holokaust prežil, päťdesiat rokov po vojne pricestoval do rodného mesta. „Bolo to Božie riadenie, že som sa s ním stretol, nič vtedy nevediac o histórii kežmarských ani spišškých Židov,“ spomína Lipták na epizódu, ktorá ovplyvnila jeho život. Gassnerovci sa zaujímali o hroby predvojnových predkov, a tak sa vydavateľ vybral na kežmarský židovský cintorín, fotografoval náhrobky, odpisoval nápisy a laickú dokumentáciu posielal do Izraela. „Pán Gassner ma e-mailmi zoznámil s Madeleine Isenbergovou, sesternicou svojej manželky v Kanade. Bol rok 2001, naša spolupráca sa začala zasielaním fotografií náhrobkov z kežmarského a neskôr z cintorínov v okolí. Bolo to vyše tritisíc e-mailov, začalo ma to zaujímať. O to viac, že vtedy vyšla výpravná kniha o histórii Kežmarku, ale o židovskej komunite v nej nič nebolo,“ spomína bádateľ, ktorý neskôr s pani Isenbergovou vydal i knižku Židia na Spiši I. – Kežmarok a okolie.
Z Kežmarku viedli Liptákove kroky do Huncoviec, odkiaľ v roku 1842 prišli prvé židovské rodiny do Kežmarku. Nasledovali návštevy cintorínov v Levoči, Spišskej Novej Vsi, v Spišskej Belej, neskôr v dedinkách a mestečkách od Červeného Kláštora až po Smolník: „Hľadal som hroby príbuzných, dávno žijúcich v Izraeli, USA, Kanade, Južnej Amerike. Postupne som sa dostal k spolupráci s brooklynskym svetovým centrom starostlivosti o židovské cintoríny, ktoré má podchytených asi osemdesiatpäť cintorínov u nás a prispieva na financovanie ich údržby.“
.kamenné šlabikáre
V rodičovskom dome Mikuláša Liptáka sa rozprávalo po nemecky, starí rodičia po maďarsky. Pán Lipták pochopil, že pri pátraní po židovských cintorínoch si s angličtinou nepomôže: „Hebrejčina je podľa Židov reč od Boha. Keď sa ju vedia naučiť deti, prečo by som to nevedel ja?“ Na náhrobkoch ortodoxných Židov sú nápisy výhradne v hebrejčine. Až od roku 1900 sa v prípade liberálnejších, neologických Židov začala používať latinka, základné údaje o pochovanom uvádzať po nemecky, maďarsky. Zvyčajne však na zadných stranách náhrobkov, na predných je hebrejčina.
Nebolo to ľahké učenie. V hebrejčine nie sú samohlásky, namiesto nich sa používajú len štyri písmená: „álef, vav, jod, ain“. Identifikovať meno zosnulého je často ťažké: „Keď som na náhrobku našiel hebrejské priezvisko, prepísané latinkou do tvaru grvs, o koho mohlo ísť? O Grausa, Groisa, Grosa, Grusa? Ostávalo len pátrať v matrikách po pochovaných židovského vierovyznania.“ Tajomnosť identifikovania hebrejských nápisov na náhrobkoch umocňuje, že hebrejčina nepozná veľké písmená a číslice sa vyjadrujú písmenami, pričom „číselná abeceda“ sa odlišuje násobkom čisla desiatimi. Písmená, označujúce číslovky, sú navrchu vyznačené bodkou. Údaje o narodení či úmrtí sú napokon komponované do slov, opisujúcich vlastnosti či spoločenské postavenie zosnulých. Navyše niekedy minimálne rozdiely medzi tvarmi písmen, napríklad he a chet (pričom he má i číselnú hodnotu 5 a chet 8), do ktorých sa desaťročia zahrýzal zub času, sťažuje čítanie nápisov na náhrobkoch i Židovi, ovládajúcemu materinskú hebrejčinu. Aby toho nebolo málo, vedzme, že až do čias panovania Márie Terézie sa na náhrobky vytesávali len krstné mená zosnulých. Pri pátraní si pán Lipták pomáha aj informáciami od potomkov: „Na starých náhrobkoch sú zvyčajne vypísané i širšie rodinné vzťahy zosnulých. Tak sa napríklad dozvieme, že v Huncovciach je pochovaná vnučka bratislavského rabína Chatama Sofera.“
.smutné vŕby, levy a džbán
Dôležité je rozumieť symbolom umiestneným v najvrchnejšej časti náhrobkov. Okrem šesťcípej Davidovej hviezdy a troj- alebo sedemramenného svietnika nájdeme na nich napríklad smutnú vŕbu, krčah položený v miske, srdce, jeleňov, levy, píšúcu ruku s perom, dve ruky spojené palcami a ukazovákmi do trojuholníka, kráľovskú korunu. Ide o ilustrovanie spoločenského a náboženského postavenia zosnulého. Alebo priezviská Zvi, Cvi či Hirsch (z hebrejského a nemeckého jeleň). „Spomedzi dvanástich Jakubových kmeňov, na ktoré sa židovský národ delí, boli kmene Júda a Löviho najvýznamnejšie. Ich príslušníci boli vyčlenení na služby v chrámoch. Práve lev je symbolom kmeňa Júda, súčasne môže byť aj symbolom mena Lövi – pretože löv je po hebrejsky lev. Príslušníci kmeňa Löviho, leviti, umývali kňazom ruky pred modlitebnými obradmi. Preto majú na náhrobkoch krčah v miske,“ vysvetľuje Lipták. Mužskí potomkovia Árona, koheni, zasa smeli požehnávať, preto sú na ich náhrobkoch žehnajúce ruky, späté prstami do trojuholníka. Zaujímavé je, že potomkom Árona náboženské predpisy nedovoľovali vstúpiť na cintorín, pretože kráčanie po telách pochovaných je nečisté. Aby si však mohli uctiť svojich zosnulých, pochovávali ich blízko plotov alebo vchodov na cintorín, aby hroby boli viditeľné z priestoru mimo cintorína. Tak sa k nim mohli priblížiť i žijúci potomkovia Árona.
.vyšší princíp a prach
Podľa judaizmu je pre Židov život najvyššou hodnotou. Keď sa skončí, telo sa stáva ničím a do dvadsiatich šyroch hodín ho treba pochovať. Zabalené v posmrtnom rubáši, často bez truhly alebo v nahrubo ohobľovaných doskách. „Najvyšší židovský zákon, najvyššia micva, hovorí, že najušľachtilejší čin je taký, ktorý je nesebecký a nemožno zaň dostať odmenu. To znamená, že ten, koho obdarujem, nemôže mi to vrátiť. Mŕtvi nič vrátiť nemôžu,“ vysvetľuje Lipták, že Židom sa do hrobov nedávali peniaze, cennosti. Majetok sa neumŕtvuje, ale rozmnožuje pozostalým. Micva hovorí aj o tom, že židovský cintorín je to, čo je pod zemou, človek je pozemským prachom a pod zemou sa v prach obracia. Súčasťou premeny sú i náhrobky. Ak náhrobok prirodzene spadne, začne sa rozpadať, podlieha poveternostným zmenám, je to v súlade s micvou. Zákon nehovorí, že náhrobky treba opravovať, udržiavať. Keď chcel Lipták oslobodiť do zeme zarastené, nápismi nadol padnuté náhrobky, aby identifikoval údaje na nich, dostal sa nechtiac do rozporu s micvou. Obrátil sa preto na brooklynské centrum s otázkou, čo je vyššia micva – nepohnúť s rozpadajúcimi sa, zarastenými náhrobkami, alebo pomôcť pozostalým pri pátraní po hroboch predkov. Rabíni sa dlho radili, odpoveď prišla po čase: Aby mohol bádateľ potomkom oznámiť, kde sú pochovaní prapríbuzní, môže s náhrobkami manipulovať, čistiť ich, opraviť, obnoviť písmo na nich. Je v záujme vyššej micvy, aby sa pomohlo pozostalým a aby boli cintoríny udržiavané.
Smutné je, ako sa k židovským cintorínom a k náhrobkom zachovali „naši“ ľudia už od konca 50. rokov, keď na väčšine územia začali prirodzeným poklesom členov zanikať židovské náboženské obce a o cintoríny sa náhle nemal kto starať. Rozmohli sa krádeže náhrobkov, používaných ako kamene do základov individuálnej výstavby (takto takmer zanikol napríklad contorín v Gajaroch). V Podolínci samospráva namiesto vyklčovania a vykosenia dala krovím, trávou zarastený cintorín vypáliť. Náhrobky v ohni popraskali, rozpadli sa. Keď cintorín navštívili vzdialení pozostalí, nevedeli to pochopiť. Hanebnosťou sú krádeže náhrobkov kamenárskymi firmami. Náhrobky z leštenej švédskej žuly, talianskeho bieleho mramoru, xienitu, vápenca, umelého kameňa, sivca... začali kamenári kradnúť hlavne po roku 1990. Ziskuchtiví zlodeji náhrobky prebrúsili a použili pri výrobe nových na kresťanské cintoríny. Stalo sa to na takmer všetkých židovských cintorínoch na Spiši i v Liptove, na Považí, Záhorí.
Trvalo dlho, kým sa našli seriózni záujemcovia o ich dokumentovanie i záchranu.
.muž medzi náhrobkami
Mikuláš Lipták z Kežmarku je jeden z nich. Nenápadný muž, kresťan, vlastniaci neveľké vydavateľstvo, zamerané na publikácie s prevažne kresťanskou tematikou, sa začiatkom milénia náhodne stretol so Šaulom Gassnerom, ktorého takmer ako osemnásťročného Kežmarčana s rodinou deportovali do Osvienčimu. Jediný holokaust prežil, päťdesiat rokov po vojne pricestoval do rodného mesta. „Bolo to Božie riadenie, že som sa s ním stretol, nič vtedy nevediac o histórii kežmarských ani spišškých Židov,“ spomína Lipták na epizódu, ktorá ovplyvnila jeho život. Gassnerovci sa zaujímali o hroby predvojnových predkov, a tak sa vydavateľ vybral na kežmarský židovský cintorín, fotografoval náhrobky, odpisoval nápisy a laickú dokumentáciu posielal do Izraela. „Pán Gassner ma e-mailmi zoznámil s Madeleine Isenbergovou, sesternicou svojej manželky v Kanade. Bol rok 2001, naša spolupráca sa začala zasielaním fotografií náhrobkov z kežmarského a neskôr z cintorínov v okolí. Bolo to vyše tritisíc e-mailov, začalo ma to zaujímať. O to viac, že vtedy vyšla výpravná kniha o histórii Kežmarku, ale o židovskej komunite v nej nič nebolo,“ spomína bádateľ, ktorý neskôr s pani Isenbergovou vydal i knižku Židia na Spiši I. – Kežmarok a okolie.
Z Kežmarku viedli Liptákove kroky do Huncoviec, odkiaľ v roku 1842 prišli prvé židovské rodiny do Kežmarku. Nasledovali návštevy cintorínov v Levoči, Spišskej Novej Vsi, v Spišskej Belej, neskôr v dedinkách a mestečkách od Červeného Kláštora až po Smolník: „Hľadal som hroby príbuzných, dávno žijúcich v Izraeli, USA, Kanade, Južnej Amerike. Postupne som sa dostal k spolupráci s brooklynskym svetovým centrom starostlivosti o židovské cintoríny, ktoré má podchytených asi osemdesiatpäť cintorínov u nás a prispieva na financovanie ich údržby.“
.kamenné šlabikáre
V rodičovskom dome Mikuláša Liptáka sa rozprávalo po nemecky, starí rodičia po maďarsky. Pán Lipták pochopil, že pri pátraní po židovských cintorínoch si s angličtinou nepomôže: „Hebrejčina je podľa Židov reč od Boha. Keď sa ju vedia naučiť deti, prečo by som to nevedel ja?“ Na náhrobkoch ortodoxných Židov sú nápisy výhradne v hebrejčine. Až od roku 1900 sa v prípade liberálnejších, neologických Židov začala používať latinka, základné údaje o pochovanom uvádzať po nemecky, maďarsky. Zvyčajne však na zadných stranách náhrobkov, na predných je hebrejčina.
Nebolo to ľahké učenie. V hebrejčine nie sú samohlásky, namiesto nich sa používajú len štyri písmená: „álef, vav, jod, ain“. Identifikovať meno zosnulého je často ťažké: „Keď som na náhrobku našiel hebrejské priezvisko, prepísané latinkou do tvaru grvs, o koho mohlo ísť? O Grausa, Groisa, Grosa, Grusa? Ostávalo len pátrať v matrikách po pochovaných židovského vierovyznania.“ Tajomnosť identifikovania hebrejských nápisov na náhrobkoch umocňuje, že hebrejčina nepozná veľké písmená a číslice sa vyjadrujú písmenami, pričom „číselná abeceda“ sa odlišuje násobkom čisla desiatimi. Písmená, označujúce číslovky, sú navrchu vyznačené bodkou. Údaje o narodení či úmrtí sú napokon komponované do slov, opisujúcich vlastnosti či spoločenské postavenie zosnulých. Navyše niekedy minimálne rozdiely medzi tvarmi písmen, napríklad he a chet (pričom he má i číselnú hodnotu 5 a chet 8), do ktorých sa desaťročia zahrýzal zub času, sťažuje čítanie nápisov na náhrobkoch i Židovi, ovládajúcemu materinskú hebrejčinu. Aby toho nebolo málo, vedzme, že až do čias panovania Márie Terézie sa na náhrobky vytesávali len krstné mená zosnulých. Pri pátraní si pán Lipták pomáha aj informáciami od potomkov: „Na starých náhrobkoch sú zvyčajne vypísané i širšie rodinné vzťahy zosnulých. Tak sa napríklad dozvieme, že v Huncovciach je pochovaná vnučka bratislavského rabína Chatama Sofera.“
.smutné vŕby, levy a džbán
Dôležité je rozumieť symbolom umiestneným v najvrchnejšej časti náhrobkov. Okrem šesťcípej Davidovej hviezdy a troj- alebo sedemramenného svietnika nájdeme na nich napríklad smutnú vŕbu, krčah položený v miske, srdce, jeleňov, levy, píšúcu ruku s perom, dve ruky spojené palcami a ukazovákmi do trojuholníka, kráľovskú korunu. Ide o ilustrovanie spoločenského a náboženského postavenia zosnulého. Alebo priezviská Zvi, Cvi či Hirsch (z hebrejského a nemeckého jeleň). „Spomedzi dvanástich Jakubových kmeňov, na ktoré sa židovský národ delí, boli kmene Júda a Löviho najvýznamnejšie. Ich príslušníci boli vyčlenení na služby v chrámoch. Práve lev je symbolom kmeňa Júda, súčasne môže byť aj symbolom mena Lövi – pretože löv je po hebrejsky lev. Príslušníci kmeňa Löviho, leviti, umývali kňazom ruky pred modlitebnými obradmi. Preto majú na náhrobkoch krčah v miske,“ vysvetľuje Lipták. Mužskí potomkovia Árona, koheni, zasa smeli požehnávať, preto sú na ich náhrobkoch žehnajúce ruky, späté prstami do trojuholníka. Zaujímavé je, že potomkom Árona náboženské predpisy nedovoľovali vstúpiť na cintorín, pretože kráčanie po telách pochovaných je nečisté. Aby si však mohli uctiť svojich zosnulých, pochovávali ich blízko plotov alebo vchodov na cintorín, aby hroby boli viditeľné z priestoru mimo cintorína. Tak sa k nim mohli priblížiť i žijúci potomkovia Árona.
.vyšší princíp a prach
Podľa judaizmu je pre Židov život najvyššou hodnotou. Keď sa skončí, telo sa stáva ničím a do dvadsiatich šyroch hodín ho treba pochovať. Zabalené v posmrtnom rubáši, často bez truhly alebo v nahrubo ohobľovaných doskách. „Najvyšší židovský zákon, najvyššia micva, hovorí, že najušľachtilejší čin je taký, ktorý je nesebecký a nemožno zaň dostať odmenu. To znamená, že ten, koho obdarujem, nemôže mi to vrátiť. Mŕtvi nič vrátiť nemôžu,“ vysvetľuje Lipták, že Židom sa do hrobov nedávali peniaze, cennosti. Majetok sa neumŕtvuje, ale rozmnožuje pozostalým. Micva hovorí aj o tom, že židovský cintorín je to, čo je pod zemou, človek je pozemským prachom a pod zemou sa v prach obracia. Súčasťou premeny sú i náhrobky. Ak náhrobok prirodzene spadne, začne sa rozpadať, podlieha poveternostným zmenám, je to v súlade s micvou. Zákon nehovorí, že náhrobky treba opravovať, udržiavať. Keď chcel Lipták oslobodiť do zeme zarastené, nápismi nadol padnuté náhrobky, aby identifikoval údaje na nich, dostal sa nechtiac do rozporu s micvou. Obrátil sa preto na brooklynské centrum s otázkou, čo je vyššia micva – nepohnúť s rozpadajúcimi sa, zarastenými náhrobkami, alebo pomôcť pozostalým pri pátraní po hroboch predkov. Rabíni sa dlho radili, odpoveď prišla po čase: Aby mohol bádateľ potomkom oznámiť, kde sú pochovaní prapríbuzní, môže s náhrobkami manipulovať, čistiť ich, opraviť, obnoviť písmo na nich. Je v záujme vyššej micvy, aby sa pomohlo pozostalým a aby boli cintoríny udržiavané.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.