Kolonisti, ktorých sem za Márie Terézie pozvali, prišli z mnohých častí Európy. Lotrinskí Francúzi, Nemci,Maďari, Slováci, Srbi, Rumuni, Chorváti, Slováci. Všetci spoločne vytvorili zvláštne spoločenstvo, ktoré z Banátu urobilo jednu z obilníc monarchie a z tunajších miest jednu z posledných bášt západnej civilizácie. Civilizácie, ktorá tu, uprostred dnešného Rumunska a Srbska, takmer zanikla, ale teraz dostáva novú nádej. Nádej, ktorá sa volá Európska únia a ktorá by podobne, ako kedysi habsburský trón, mohla túto zmes jazykov, kultúr a rôznych vyznaní zaštítiť.
Či už sa prechádzate Temešvárom, Aradom, Lipovou, alebo stúpate neďaleko Lipovej k Bazilike Maria Radna, všade máte pocit, že civilizácia sa tu skončila pred sto rokmi. Pred sto rokmi, keď tu bolo naposledy naozaj dobre. V tej dobe sa tu postavila drvivá väčšina všetkého krásneho, čo môžete v týchto dnes rumunských mestách vidieť. Väčšina zo secesných domov, múzeí, škôl, divadiel, honosných bánk drží pohromade už len silou vôle. Nenatierané veže hrdzavejú, omietky opadávajú, strechy sa prehýbajú, občas zo steny niekde rastie stromček, alebo raší tráva. Keď ide do tuhého, tak sa občas niekde opraví aspoň odkvap, ale tým sa to aj väčšinou končí. Oveľa lepšie na tom nie sú ani zväčša dosť odpudivé stavby, ktoré tam pridali komunistické roky vlády Ceaušesca, ktorým na to, aby sa dostali do rovnakého stavu, stačilo len tridsať rokov.
Nie je to, samozrejme, úplne všade, radnica v Arade aj v Temešvári svieti novými omietkami a žiari aj do noci, občas je opravený aj nejaký iný dom typu hotela, reštaurácie, banky, ale inak je to obrázok českého pohraničia osemdesiatych rokov. S tým rozdielom, že Rumuni odtiaľto Maďarov, ktorí tu spolu s Nemcami a Židmi tvorili pred prvou svetovou vojnou drvivú väčšinu obyvateľstva, takmer nevyháňali. Len sem po druhej svetovej vojne sťahovali ďalších a ďalších Rumunov. Židia boli vyvraždení za vojny nacistami, Nemci mizli postupne, časť na konci vojny, zvyšok sa pomaly vysťahúval od šesťdesiatych rokov do Nemecka.
Dnes ani Temešvár, ani Arad, pre maďarskú históriu také kľúčové mesto, už nie sú maďarskými mestami. Tak ako nie sú maďarským mestom Košice alebo Bratislava, ktorá však aj pred sto rokmi bola skôr nemecko-židovská, ako maďarská. Arad i Temešvár boli rumunské všetkým – všadeprítomnými zväzkami drôtov, ktorými sa do domov vedie elektrický prúd, telefóny či káblová televízia počínajúc a sochami rumunských národných hrdinov, ktorých mená nám zo strednej Európy vôbec nič nepovedia, zďaleka nekončiac.
Európska únia tu funguje ako posledné spojenie s onou sto rokov starou históriou. Ak sa niekde niečo opravuje, môžete si byť takmer istí, že tam nájdete ceduľu, z ktorej bude vyplývať, že väčšinu peňazí dala Európska únia. Pokiaľ, ako v Arade, kde oproti sebe stoja pomník popraveným generálom maďarskej revolúcie 1848 a akýsi víťazný oblúk s postavami zakladateľov zjednoteného Rumunska, nájdete prvky maďarsko-rumunského zmierenia, tak nad tým vlaje únijná vlajka. V tomto prípade doslova. Alebo vlajka NATO, ako v prípade spoločného maďarsko-rumunského pluku, ktorý sídli v aradskej pevnosti.
Aj bazilika minor Maria Radna pri mestečku Lipová, kde mimochodom slúžia aj slovenské a české bohoslužby, by zrejme čoskoro spoločne s vedľajším kláštorom spadla, keby sa na jej opravu v európskych fondoch nenašli milióny eur.
Keď bude v Únii aj Srbsko, potom sa začne Banát, táto rozdelená krajina, zase zrastať. Už asi nikdy nebude maďarská, žiadni Nemci sa sem už asi nikdy sťahovať nebudú, ale bude to, na rozdiel od dneška, možno za pár desiatok rokov zase Európa podobná tej, v ktorej my dnes už žijeme.
Keď sa prechádzate Aradom alebo Temešvárom, napadne vám, že to bude naozaj dlho trvať. Ale tiež si poviete, že ak to naši predkovia dokázali už pred sto rokmi, tak to hádam po sto rokoch dokážeme aj my.
Autor je redaktor Lidových novín
Či už sa prechádzate Temešvárom, Aradom, Lipovou, alebo stúpate neďaleko Lipovej k Bazilike Maria Radna, všade máte pocit, že civilizácia sa tu skončila pred sto rokmi. Pred sto rokmi, keď tu bolo naposledy naozaj dobre. V tej dobe sa tu postavila drvivá väčšina všetkého krásneho, čo môžete v týchto dnes rumunských mestách vidieť. Väčšina zo secesných domov, múzeí, škôl, divadiel, honosných bánk drží pohromade už len silou vôle. Nenatierané veže hrdzavejú, omietky opadávajú, strechy sa prehýbajú, občas zo steny niekde rastie stromček, alebo raší tráva. Keď ide do tuhého, tak sa občas niekde opraví aspoň odkvap, ale tým sa to aj väčšinou končí. Oveľa lepšie na tom nie sú ani zväčša dosť odpudivé stavby, ktoré tam pridali komunistické roky vlády Ceaušesca, ktorým na to, aby sa dostali do rovnakého stavu, stačilo len tridsať rokov.
Nie je to, samozrejme, úplne všade, radnica v Arade aj v Temešvári svieti novými omietkami a žiari aj do noci, občas je opravený aj nejaký iný dom typu hotela, reštaurácie, banky, ale inak je to obrázok českého pohraničia osemdesiatych rokov. S tým rozdielom, že Rumuni odtiaľto Maďarov, ktorí tu spolu s Nemcami a Židmi tvorili pred prvou svetovou vojnou drvivú väčšinu obyvateľstva, takmer nevyháňali. Len sem po druhej svetovej vojne sťahovali ďalších a ďalších Rumunov. Židia boli vyvraždení za vojny nacistami, Nemci mizli postupne, časť na konci vojny, zvyšok sa pomaly vysťahúval od šesťdesiatych rokov do Nemecka.
Dnes ani Temešvár, ani Arad, pre maďarskú históriu také kľúčové mesto, už nie sú maďarskými mestami. Tak ako nie sú maďarským mestom Košice alebo Bratislava, ktorá však aj pred sto rokmi bola skôr nemecko-židovská, ako maďarská. Arad i Temešvár boli rumunské všetkým – všadeprítomnými zväzkami drôtov, ktorými sa do domov vedie elektrický prúd, telefóny či káblová televízia počínajúc a sochami rumunských národných hrdinov, ktorých mená nám zo strednej Európy vôbec nič nepovedia, zďaleka nekončiac.
Európska únia tu funguje ako posledné spojenie s onou sto rokov starou históriou. Ak sa niekde niečo opravuje, môžete si byť takmer istí, že tam nájdete ceduľu, z ktorej bude vyplývať, že väčšinu peňazí dala Európska únia. Pokiaľ, ako v Arade, kde oproti sebe stoja pomník popraveným generálom maďarskej revolúcie 1848 a akýsi víťazný oblúk s postavami zakladateľov zjednoteného Rumunska, nájdete prvky maďarsko-rumunského zmierenia, tak nad tým vlaje únijná vlajka. V tomto prípade doslova. Alebo vlajka NATO, ako v prípade spoločného maďarsko-rumunského pluku, ktorý sídli v aradskej pevnosti.
Aj bazilika minor Maria Radna pri mestečku Lipová, kde mimochodom slúžia aj slovenské a české bohoslužby, by zrejme čoskoro spoločne s vedľajším kláštorom spadla, keby sa na jej opravu v európskych fondoch nenašli milióny eur.
Keď bude v Únii aj Srbsko, potom sa začne Banát, táto rozdelená krajina, zase zrastať. Už asi nikdy nebude maďarská, žiadni Nemci sa sem už asi nikdy sťahovať nebudú, ale bude to, na rozdiel od dneška, možno za pár desiatok rokov zase Európa podobná tej, v ktorej my dnes už žijeme.
Keď sa prechádzate Aradom alebo Temešvárom, napadne vám, že to bude naozaj dlho trvať. Ale tiež si poviete, že ak to naši predkovia dokázali už pred sto rokmi, tak to hádam po sto rokoch dokážeme aj my.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.