Keď musela Terezka niekam ísť, napríklad na návštevu ku kamarátkam alebo sa učiť, musel Tatinko prevziať zodpovednosť za plyšáky. Človek by si pomyslel, že len čo sa za Terezkou zavrú dvere, otec vstane od medvedíkov a pôjde si po svojom. Nie. On tam s nimi sedel, dočítal načatú rozprávku, prípadne ich dokŕmil a potom uložil spať. Tak to v našej rodine bolo. Veci boli živé. Hračky boli živé, škodovky boli živé, s kvetinkami sa mama každé ráno nahlas rozprávala a keď sme nechceli dojesť polievku, vždy na nás prehovorila mrkvička prostredníctvom maminych úst a sťažovala sa nám, koľko si ona toho musela vytrpieť, kým sa dostala do polievočky amy ju teraz nechceme zjesť. A potom, o pár desiatok rokov neskôr, sa mi môj manžel smeje, keď ma musí plačúcu a trasúcu sa násilím vyťahovať z útrob môjho trabanta, ktorý práve zomrel. Zhnité nožičky, choré srdiečko, kĺby už len na transplantáciu a imunita v kýbli... Môj mechanik mi povedľa pristavil ďalší, zánovný, vo výbornom stave, podobnej farby, ktorý bol hneď na odber – na predaj. Keď sme prekladali všetky použiteľné súčiastky zo starého do nového trabíka, trhalo mi srdce. Vymieňam chorého za zdravého, starého za mladého. Je to ako opustiť o 20 rokov staršieho manžela na vozíku kvôli mladému, svalnatému športovcovi. Keď ma mechanik videl, v akom som stave, prisľúbil mi, že ho nedáme na šrotovisko, ale vyvesíme ho na strechu našej trabantej opravovne ako upútavku na Trabant Klub. Môžem si ísť hocikedy do neho posedieť, dajú mi tam rebrík. A keď tam nebudem, postará sa o zvieratko-autíčko niekto iný. Niekto, kto chápe, že veci sú živé. V Trabant klube sú takí asi všetci. Dostala som veľa pohrebných kondolencií.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.