Viedeň je zvláštne mesto. A má svoju históriu. Nájdete v nej veľa úzkych uličiek a romantických zákutí, ale cesta do Albertiny vedie po bulvároch lemovaných nablýskanými obchodmi svetových značiek, plných ľudí držiacich v rukách papierové tašky ozdobené logami vysádzanými zlatým písmom. Šťastných a očarených touto stredoeurópskou Mekkou konzumu, blahobytu a prosperity.
.galéria v komplikovanom meste
Po pripomenutie prchavosti okamihu však netreba zájsť ďaleko. Na pár minút chôdze vzdialenej Judenplatz je postavený pamätník obetiam holokaustu, ktorý navrhla Rachel Whiteread, súčasná britská sochárka. A ak sa vám na chvíľu zazdá: hľa, ako sme sa pekne vyrovnali s tým, čo bolo, stačí sa otočiť. Hneď oproti pamätníku, na dome číslo 2, nájdeme na stene reliéf z roku 1421, oslavujúci pogrom, ktorý očistil mesto od Židov. A ak sa ešte trochu prejdeme, narazíme na námestie Dr. Ignaza Seipela, medzivojnového kancelára, ktorý sa vďaka svojmu antisemitizmu stal predobrazom hrdinu satirického románu Die Stadt ohne Juden. Nie, Viedeň nie je mesto, ktoré by nám dalo zabudnúť. Našťastie nám ponúka aj miesta, kde môžeme ak nie nájsť, tak aspoň hľadať odpoveď na otázky. Jedným z nich je i galéria Albertina, a v nej aktuálna výstava z jej zbierok súčasného umenia, uvedená pod názvom Albertina Contemporary.
Albertina je v svojom pohľade na súčasné umenie pomerne konzervatívna. Na výstave by sme márne hľadali inštaláciu či videoart a jedinou akciou, ktorú som zažil, bola snaha presvedčiť bdelých strážnikov, že to fotenie tam mám naozaj, ale naozaj povolené. K výstave nebol vydaný katalóg a aj popisky pri obrazoch obsahujú iba základné informácie, a tak možno nebude na škodu pokúsiť sa v článku načrtnúť aspoň v základe stručný prehľad niektorých vystavených autorov.
.výstava ako katalóg
Úvod výstavy patrí nemeckému maliarovi Gerhardovi Richterovi a jeho abstraktným obrazom. Neviem, kto to povedal, že dobré abstraktné umenie vzniká iba pozorným pozorovaním prírody, ale v Richterovom prípade to platí stopercentne, a tak v jeho obrazoch stále a znovu nachádzame obrazy krajiny. Richter je zaujímavý tým, že paralelne popri abstraktnej línii tvorí dlhodobo aj fotorealisitické obrazy a určite ani vám neunikne čiernobiely Portrét Heidy Kuhn z roku 1968 alebo Letný deň z roku 1999.
Výrazné zastúpenie má aj ďalší nemecký maliar, expresionista Georg Baselitz. Nájdeme tu jeho tvorbu z posledného desaťročia.Všetky Baselitzove akvarely majú v sebe rebelskú energiu a vtip, ale ak by sme mali vybrať jeden z jeho obrazov, bola by to oľejomaľba nadol otočených modrých kvetov, nazvaná Iris a datovaná 2009, teda do roka, keď mal Baselitz 71 rokov. Je fascinujúce, akú energiu dokáže Baselitz dostať do svojich obrazov, ešte lepšia je však kontrola, ktorú si nad procesom udržiava. A veľmi, veľmi osviežujúce je to, ako sa netrápi konvenciami.
Sam Szafran je na výstave zastúpený iba troma obrazmi z jeho ateliéru, ktorý má v Malakoffe, štvrti ležiacej na juhu Paríža, pár kilometrov od centra. Izbové kvety sa na Szafranových obrazoch menia na krásne vykreslenú džungľu a my sa v nich zrazu ocitáme na nepomenovanom tichomorskom ostrove s drobnou postavou domorodky v dolnom rohu obrazu. Szafran je maliar, ktorý je vzácny tým, že žije mimo smerov a trendov súčasného umenia a jeho jediným veliteľom je jeho imaginácia.
Jedinou zo ženských autoriek, zastúpených na výstave, je Rakúšanka Maria Lassnig. Jej charakteristickým dielom je Mit Einem Tiger schlafen, olejomaľba z roku 1975. Expresívne znázornenie ženského tela, ležiaceho pod tigrom, sa nedá prehliadnuť. Kúsok od nej nájdeme dielo o viac ako generáciu mladšej Marlene Dumas, žijúcej v Holandsku. Jej Male Beauty z roku 2002, mužské telo v explicitnej polohe pôsobí ako brilantne predvedená odplata za všetko, čo kedy maliari urobili ženám. A jej séria troch akvarelových Portrétov Alfreda Hrdlicku z roku 1994 je jednoducho výborná.
Sigmur Polke je Nemec a na výstave zastupuje európsky pop art. Mann and Frau z roku 1978 ukazuje, aký silný bol vtedy vplyv amerického pop artu. Ostrá kritika konzumného kapitalizmu je však presvedčivejšia v obraze Ohne titel z roku 1983, stránka útržkov kreslených vtipov doplnená pár presvedčivo nanesenými ťahmi modrej, žltej a červenej farby. Hneď vedľa Polkeho sú vystavené obrazy Raymonda Pettibona, Američana, ktorý sa chopil pop artu s európskou sofistikovanosťou. Jeho komiksové obrázky sú doplnené narušujúcimi ironickými textmi s celkovým výsledkom plným punkovej energie.
Obrazy nemeckého maliara a sochára Anselma Kiefera sú neprehliadnuteľné. Veľkoformátové plátna vystupujú do tretieho rozmeru a viac ako maľby sa k nim hodí názov plastiky. Lomené a temné tóny s depresívnou atmosférou postkatastrofického sveta by mohli byť ilustráciou McCartyho Cesty. Historické konotácie v Kieferových obrazoch sú vždy temné a často reflektujú vojnu a fašizmus. Vystavené diela sú iba súčasťou pôvodných inštalácií, tak ako v prípade Markaby z roku 2006 alebo A.E.I.O.U. z roku 2011.
Arnulf Rainer má na výstave jedno z najväčších zastúpení. Rakúsky autor, zaujímavý pre mňa najmä svojou expresívnou prácou s fotografiou. Veľkoformátové čiernobiele fotky postavy zo sedemdesiatych rokov sú domaľované s expresívnou razanciou. Spojenie realizmu fotky s dramatickou maľbou vyznieva občas presvedčivo, občas tak trochu smiešne.
Alex Katz, americký figuralista, patrí k jedným z nesporných vrcholov výstavy. Jeho portréty žien, Trio číslo 4, alebo Kym vyzerajú tak trochu ako hrdinky televízneho seriálu. Keď sa však na ne zahľadíte, objavíte hĺbku a krásu, v televíizii nevídanú. Katz je nesmierne striedmy autor a jeho najsilnejšou zbraňou je nevtieravá dokonalosť jednoduchosti. Toto sú vážne portréty presahujúce rámec bežného pop artu. Ďalším vrcholom výstavy je Američan Robert Longo. Jeho veľkoformátové kresby uhľom sú dokonalé svojou hyperrealistickosťou, ich kúzlo však leží hlbšie. Vo vzduchu sa vznášajúca tvár dieťaťa s podtitulom Ping je iba jedným z obrazov z cyklu Begining of the World vytvoreného v roku 2007. Môžeme si iba skúsiť predstaviť, aké by to bolo prechádzať sa v galérii plnej takýchto obrazov.
Albertina Contemporary je prehliadkou individualít. Nie ucelená výstava, skôr katalóg časti súčasného umenia. To je pochopiteľné a, koniec koncov, prehliadka asi ani nemala iné ambície. Výstava je okrem iného aj ukážkou toho, ako sa buduje zbierka asi najvýznamnejšej – určite najbohatšej – galérie v našom akčnom rádiu. Dôraz na rakúskych a nemeckých autorov je prirodzený. Čo zamrzí, je nulová prítomnosť autorov z iných okolitých krajín. Je iba ťažko pochopiteľné, ako ostentatívne Albertina ignoruje kultúru, s ktorou ju spája spoločná minulosť. Galéria a mesto tak prichádzajú o šancu stať sa znovu skutočným kultúrnym centrom regiónu. Viedeň akoby si vôbec neverila a istejšie sa cíti v polohe, ktorá je zmesou nostalgického skanzenu a luxusného nákupného strediska. Veď hovorím, je to zvláštne mesto.
Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa.
.galéria v komplikovanom meste
Po pripomenutie prchavosti okamihu však netreba zájsť ďaleko. Na pár minút chôdze vzdialenej Judenplatz je postavený pamätník obetiam holokaustu, ktorý navrhla Rachel Whiteread, súčasná britská sochárka. A ak sa vám na chvíľu zazdá: hľa, ako sme sa pekne vyrovnali s tým, čo bolo, stačí sa otočiť. Hneď oproti pamätníku, na dome číslo 2, nájdeme na stene reliéf z roku 1421, oslavujúci pogrom, ktorý očistil mesto od Židov. A ak sa ešte trochu prejdeme, narazíme na námestie Dr. Ignaza Seipela, medzivojnového kancelára, ktorý sa vďaka svojmu antisemitizmu stal predobrazom hrdinu satirického románu Die Stadt ohne Juden. Nie, Viedeň nie je mesto, ktoré by nám dalo zabudnúť. Našťastie nám ponúka aj miesta, kde môžeme ak nie nájsť, tak aspoň hľadať odpoveď na otázky. Jedným z nich je i galéria Albertina, a v nej aktuálna výstava z jej zbierok súčasného umenia, uvedená pod názvom Albertina Contemporary.
Albertina je v svojom pohľade na súčasné umenie pomerne konzervatívna. Na výstave by sme márne hľadali inštaláciu či videoart a jedinou akciou, ktorú som zažil, bola snaha presvedčiť bdelých strážnikov, že to fotenie tam mám naozaj, ale naozaj povolené. K výstave nebol vydaný katalóg a aj popisky pri obrazoch obsahujú iba základné informácie, a tak možno nebude na škodu pokúsiť sa v článku načrtnúť aspoň v základe stručný prehľad niektorých vystavených autorov.
.výstava ako katalóg
Úvod výstavy patrí nemeckému maliarovi Gerhardovi Richterovi a jeho abstraktným obrazom. Neviem, kto to povedal, že dobré abstraktné umenie vzniká iba pozorným pozorovaním prírody, ale v Richterovom prípade to platí stopercentne, a tak v jeho obrazoch stále a znovu nachádzame obrazy krajiny. Richter je zaujímavý tým, že paralelne popri abstraktnej línii tvorí dlhodobo aj fotorealisitické obrazy a určite ani vám neunikne čiernobiely Portrét Heidy Kuhn z roku 1968 alebo Letný deň z roku 1999.
Výrazné zastúpenie má aj ďalší nemecký maliar, expresionista Georg Baselitz. Nájdeme tu jeho tvorbu z posledného desaťročia.Všetky Baselitzove akvarely majú v sebe rebelskú energiu a vtip, ale ak by sme mali vybrať jeden z jeho obrazov, bola by to oľejomaľba nadol otočených modrých kvetov, nazvaná Iris a datovaná 2009, teda do roka, keď mal Baselitz 71 rokov. Je fascinujúce, akú energiu dokáže Baselitz dostať do svojich obrazov, ešte lepšia je však kontrola, ktorú si nad procesom udržiava. A veľmi, veľmi osviežujúce je to, ako sa netrápi konvenciami.
Sam Szafran je na výstave zastúpený iba troma obrazmi z jeho ateliéru, ktorý má v Malakoffe, štvrti ležiacej na juhu Paríža, pár kilometrov od centra. Izbové kvety sa na Szafranových obrazoch menia na krásne vykreslenú džungľu a my sa v nich zrazu ocitáme na nepomenovanom tichomorskom ostrove s drobnou postavou domorodky v dolnom rohu obrazu. Szafran je maliar, ktorý je vzácny tým, že žije mimo smerov a trendov súčasného umenia a jeho jediným veliteľom je jeho imaginácia.
Jedinou zo ženských autoriek, zastúpených na výstave, je Rakúšanka Maria Lassnig. Jej charakteristickým dielom je Mit Einem Tiger schlafen, olejomaľba z roku 1975. Expresívne znázornenie ženského tela, ležiaceho pod tigrom, sa nedá prehliadnuť. Kúsok od nej nájdeme dielo o viac ako generáciu mladšej Marlene Dumas, žijúcej v Holandsku. Jej Male Beauty z roku 2002, mužské telo v explicitnej polohe pôsobí ako brilantne predvedená odplata za všetko, čo kedy maliari urobili ženám. A jej séria troch akvarelových Portrétov Alfreda Hrdlicku z roku 1994 je jednoducho výborná.
Sigmur Polke je Nemec a na výstave zastupuje európsky pop art. Mann and Frau z roku 1978 ukazuje, aký silný bol vtedy vplyv amerického pop artu. Ostrá kritika konzumného kapitalizmu je však presvedčivejšia v obraze Ohne titel z roku 1983, stránka útržkov kreslených vtipov doplnená pár presvedčivo nanesenými ťahmi modrej, žltej a červenej farby. Hneď vedľa Polkeho sú vystavené obrazy Raymonda Pettibona, Američana, ktorý sa chopil pop artu s európskou sofistikovanosťou. Jeho komiksové obrázky sú doplnené narušujúcimi ironickými textmi s celkovým výsledkom plným punkovej energie.
Obrazy nemeckého maliara a sochára Anselma Kiefera sú neprehliadnuteľné. Veľkoformátové plátna vystupujú do tretieho rozmeru a viac ako maľby sa k nim hodí názov plastiky. Lomené a temné tóny s depresívnou atmosférou postkatastrofického sveta by mohli byť ilustráciou McCartyho Cesty. Historické konotácie v Kieferových obrazoch sú vždy temné a často reflektujú vojnu a fašizmus. Vystavené diela sú iba súčasťou pôvodných inštalácií, tak ako v prípade Markaby z roku 2006 alebo A.E.I.O.U. z roku 2011.
Arnulf Rainer má na výstave jedno z najväčších zastúpení. Rakúsky autor, zaujímavý pre mňa najmä svojou expresívnou prácou s fotografiou. Veľkoformátové čiernobiele fotky postavy zo sedemdesiatych rokov sú domaľované s expresívnou razanciou. Spojenie realizmu fotky s dramatickou maľbou vyznieva občas presvedčivo, občas tak trochu smiešne.
Alex Katz, americký figuralista, patrí k jedným z nesporných vrcholov výstavy. Jeho portréty žien, Trio číslo 4, alebo Kym vyzerajú tak trochu ako hrdinky televízneho seriálu. Keď sa však na ne zahľadíte, objavíte hĺbku a krásu, v televíizii nevídanú. Katz je nesmierne striedmy autor a jeho najsilnejšou zbraňou je nevtieravá dokonalosť jednoduchosti. Toto sú vážne portréty presahujúce rámec bežného pop artu. Ďalším vrcholom výstavy je Američan Robert Longo. Jeho veľkoformátové kresby uhľom sú dokonalé svojou hyperrealistickosťou, ich kúzlo však leží hlbšie. Vo vzduchu sa vznášajúca tvár dieťaťa s podtitulom Ping je iba jedným z obrazov z cyklu Begining of the World vytvoreného v roku 2007. Môžeme si iba skúsiť predstaviť, aké by to bolo prechádzať sa v galérii plnej takýchto obrazov.
Albertina Contemporary je prehliadkou individualít. Nie ucelená výstava, skôr katalóg časti súčasného umenia. To je pochopiteľné a, koniec koncov, prehliadka asi ani nemala iné ambície. Výstava je okrem iného aj ukážkou toho, ako sa buduje zbierka asi najvýznamnejšej – určite najbohatšej – galérie v našom akčnom rádiu. Dôraz na rakúskych a nemeckých autorov je prirodzený. Čo zamrzí, je nulová prítomnosť autorov z iných okolitých krajín. Je iba ťažko pochopiteľné, ako ostentatívne Albertina ignoruje kultúru, s ktorou ju spája spoločná minulosť. Galéria a mesto tak prichádzajú o šancu stať sa znovu skutočným kultúrnym centrom regiónu. Viedeň akoby si vôbec neverila a istejšie sa cíti v polohe, ktorá je zmesou nostalgického skanzenu a luxusného nákupného strediska. Veď hovorím, je to zvláštne mesto.
Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.