Meno Lawrencea Brownleeho vo vedomí širokej (dokonca ani tej hudobne rozhľadenej) obce príliš nerezonuje. Sympatický rodák z Ohia nemá za sebou agresívny marketing ako mnoho jeho mediálne forsírovaných kolegov. Navyše je špecialistom na Rossiniho, Donizettiho a Belliniho, ktorí sa netešia takej masovej popularite, ako napríklad Puccini či Verdi. Lawrence Brownlee sa však fajnšmekerského repertoáru pevne drží, hoci hustá medová farba jeho lyrického tenoru by sa pokojne uplatnila aj vo Verdiho Rigolettovi či v Traviate. No kým dobrých Vojvodov a Alfredov sú na svete stovky, špičkových belkantových spevákov spočítate na prstoch. Jeden z nich patrí sympaťákovi Larrymu.
.biely ani vyšší nebudem
Muzikálny chlapec z jednoduchej rodiny vyrastal so štyrmi sestrami a bratom, hral na trúbke, gitare, bicích a spieval v gospelovom zbore, ktorý viedol jeho otec. Klasická hudba mu v tom čase veľa nehovorila: „Celá opera s kričiacimi ľuďmi, spievajúcimi v jazykoch, ktorým nerozumiem, mi pripadala divná a cudzia.“ Na strednej škole sa však v rámci špeciálneho programu pre mladých dostal k niekoľkým hodinám klasického spevu. A keď ho v roku 1990 očaril prenos rímskeho koncertu troch tenorov (Pavarotti – Carreras – Domingo), usporiadaného pri príležitosti majstrovstiev sveta vo futbale, opera pre neho odrazu získala iný rozmer. Popri štúdiu práva pokračoval vo vokálnom štúdiu a opakovane sa snažil uspieť na celoamerickej súťaži mladých operných spevákov Metropolitan Opera National Council Auditions. Pri tretej účasti, v roku 2001, sa mu podarilo zvíťaziť. Bolo rozhodnuté. O rok na to, ako tridsaťročný, debutoval vo Virginii v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly, vzápätí nasledoval európsky debut – a rovno v slávnej milánskej La Scale. Počas nasledujúcich desiatich rokov pribudli do Larryho profesionálneho životopisu najslávnejšie opery sveta – New York, Paríž, Viedeň, Mníchov, Berlín, Londýn, Madrid. A kde vidí tajomstvo svojho úspechu? „Asi spočíva v tom, že spievam so srdcom a vášňou. Nemusím sa do toho nútiť, jednoducho to mám v sebe.“
Nielen k spevu pristupuje Larry s energiou a oduševnením. Kamaráti v rodnom meste sa tešia na jeho dídžejské večierky, je aj vášnivým tanečníkom salsy a zberateľom raritných nahrávok temperamentného štýlu. Miluje cestovanie, fotografuje, má mnoho priateľov a krásnu rodinu. Manželka Kendra, s ktorou sa zoznámil cez facebook, mu každý deň strávený mimo domova posiela videá s pokrokmi ich detí, dvadsaťmesačného synčeka a osemmesačnej dcérky. Nedostatočný kontakt s rodinou je jediným tieňom Larryho prudkej speváckej kariéry, ktorá mu inak spôsobuje viditeľnú radosť. „Uvedomujem si, že deti sa každý deň naučia čosi nové, a ja pri tom nie som. Denne sme síce v kontakte cez skype, ale to je slabá náhrada. Veľmi sa teším na leto, vtedy mám päť týždňov voľna a naplno si užijem všetkých, ktorých mám rád.“
Za úspechom Lawrenca Brownleeho sa neskrýva len vzácne posadený, technicky dokonalý hlas a pozitívna „slniečková“ povaha, ale aj nesmierna pracovitosť. V júni do svojho, už aj tak plného kalendára pribral dva záskoky, takže v priebehu štyroch dní odspieval tri mimoriadne náročné rossiniovské predstavenia. Zrejme i vďaka tejto flexibilite a atletickej výdrži sa mu darí vyvažovať hendikep, ktorý má voči vizuálne atraktívnejším kolegom. V speváckych začiatkoch mu totiž pre čiernu farbu pleti a nízku postavu predpovedali dráhu speváka druhoradých postáv v menej významných divadlách. Dnes sa jeho príbeh vníma ako víťazstvo talentu a usilovnosti nad predsudkami. „Môj otec mi hovorieval: ,Tráp sa iba nad vecami, ktoré môžeš ovplyvniť.´ Dokážem ovplyvniť, ako spievam či hrám, dokonca som za posledné dva roky schudol pätnásť kíl, ale nemôžem pre vás urobiť to, že zrazu budem vyšší alebo biely.“
.kráľ trojčiarkovej oktávy
Tridsaťdeväťročného Lawrencea Brownleeho na pódium Koncertnej sály Slovenskej filharmónie priviedla tá istá súkromná agentúra ako predvlani fenomenálneho tenoristu Juana Diega Flóreza či vlani skvelú taliansku mezzosopranistku Ceciliu Bartoli. Rovnaký organizátor je spolupodpísaný pod sympatickým projektom Veľké slovenské hlasy, ktorý sa podujal saturovať nedvižnosť oficiálnych kultúrnych stánkov a vytvoriť platformu pre kontakt našich úspešných operných legionárov s domácim publikom. V apríli sme sa tak stretli s basistom Štefanom Kocánom, doma takmer neznámym (popri inom je stálym hosťom newyorskej Metropolitnej opery), začiatkom júna s jedným z najžiadanejších mozartovských tenoristov mladej generácie Pavlom Bršlíkom.
Aj v Bratislave Lawrence Brownlee, sprevádzaný výborným orchestrom brnianskej opery, na čele s renomovaným rakúskym dirigentom Thomasom Rösnerom, dokázal, že v exkluzívnom predverdiovskom belkantovom štýle patrí k svetovej špičke. Do daru dostal úžasne posadený hlas zvláštnej medenej rezonancie, ktorý znie v každej polohe vyrovnane, zachovávajúc si plnosť a lesk aj v extrémnych výškach. S postupom večera Brownlee nestrácal na sile, naopak, znel čoraz sviežejšie a voľnejšie, hoci do programu zaradil osem árií, z ktorých každá by slabšie disponovaného speváka zložila na kolená. Po interpretačne chúlostivom rossiniovskom bloku (jeho vrcholom bola krásne prepracovaná ária grófa Almavivu z Barbiera zo Sevilly), prišiel na rad Donizetti a Bellini. V Arturovi z Puritánov i v Ernestovi z Dona Pasqualeho Brownlee ukázal, že vážnejšie nálady vrúcnych lyrických čísiel sú mu ešte bližšie než vražedné koloratúrne kaskády a že magické céčko zďaleka nie je hraničným tónom jeho rozsahu. Známu Nemorinovu áriu Una furtiva lagrima z Nápoja lásky zaspieval so zriedka počutou vláčnosťou, nehou a jemnučkou slzou v hlase. A že je ozajstným kráľom trojčiarkovej oktávy, to dokázal v brilantnej árii Tonia z Dcéry pluku, vyšperkovanej deviatimi perfektnými, úžasne znelými a farebnými vysokými cé. Číslo, o ktorom väčšina tenoristov ani nesníva, vzápätí v rovnakej kvalite zopakoval aj v rámci troch búrlivo vytlieskaných prídavkov.
Lawrence Brownlee publikum doslova rozvášnil, ovácie nebrali konca, atmosféra v Redute chvíľami pripomínala štadiónové koncerty popových hviezd. Som si istá, že prítomní poslucháči už meno fenomenálneho tenoristu nezabudnú.
Belcanto. Koncert Lawrence Brownleeho, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 14. jún 2012. Orchester Janáčkovej opery Národného divadla Brno, dirigent Thomas Rösner.
Autorka je operná kritička.
.biely ani vyšší nebudem
Muzikálny chlapec z jednoduchej rodiny vyrastal so štyrmi sestrami a bratom, hral na trúbke, gitare, bicích a spieval v gospelovom zbore, ktorý viedol jeho otec. Klasická hudba mu v tom čase veľa nehovorila: „Celá opera s kričiacimi ľuďmi, spievajúcimi v jazykoch, ktorým nerozumiem, mi pripadala divná a cudzia.“ Na strednej škole sa však v rámci špeciálneho programu pre mladých dostal k niekoľkým hodinám klasického spevu. A keď ho v roku 1990 očaril prenos rímskeho koncertu troch tenorov (Pavarotti – Carreras – Domingo), usporiadaného pri príležitosti majstrovstiev sveta vo futbale, opera pre neho odrazu získala iný rozmer. Popri štúdiu práva pokračoval vo vokálnom štúdiu a opakovane sa snažil uspieť na celoamerickej súťaži mladých operných spevákov Metropolitan Opera National Council Auditions. Pri tretej účasti, v roku 2001, sa mu podarilo zvíťaziť. Bolo rozhodnuté. O rok na to, ako tridsaťročný, debutoval vo Virginii v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly, vzápätí nasledoval európsky debut – a rovno v slávnej milánskej La Scale. Počas nasledujúcich desiatich rokov pribudli do Larryho profesionálneho životopisu najslávnejšie opery sveta – New York, Paríž, Viedeň, Mníchov, Berlín, Londýn, Madrid. A kde vidí tajomstvo svojho úspechu? „Asi spočíva v tom, že spievam so srdcom a vášňou. Nemusím sa do toho nútiť, jednoducho to mám v sebe.“
Nielen k spevu pristupuje Larry s energiou a oduševnením. Kamaráti v rodnom meste sa tešia na jeho dídžejské večierky, je aj vášnivým tanečníkom salsy a zberateľom raritných nahrávok temperamentného štýlu. Miluje cestovanie, fotografuje, má mnoho priateľov a krásnu rodinu. Manželka Kendra, s ktorou sa zoznámil cez facebook, mu každý deň strávený mimo domova posiela videá s pokrokmi ich detí, dvadsaťmesačného synčeka a osemmesačnej dcérky. Nedostatočný kontakt s rodinou je jediným tieňom Larryho prudkej speváckej kariéry, ktorá mu inak spôsobuje viditeľnú radosť. „Uvedomujem si, že deti sa každý deň naučia čosi nové, a ja pri tom nie som. Denne sme síce v kontakte cez skype, ale to je slabá náhrada. Veľmi sa teším na leto, vtedy mám päť týždňov voľna a naplno si užijem všetkých, ktorých mám rád.“
Za úspechom Lawrenca Brownleeho sa neskrýva len vzácne posadený, technicky dokonalý hlas a pozitívna „slniečková“ povaha, ale aj nesmierna pracovitosť. V júni do svojho, už aj tak plného kalendára pribral dva záskoky, takže v priebehu štyroch dní odspieval tri mimoriadne náročné rossiniovské predstavenia. Zrejme i vďaka tejto flexibilite a atletickej výdrži sa mu darí vyvažovať hendikep, ktorý má voči vizuálne atraktívnejším kolegom. V speváckych začiatkoch mu totiž pre čiernu farbu pleti a nízku postavu predpovedali dráhu speváka druhoradých postáv v menej významných divadlách. Dnes sa jeho príbeh vníma ako víťazstvo talentu a usilovnosti nad predsudkami. „Môj otec mi hovorieval: ,Tráp sa iba nad vecami, ktoré môžeš ovplyvniť.´ Dokážem ovplyvniť, ako spievam či hrám, dokonca som za posledné dva roky schudol pätnásť kíl, ale nemôžem pre vás urobiť to, že zrazu budem vyšší alebo biely.“
.kráľ trojčiarkovej oktávy
Tridsaťdeväťročného Lawrencea Brownleeho na pódium Koncertnej sály Slovenskej filharmónie priviedla tá istá súkromná agentúra ako predvlani fenomenálneho tenoristu Juana Diega Flóreza či vlani skvelú taliansku mezzosopranistku Ceciliu Bartoli. Rovnaký organizátor je spolupodpísaný pod sympatickým projektom Veľké slovenské hlasy, ktorý sa podujal saturovať nedvižnosť oficiálnych kultúrnych stánkov a vytvoriť platformu pre kontakt našich úspešných operných legionárov s domácim publikom. V apríli sme sa tak stretli s basistom Štefanom Kocánom, doma takmer neznámym (popri inom je stálym hosťom newyorskej Metropolitnej opery), začiatkom júna s jedným z najžiadanejších mozartovských tenoristov mladej generácie Pavlom Bršlíkom.
Aj v Bratislave Lawrence Brownlee, sprevádzaný výborným orchestrom brnianskej opery, na čele s renomovaným rakúskym dirigentom Thomasom Rösnerom, dokázal, že v exkluzívnom predverdiovskom belkantovom štýle patrí k svetovej špičke. Do daru dostal úžasne posadený hlas zvláštnej medenej rezonancie, ktorý znie v každej polohe vyrovnane, zachovávajúc si plnosť a lesk aj v extrémnych výškach. S postupom večera Brownlee nestrácal na sile, naopak, znel čoraz sviežejšie a voľnejšie, hoci do programu zaradil osem árií, z ktorých každá by slabšie disponovaného speváka zložila na kolená. Po interpretačne chúlostivom rossiniovskom bloku (jeho vrcholom bola krásne prepracovaná ária grófa Almavivu z Barbiera zo Sevilly), prišiel na rad Donizetti a Bellini. V Arturovi z Puritánov i v Ernestovi z Dona Pasqualeho Brownlee ukázal, že vážnejšie nálady vrúcnych lyrických čísiel sú mu ešte bližšie než vražedné koloratúrne kaskády a že magické céčko zďaleka nie je hraničným tónom jeho rozsahu. Známu Nemorinovu áriu Una furtiva lagrima z Nápoja lásky zaspieval so zriedka počutou vláčnosťou, nehou a jemnučkou slzou v hlase. A že je ozajstným kráľom trojčiarkovej oktávy, to dokázal v brilantnej árii Tonia z Dcéry pluku, vyšperkovanej deviatimi perfektnými, úžasne znelými a farebnými vysokými cé. Číslo, o ktorom väčšina tenoristov ani nesníva, vzápätí v rovnakej kvalite zopakoval aj v rámci troch búrlivo vytlieskaných prídavkov.
Lawrence Brownlee publikum doslova rozvášnil, ovácie nebrali konca, atmosféra v Redute chvíľami pripomínala štadiónové koncerty popových hviezd. Som si istá, že prítomní poslucháči už meno fenomenálneho tenoristu nezabudnú.
Belcanto. Koncert Lawrence Brownleeho, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 14. jún 2012. Orchester Janáčkovej opery Národného divadla Brno, dirigent Thomas Rösner.
Autorka je operná kritička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.