Začnime, povedzme, tým prekladom. Keretova zbierka poviedok nie je prvou knihou izraelského, a teda v modernej hebrejčine píšúceho autora - napríklad v Artfore, ktoré je aj Keretovým vydavateľom vyšla minulý rok kniha Davida Grossmana Žena, ktorá uteká pred správou, vydavateľstvo Slovart prinieslo niekoľko skvelých kníh Meira Shaleva. Tieto knihy však boli do slovenčiny preložené z autorizovaných anglických prekladov pôvodných textov. V Prahe žijúca košická rodáčka Silvia Singer však Keretove poviedky preložila zo skutočného originálu, teda z hebrejčiny. A preložila ich veľmi dobre - jej jazyk je plynulý, prirodzený, nikde nedrhne, jednoducho - dobre sa číta.
Knihu si určite všimnete vďaka obalu (vytvoril ho Peter Gála). Teda zaujmú vás konkrétne farebné, akoby približne z papiera vystrihnuté písmená. Nie sú veľmi dobre čitateľné a práve to vás núti lúštiť ich. Zrazu klope ktosi na dvere. A potom meno autora a názov vydavateľstva, ktoré však už ľahko prečítate. Neviem, či to bol grafikov zámer, ale tie farebné, na pohľad pekné, no k premýšľaniu nútiace písmenká mi pripomínajú poviedky v knihe. Sú to krátke, celkom priamo, jednoducho porozprávané príbehy, v niekoľkých prípadoch skôr popisy osoby. Od prvej vety sú zaujímavé, sú zdanlivo "jednofarebné", hoci spolu vytvárajú mnohofarebnú mozaiku. Ich autorovi nie je nič cudzejšie než snaha napchať do krátkeho textu všetko čo vie o človeku a o svete. V tých poviedkych je toho len toľko, koľko znesú. Niektoré sú úplne realistické - v tých spoznávate normálny, bežný život v súčasnom Izraeli, v krajine, kde (ako v titulnej poviedke) ak "chcete niečo dosiahnuť, treby si to presadiť násilím." Iné sú zvláštnym spôsobom rozprávkové, či magické - dejú sa v nich veci, k akým v živote dochádza len zriedka (hrdinom jednej poviedky je napríklad hemoroid, iná pojednáva o krajine menom Klamárovo). Vo všetkých je však humor. Väčšinou čierny. Takmer vždy taký ten nesilený woodyallenovský humor s vážnou tvárou, kedy je vám do smiechu z vecí, ktoré vo svojej podstate vlastne ani nie sú vtipné, ale keď si tých ľudí, tú situáciu predstavíte, je to ako keby ste sa náhle ocitli uprostred grotesky. Ale to nie je všetko: ako to vedia len ozajstní majstri povedkári, aj Keret dokáže kdesi za prosté slová jednoduchých príbehov vložiť tajomné hĺbky, do ktorých keď nazriete, tak sa vám ľahko zatočí hlava (aj v tomto je autor podobný Woodymu Allenovi).
A kto je vlastne Etgar Keret?
Narodil sa a žije v Tel Avive, má 45 rokov a je to jeden z najobľúbenejších spisovateľov v súčasnom Izraeli. Jeho majstrovským žánrom sú krátke poviedky, ktoré publikuje jednak v knihách, ale aj v novinách a časopisoch po celom svete, včítane denníka The Guardian, či týždenníka The New Yorker. Okrem literatúry sa venuje aj filmu jeho manželkou je známa izraelská herečka Šira Gefen, ich spoločný film Medúzy z roku 2007 bol dokonca ocenený na festivale v Cannes.
Minulý týždeň vyšla najznámejšia kniha Etgara Kereta Pitom dfika ba-delet aj v poľskom preklade. Jej názov je Nagle pukanie do drzwi. S recenziou slovenského prekladu táto informácia nijako nesúvisí, ale znie akosi "keretovsky".
Zrazu klope ktosi na dvere. Chce počuť príbeh.
Etgar Keret: Zrazu ktosi klope na dvere Preklad: Silvia Singer. Artforum, 2012.
Knihu si určite všimnete vďaka obalu (vytvoril ho Peter Gála). Teda zaujmú vás konkrétne farebné, akoby približne z papiera vystrihnuté písmená. Nie sú veľmi dobre čitateľné a práve to vás núti lúštiť ich. Zrazu klope ktosi na dvere. A potom meno autora a názov vydavateľstva, ktoré však už ľahko prečítate. Neviem, či to bol grafikov zámer, ale tie farebné, na pohľad pekné, no k premýšľaniu nútiace písmenká mi pripomínajú poviedky v knihe. Sú to krátke, celkom priamo, jednoducho porozprávané príbehy, v niekoľkých prípadoch skôr popisy osoby. Od prvej vety sú zaujímavé, sú zdanlivo "jednofarebné", hoci spolu vytvárajú mnohofarebnú mozaiku. Ich autorovi nie je nič cudzejšie než snaha napchať do krátkeho textu všetko čo vie o človeku a o svete. V tých poviedkych je toho len toľko, koľko znesú. Niektoré sú úplne realistické - v tých spoznávate normálny, bežný život v súčasnom Izraeli, v krajine, kde (ako v titulnej poviedke) ak "chcete niečo dosiahnuť, treby si to presadiť násilím." Iné sú zvláštnym spôsobom rozprávkové, či magické - dejú sa v nich veci, k akým v živote dochádza len zriedka (hrdinom jednej poviedky je napríklad hemoroid, iná pojednáva o krajine menom Klamárovo). Vo všetkých je však humor. Väčšinou čierny. Takmer vždy taký ten nesilený woodyallenovský humor s vážnou tvárou, kedy je vám do smiechu z vecí, ktoré vo svojej podstate vlastne ani nie sú vtipné, ale keď si tých ľudí, tú situáciu predstavíte, je to ako keby ste sa náhle ocitli uprostred grotesky. Ale to nie je všetko: ako to vedia len ozajstní majstri povedkári, aj Keret dokáže kdesi za prosté slová jednoduchých príbehov vložiť tajomné hĺbky, do ktorých keď nazriete, tak sa vám ľahko zatočí hlava (aj v tomto je autor podobný Woodymu Allenovi).
A kto je vlastne Etgar Keret?
Narodil sa a žije v Tel Avive, má 45 rokov a je to jeden z najobľúbenejších spisovateľov v súčasnom Izraeli. Jeho majstrovským žánrom sú krátke poviedky, ktoré publikuje jednak v knihách, ale aj v novinách a časopisoch po celom svete, včítane denníka The Guardian, či týždenníka The New Yorker. Okrem literatúry sa venuje aj filmu jeho manželkou je známa izraelská herečka Šira Gefen, ich spoločný film Medúzy z roku 2007 bol dokonca ocenený na festivale v Cannes.
Minulý týždeň vyšla najznámejšia kniha Etgara Kereta Pitom dfika ba-delet aj v poľskom preklade. Jej názov je Nagle pukanie do drzwi. S recenziou slovenského prekladu táto informácia nijako nesúvisí, ale znie akosi "keretovsky".
Zrazu klope ktosi na dvere. Chce počuť príbeh.
Etgar Keret: Zrazu ktosi klope na dvere Preklad: Silvia Singer. Artforum, 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.