Ale. Nedávno som bol v Londýne na workshope o verejnom šírení hudby a zistil som, že poplatky SOZA sú voči ostatným krajinám od Rumunska po Britániu pomerne „citlivé“ – akokoľvek sú vysoké. Zaujímavejšie ako samotná SOZA sú tance okolo nej. Odborníkmi na autorské právo sa stali aj ľudia, ktorí sa súdia s kamarátmi o to, kto vymyslel akord G v nejakej pesničke, ktorá vyzerá ako tisíc iných pesničiek. Ako vždy, nezávislo a „cool“ sa tvárili ľudia, ktorí si prepočítavajú, či im SOZA zarátala každý koncert a hádajú sa o centy (čudovali by ste sa, akí sú niektorí muzikanti citliví na to, či ste ich koncert nahlásili a zaplatili). Všetci vyhlasujú, že chcú lepšie fungujúcich úradníkov. Každý, kto organizuje verejné podujatie s hudbou, musí vedieť, že je potrebné mať licenciu. Aj keď to vyzerá „neľudsky“, je jedno, či ide o Deň matiek, či o punkový koncert. Také sú pravidlá. V prípade „kauzy SOZA“ vyšli do ulíc bojovníci, ktorí bojovali proti pracovníkovi autorskej organizácie, ktorý si robil svoju robotu tak ako mal, aj keď možno necitlivo. Tie protesty sa mohli volať aj „za horšie fungujúcu samosprávu“. Všetci chceme, aby umelci tvorili, veľa ľudí ich chce dotovať a čuduj sa svete, zároveň protestujeme proti existencii organizácie, ktorá mnohých autorov drží nad vodou z peňazí získaných prevažne z komerčných médií. SOZA má veľa vecí nastavených úplne zle – asi tak, ako takmer každá inštitúcia na Slovensku. Nuž tak. Populárna poznámka na záver: myslím, že je právom všetkých čitateľov mať .týždeň zdarma! Otázka Jurajovi: Jurko, kedy mi konečne zvýšite honorár?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.