Čo chýba nášmu štátu

Nie kvôli tomu, kto v lete roku 1992 stál za vyhlásením zvrchovanosti, kto písal ústavu alebo kto za tieto dva emancipačné texty hlasoval a kto bol proti. Po dvadsiatich rokoch sa dá povedať viac, než to, čo sme počúvali doteraz. V prvom rade to, že neplatí masarykovská poznámka, že štát sa udržuje tými prostriedkami, akými bol založený. Po dvadsiatich rokoch to neplatilo ani o Masarykovej republike, veď v roku 1938 bola ideológia čechoslovakizmu mŕtva, a neplatí to ani teraz. Práve naopak. V prípade slovenskej štátnosti možno konštatovať presný opak: náš štát, charakter režimu, medzinárodné postavenie Slovenska, integrácia maďarskej menšiny do politického národa či reformný potenciál našej krajiny: o tom všetkom platí opak Masarykovej ideologickej poznámky. Slovensko bolo pätnásť z uplynulých dvadsať rokov udržiavané a budované inými prostriedkami, než stáli pri jeho zrode. Slovensko nie je projekt definovaný nejakým nemšovským právnikom, HZDS je mŕtve a Mečiarov kult neexistuje. A reč nemôže byť ani o metastázach, veď pre budúcnosť krajiny nie je osudové, kto dnes alebo o štyri roky vyhrá voľby. Koľko krajín v postkomunistickej Európe si to môže povedať? Na navyše, krajina sa hospodársky rozvíja a buduje takým tempom, ako to bolo len v tridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia.

.nedostatok vlastenectva
Naša štátnosť má, samozrejme, aj svoje deficity. Napriek tomu, že za uplynulé roky prebieha fascinujúci proces objavovania, či skôr osvojovania si našich vlastných dejín, osobitne dejín uhorských, prvým vážnym deficitom po dvadsiatich rokoch zvrchovanosti je nedostatok vlastenectva. Má to dve roviny. Prvou je vlastenectvo v symbolickej rovine. Štátna vlajka je už integrujúcim prvkom a dnes má svoje miesto na školách, hradoch aj na športových a politických udalostiach. Ale to nestačí. Štátnosť totiž nestojí na symboloch, ale na ľuďoch. Každá obec má kríž s menami padlých hrdinov v prvej či druhej svetovej vojne, chýbajú však kríže s menami obetí komunizmu. V našich mestách máme busty, pamätné tabule a názvy ulíc, ktoré sú venované osobnostiam 19. a počiatku 20. storočia, ale poslednou všeobecne oslavovanou (či skôr pripomínanou) udalosťou je Povstanie. Naše dejiny sa však nezastavili po roku 1944, naopak. Druhá rovina chýbajúceho vlastenectva je praktická. Moderný význam vlastenectva sa totiž prejavuje napríklad citlivosťou na korupciu a klientelizmus. Či už ide o zlaté padáky pre straníckych nominantov, zvýhodňovanie oligarchie, alebo provízie pri privatizácii, prejavom vlastenectva je, že ľuďom prekáža, že si niekto prisvojuje „spoločný“ majetok. U nás tento rozmer vlastenectvu ešte chýba.

.varovanie sv. Augustína
Druhým, azda ešte vážnejším deficitom je nedostatočná autorita štátu. Nedávno som sa zúčastnil na verejnej diskusii venovanej pôsobeniu učiteľky, ktorá používa metódy waldorfskej pedagogiky na tamojšej škole. Bola to, pochopiteľne, búrlivá diskusia. Spoločenská vážnosť však spočívala v tom, že pre významnú časť zhromaždených rodičov nebolo argumentom, ak počuli, že waldorfské metódy nie sú zákonom povolené. Zákon štátu nebol argument. Niečo podobné sa predtým už stalo kresťanským cirkvám. Aj medzi veriacimi sa rozšírili postoje, že ak im niekto povie, že ide o nekresťanský (či protikresťanský) názor, nie je to pre nich argument, pretože oni dokážu v sebe dialekticky rozdiely prekonať. Lenže, čo znamená pre politické spoločenstvo, ak štát má moc, ale nemá autoritu? Čo znamená, ak legitímne vydáva zákony, ale ľudia ich ignorujú? Pre inštitucionalizované cirkvi bol rozchod s doktrínou vždy predvojom existenčnej krízy. Môže sa tomu štát vyhnúť? Pochybujem o tom.
Potom však tomu treba čeliť. A namiesto pomýlených osláv dňa daňovej slobody si zakladať na tom, že z našich daní náš štát nevybudujeme.