Popcorn Jura Malíčka

V husákovsky vysmiatom šťastí mojich detských liet boli veľmi zreteľné. My na ľavej strane železnej opony, v kvitnúcom blahobyte plánovaného hospodárstva, sme manifestovali, ako sa máme dobre. V jednom šíku kráčali k tribúne vedľa seba robotníci, roľníci a pracujúca inteligencia, komu sa pošťastilo, mohol niesť transparent. Pred tribúnou sa intenzívnejšie mávalo a odmanifestované. Oslávili sme, čo bolo treba, pokojne, v mieri, žiadny škripot skrivodlivosti. Dav ukázal, že je šťastný. Organizovaný dav s vnútorným poriadkom, štruktúrovaný, veď akoby to bolo, len tak kade-tade po ceste sa motať, spolumanifestujúcim pod nohy sa pliesť. Aj v NDR mali manifestácie, aj v Sovietskom zväze.
Ale poznali sme aj demonštrácie, tie boli v NSR, v Amerike, vo Francúzsku, vo Veľkej Británii, všade od železnej opony napravo. Nešťastní ľudia, proletári sa tam búrili, demonštrovali nespokojnosť, aj sa strieľalo, dymilo, no strach a hrôza. Ľudia reťazami spútaní, len aby jadrové zbrane nemohli prejsť. Toľko k základnému rozlíšeniu – u nás šťastie – manifestujeme na manifestáciách, u nich mor, chudoba, hlad, nešťastie – demonštrovali na demonštráciách.
Teraz sa už aj u nás len demonštruje, manifestácií niet, akurát tie oslavy hokejového striebra boli plné šťastia, tam azda ľudia manifestovali. Ale zase ten chaos, len tak sa stálo, ako koho napadlo, takže ak aj manifestácia, tak len napoly. Bez poriadku. A platí to aj o ružových queer pochodoch, veľkých, globálnych, s programom a ideami, aj o malých, ako sú Zombie Walk.
To sa ľudia namaskujú, našminkujú, rozdriapu a skrvavia, všetko akože, a trmácavým krokom zombíkov vykročia v ústrety ruchu veľkomesta. Iní ľudia sa dívajú, najprv zarazene, potom s úsmevom. Program to nemá a idey už vôbec nie, ale je to krásne, popkultúra vo svojom finálnom štádiu, ako prienik príbehov do reality. Všetky manifestácie a demonštrácie sú vedľa toho iba smiešne.