Vedia veľmi dobre, prečo. Táto vedomosť sa dedí medzi ženami z generácie na generáciu už minimálne 5 000 rokov. Uhorka obsahuje z 95 % percent vodu a obrovské množstvo minerálnych látok. Tie dokáže pokožke, na ktorej je položená, veľmi účinne odovzdať a zvlhčiť ju. Po chvíli adeptka prírodnej kozmetiky pocíti nielen osvieženie, ale aj jemné sťahovanie vrások. Túto procedúru poznali dievčatá a ženy nielen v Egypte, ale aj v Grécku či v Ríme. Ktohovie, ako sa na toto prišlo a čo všetko si museli po kráse túžiace staroveké ženy priložiť na tvár, kým natrafili práve na uhorku.
Vyzerá ako pomerne exotická potravina, také zelené hrčaté čudo. Človek by aj hádal, že pochádza z Ameriky. No čuduj sa svete, jej rodokmeň sa začína niekde v Indii a odtiaľ sa pomerne rýchlo rozšírila až do Európy. Prvýkrát sa spomína v sumerskom epose o Gilgamešovi, kde ju pojedajú obyčajní ľudia. Gréci o uhorke píšu, že ju v nebývalej miere pestujú pre svoju spotrebu Tráci – čo boli obyvatelia dnešného Bulharska a Turecka. Zdá sa, že všeobecná posadnutosť uhorkou v tých končinách pretrvala. Turci, Bulhari a Gréci sú v kuchynskom čarovaní s týmto zeleným kyjačikom neprekonateľní majstri. Postupne, predovšetkým vďaka Grékom, sa uhorka prekotúľala do Rímskej ríše a tam sa zahniezdila natoľko, že sa v podstate stala po kamenných cestách, hygiene a akvaduktoch hlavným civilizačným artiklom. Môže za to najmä fakt, že sa do tejto bradavičnatej zeleniny zaľúbil samotný cisár Tibérius. Bol po uhorkách ako divý. Jeho posadnutosť touto osviežujúcou pochutinou zašla až tak ďaleko, že začal neúnavne trvať na tom, aby ich mal na stole vždy, či už je leto, alebo zima. Keďže bol vytrvalý, tvrdohlavý a, prepytujem, cisár najmocnejšej ríše sveta, podarilo sa mu tento vrtoch pomerne ľahko presadiť. A my mu preto dodnes máme za čo ďakovať. Lebo len kvôli nemu a jeho uhorkám v Ríme vymysleli predchodcu dnešného skleníka, aby ich dokázali vypestovať v akomkoľvek ročnom období.
K nám sa teda uhorky dostali s Rimanmi. Do Ameriky zase s Krištofom Kolumbom. Keď sa jeho loď dotkla brehov Tahiti, v jednej ruke držal kompas a v druhej určite podlhovastú zeleninu s tvrdšou vrásčitou šupkou. Isto si z nej veselo odhrýzal a ukazoval ňou rozšafne na sporo odeté domorodkyne. Uhoriek je na svete viacero druhov, niektoré dokonca úplne bizarné – napríklad žlté guľaté kultivary, ktoré sa pestujú v Indii. U nás poznáme druhy tri. Stredomorské podlhovasté, s veľkou mierou vodnatých semien a tvrdšou šupkou, podlhovasté a jemne zošúverené, ktoré majú zas viac dužiny a naše menšie a oválne – prosto klasické nakladačky. Ich sezóna sa začína práve teraz. Ak ich aj nechcete nakladať či zavárať, rozhodne si z trhu domov vezmite nejaké to kilo. Načo kupovať šalátovky, ktoré môžete mať na stole po celý rok a navyše s nimi riskovať, že budú mať horké konce? Načrite do nakladačiek a vyberajte si tie najmenšie. Pravú chuť uhorky totiž tvorí práve jej šupka a tá je pri našich malých nakladačkách najlahodnejšia. Je jemná, aromatická a pod zubami nádherne praská. Na jazyku sa vám rozleje chuť, ktorá vám dá rezolútne na známosť, že je tu leto.
Autor je scenárista.
Spravme si uhorkové limo/
Keď vám už v lete nepomáhajú na schladenie horúcich tiel a hláv žiadne, hoci aj doma pripravené ľadové čaje, ani iné chladené nápoje, je čas nasadiť ich turbo verziu. Kráľa zo svojich overených osviežujúcich drinkov urobíte tak, že do nich hodíte nečakanú ingredienciu – uhorku. Pochopiteľne, nie do piva či vína, hovoríme o citronádach. Ideálne je, ak ste doma práve robili grécke tsatsiki a zostala vám šťava z nastrúhaných uhoriek. Nevyhadzujte ju! Použite túto tekutinu ako základ do vášho osviežujúceho nápoja. Pokiaľ ste tsatsiki nerobili, je čas to skúsiť. Uhorku olúpeme, zbavíme semien a najemno nastrúhame. Vyžmýkame z nej šťavu, ktorú neskôr použijeme do lima a k vyžmýkaným nastrúhancom pridáme čo najtučnejší jogurt, soľ, olivový olej, čierne korenie, tri najemno nasekané mätové lístky a jeden prepasírovaný strúčik cesnaku. Zamiešať, schladiť, podávať ako predjedlo. Ak je už tak horúco, že ani strúhať uhorku sa vám nechce, nieto ešte čistiť cesnak, hoďte ju ledabolo nasekanú s mätou do džbána s ľadovou vodou a pite plnými dúškami.
Vyzerá ako pomerne exotická potravina, také zelené hrčaté čudo. Človek by aj hádal, že pochádza z Ameriky. No čuduj sa svete, jej rodokmeň sa začína niekde v Indii a odtiaľ sa pomerne rýchlo rozšírila až do Európy. Prvýkrát sa spomína v sumerskom epose o Gilgamešovi, kde ju pojedajú obyčajní ľudia. Gréci o uhorke píšu, že ju v nebývalej miere pestujú pre svoju spotrebu Tráci – čo boli obyvatelia dnešného Bulharska a Turecka. Zdá sa, že všeobecná posadnutosť uhorkou v tých končinách pretrvala. Turci, Bulhari a Gréci sú v kuchynskom čarovaní s týmto zeleným kyjačikom neprekonateľní majstri. Postupne, predovšetkým vďaka Grékom, sa uhorka prekotúľala do Rímskej ríše a tam sa zahniezdila natoľko, že sa v podstate stala po kamenných cestách, hygiene a akvaduktoch hlavným civilizačným artiklom. Môže za to najmä fakt, že sa do tejto bradavičnatej zeleniny zaľúbil samotný cisár Tibérius. Bol po uhorkách ako divý. Jeho posadnutosť touto osviežujúcou pochutinou zašla až tak ďaleko, že začal neúnavne trvať na tom, aby ich mal na stole vždy, či už je leto, alebo zima. Keďže bol vytrvalý, tvrdohlavý a, prepytujem, cisár najmocnejšej ríše sveta, podarilo sa mu tento vrtoch pomerne ľahko presadiť. A my mu preto dodnes máme za čo ďakovať. Lebo len kvôli nemu a jeho uhorkám v Ríme vymysleli predchodcu dnešného skleníka, aby ich dokázali vypestovať v akomkoľvek ročnom období.
K nám sa teda uhorky dostali s Rimanmi. Do Ameriky zase s Krištofom Kolumbom. Keď sa jeho loď dotkla brehov Tahiti, v jednej ruke držal kompas a v druhej určite podlhovastú zeleninu s tvrdšou vrásčitou šupkou. Isto si z nej veselo odhrýzal a ukazoval ňou rozšafne na sporo odeté domorodkyne. Uhoriek je na svete viacero druhov, niektoré dokonca úplne bizarné – napríklad žlté guľaté kultivary, ktoré sa pestujú v Indii. U nás poznáme druhy tri. Stredomorské podlhovasté, s veľkou mierou vodnatých semien a tvrdšou šupkou, podlhovasté a jemne zošúverené, ktoré majú zas viac dužiny a naše menšie a oválne – prosto klasické nakladačky. Ich sezóna sa začína práve teraz. Ak ich aj nechcete nakladať či zavárať, rozhodne si z trhu domov vezmite nejaké to kilo. Načo kupovať šalátovky, ktoré môžete mať na stole po celý rok a navyše s nimi riskovať, že budú mať horké konce? Načrite do nakladačiek a vyberajte si tie najmenšie. Pravú chuť uhorky totiž tvorí práve jej šupka a tá je pri našich malých nakladačkách najlahodnejšia. Je jemná, aromatická a pod zubami nádherne praská. Na jazyku sa vám rozleje chuť, ktorá vám dá rezolútne na známosť, že je tu leto.
Autor je scenárista.
Spravme si uhorkové limo/
Keď vám už v lete nepomáhajú na schladenie horúcich tiel a hláv žiadne, hoci aj doma pripravené ľadové čaje, ani iné chladené nápoje, je čas nasadiť ich turbo verziu. Kráľa zo svojich overených osviežujúcich drinkov urobíte tak, že do nich hodíte nečakanú ingredienciu – uhorku. Pochopiteľne, nie do piva či vína, hovoríme o citronádach. Ideálne je, ak ste doma práve robili grécke tsatsiki a zostala vám šťava z nastrúhaných uhoriek. Nevyhadzujte ju! Použite túto tekutinu ako základ do vášho osviežujúceho nápoja. Pokiaľ ste tsatsiki nerobili, je čas to skúsiť. Uhorku olúpeme, zbavíme semien a najemno nastrúhame. Vyžmýkame z nej šťavu, ktorú neskôr použijeme do lima a k vyžmýkaným nastrúhancom pridáme čo najtučnejší jogurt, soľ, olivový olej, čierne korenie, tri najemno nasekané mätové lístky a jeden prepasírovaný strúčik cesnaku. Zamiešať, schladiť, podávať ako predjedlo. Ak je už tak horúco, že ani strúhať uhorku sa vám nechce, nieto ešte čistiť cesnak, hoďte ju ledabolo nasekanú s mätou do džbána s ľadovou vodou a pite plnými dúškami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.