Ale potom sa stačí vrátiť o niekoľko desiatok kilometrov späť, k nám do dnešnej strednej Európy, a odrazu si uvedomíte, že je tu vlastne krásne a pohodovo. A to sa, prosím, človek vráti iba do Maďarska, do krajiny, ktorá je dnes na tom z celej strednej Európy úplne najhoršie a ktorú by si málokto trúfal dávať za príklad. V juhomaďarskom Szegede však nič také ako krízu necítite. Možno preto, že je začiatok leta, krásne počasie, a v krásnom počasí vyzerá svet inak ako uprostred jesennej pľušte.
No v Szegede by sa človek cítil skvelo, aj keby pršalo. Vyše stopäťdesiattisícové mesto žiari aspoň v strede čistotou, novotou a pokojne by sa dalo povedať aj blahobytom. Samozrejme, keď sa dáte do reči s miestnymi, tak sa posťažujú na krízu, nezamestnanosť, drahotu, pokles príjmov a vôbec, starosti s ekonomikou. A mnohí k tomu dodajú aj znechutenie z Viktora Orbána a jeho čudného autoritatívneho štýlu vládnutia, ktorý sa čoraz väčšiemu počtu Maďarov nepozdáva.
Pokiaľ si však odmyslíte politiku a ekonomické štatistiky, ktoré vás presviedčajú o opaku, je Szeged pulzujúce mesto, ktoré by bola škoda obísť, napríklad ak idete po kvalitných maďarských diaľniciach dolu k moru. Na mňa, rozmaznaného Prahou, je síce príliš nový, lebo prakticky celý vznikol až po katastrofálnej povodni v roku 1879, no má v sebe veľkorysosť zlatej éry monarchie, akou sa v takej vrcholnej podobe môže pochváliť len máloktoré mesto strednej Európy. Secesné domy sú tu naozaj úžasné, vrátane toho najznámejšieho, Reök-paloty, v ktorej je dnes po rekonštrukcii zaujímavá galéria moderného umenia. Prirovnanie ku Gaudího domu v Barcelone je síce možno prehnané, ale secesia je to naozaj vrcholná a po nedávnej rekonštrukcii hodná obdivu.
Podobný dojem som mal aj zo szegedskej katedrály, tiež diela éry, ktorú Maďari právom dodnes považujú za svoje zlaté časy. A letné predstavenia opier, čo sa pred týmto veľkolepým chrámom konávajú, musia byť skutočne zážitkom.
Keď sme potom sedeli večer v rybacej reštaurácii na brehu Tisy a priniesli nám tú úžasnú rybaciu polievku halászlé, v tej úplne najlepšej podobe, z rýb ulovených v rieke, čo tiekla popri nás, tak mi cez žalúdok opäť prešla moja stará láska k Maďarsku. Posilnená o chvíľu výborným vínom z villánskych kopcov, ktoré o tri triedy predstihlo aj to najlepšie rumunské, čo sme pili počas predchádzajúcich dní.
Nuž, je to márne. Západ je Západ a Maďarsko k tomu nášmu Západu patrí, i keď sa nám to z titulkov novín občas nezdá. Maďarsko napriek všetkým svojim problémom tých minulých dvadsať rokov neprehajdákalo a prinajmenšom v turizme sa dokázalo dostať medzi európsku extratriedu. A aj v takom, v podstate neturistickom mieste, akým je Szeged, kam človek skôr zablúdi, než by sa tam plánovane vybral na dovolenku, sú na turistov pripravení. Tak ako ani my v Česku, ani vy na Slovensku ešte mnoho rokov nebudeme. Môže to znieť zvláštne, no stále sa máme od Maďarov v dobrom slova zmysle čo učiť. A pokiaľ ide o mňa, ja som mal dovolenku v Maďarsku medzi svojimi horúcimi tipmi. Teraz, po návšteve Szegedu, už neváham.
Autor je redaktor Lidových novín
No v Szegede by sa človek cítil skvelo, aj keby pršalo. Vyše stopäťdesiattisícové mesto žiari aspoň v strede čistotou, novotou a pokojne by sa dalo povedať aj blahobytom. Samozrejme, keď sa dáte do reči s miestnymi, tak sa posťažujú na krízu, nezamestnanosť, drahotu, pokles príjmov a vôbec, starosti s ekonomikou. A mnohí k tomu dodajú aj znechutenie z Viktora Orbána a jeho čudného autoritatívneho štýlu vládnutia, ktorý sa čoraz väčšiemu počtu Maďarov nepozdáva.
Pokiaľ si však odmyslíte politiku a ekonomické štatistiky, ktoré vás presviedčajú o opaku, je Szeged pulzujúce mesto, ktoré by bola škoda obísť, napríklad ak idete po kvalitných maďarských diaľniciach dolu k moru. Na mňa, rozmaznaného Prahou, je síce príliš nový, lebo prakticky celý vznikol až po katastrofálnej povodni v roku 1879, no má v sebe veľkorysosť zlatej éry monarchie, akou sa v takej vrcholnej podobe môže pochváliť len máloktoré mesto strednej Európy. Secesné domy sú tu naozaj úžasné, vrátane toho najznámejšieho, Reök-paloty, v ktorej je dnes po rekonštrukcii zaujímavá galéria moderného umenia. Prirovnanie ku Gaudího domu v Barcelone je síce možno prehnané, ale secesia je to naozaj vrcholná a po nedávnej rekonštrukcii hodná obdivu.
Podobný dojem som mal aj zo szegedskej katedrály, tiež diela éry, ktorú Maďari právom dodnes považujú za svoje zlaté časy. A letné predstavenia opier, čo sa pred týmto veľkolepým chrámom konávajú, musia byť skutočne zážitkom.
Keď sme potom sedeli večer v rybacej reštaurácii na brehu Tisy a priniesli nám tú úžasnú rybaciu polievku halászlé, v tej úplne najlepšej podobe, z rýb ulovených v rieke, čo tiekla popri nás, tak mi cez žalúdok opäť prešla moja stará láska k Maďarsku. Posilnená o chvíľu výborným vínom z villánskych kopcov, ktoré o tri triedy predstihlo aj to najlepšie rumunské, čo sme pili počas predchádzajúcich dní.
Nuž, je to márne. Západ je Západ a Maďarsko k tomu nášmu Západu patrí, i keď sa nám to z titulkov novín občas nezdá. Maďarsko napriek všetkým svojim problémom tých minulých dvadsať rokov neprehajdákalo a prinajmenšom v turizme sa dokázalo dostať medzi európsku extratriedu. A aj v takom, v podstate neturistickom mieste, akým je Szeged, kam človek skôr zablúdi, než by sa tam plánovane vybral na dovolenku, sú na turistov pripravení. Tak ako ani my v Česku, ani vy na Slovensku ešte mnoho rokov nebudeme. Môže to znieť zvláštne, no stále sa máme od Maďarov v dobrom slova zmysle čo učiť. A pokiaľ ide o mňa, ja som mal dovolenku v Maďarsku medzi svojimi horúcimi tipmi. Teraz, po návšteve Szegedu, už neváham.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.