Veselo decentný dom

Náš významný architekt, ktorý sa programovo zaoberal sociálnym bývaním – Fridrich Weinwurm patril k ľavicovej avantgarde medzivojnových čias. Hoci pochádzal z bohatej rodiny, stal sa bojovníkom za sociálnu spravodlivosť. Jeho ideologické presvedčenie sa tvorivo premietlo aj do jeho práce a výsledkom sú výborné obytné súbory v Bratislave – Unitas a Nová doba. Na akútny nedostatok bytov pre robotnícku triedu našiel Weinwurm spolu s Ignácom Vécseiom kvalitné riešenie s výborným pomerom ceny a výkonu. Dodnes sa bývanie v ich domoch považuje za atraktívne. Postaviť za málo peňazí kvalitné bývanie pre sociálne slabšie vrstvy je architektonickým rébusom aj dnes. Lenže tento rébus v súčasnosti zväčša neriešia najlepší slovenskí architekti. Zvyčajne sa k takejto práci ani nedostanú, hoci najmä pre ambicióznych mladých architektov by to aj dnes bola veľká výzva. Obce a mestá, ktoré sa pustia do výstavby nájomných bytov, dotovaných štátom, majú prísne limity na financie. A tak návrh zveria architektom, ktorí už pre mesto pracovali alebo ich niekto obci po známosti dohodil. Žiadna architektonická súťaž, vo výberových konaniach je podstatná len konečná cena. Výsledkom je, že o kvalitnej architektúre nájomných bytov určených pre sociálne slabšie skupiny sa ani veľmi nedá hovoriť. Uvedomujú si to aj štátni úradníci, ktorí už štrnásť rokov organizujú súťaž s názvom Progresívne, cenovo dostupné bývanie. Jej cieľom je podporiť výstavbu dobre riešených bytov pre ľudí s nižšími príjmami, ale aj pre tých, ktorí sú v hmotnej či sociálnej núdzi. Súťaž má aj ambíciu hľadať inšpiratívne riešenia. „Skutočnosť je však taká, že architektonický štandard v tejto súťaži je dosť nízky,“ tvrdí docentka Andrea Bacová z Fakulty architektúry STU, ktorá sa dlhodobo zaoberá architektúrou obytných budov. V poslednom ročníku spomínanej súťaže bola členkou poroty. Pripomína, že zatiaľ je pri realizácii tohto druhu bytových domov dôležitá iba cena. „Hoci je to ťažká úloha – postaviť za málo peňazí kvalitný dom, no pri dobre zvolenom koncepte sa dá aj pri takomto zadaní urobiť slušná architektúra,“ dodáva Andrea Bacová. Jej slová potvrdzuje bytový dom, ktorý získal v súťaži tohto roku 1. cenu. Zvíťazil v kategórii bytových domov s úsporným riešením bytov. Dom stojí na okraji Senice. Recenzent časopisu ARCH Henrich Pifko o ňom napísal: „Architektonický výraz je oveľa zaujímavejší, než by sme pri tomto type bývania čakali.“ .štartovacie byty Za senickým Tescom je malý parčík so starými listnatými stromami a za ním boli donedávna už iba rozľahlé polia s kukuricou a pekný horizont so zvlnenými lesíkmi. Po pravej strane cesty vidno ešte ošarpané panelákové súbory, typické pre osemdesiate roky minulého storočia a nový kostol uprostred buriny. Po ľavej strane sú kukuričné polia a medzi nimi nové nájomné domy. Všetky pôsobia solídne. Ale len jeden z nich aj náhodnému chodcovi okamžite zlepší náladu. Má totiž vtip a nadhľad. Architekt Branislav Hnát postavil na úzkom pozemku dva rovnaké podlhovasté biele hranoly, z ktorých na východnej fasáde vystupujú pestrofarebné kubusy. Vyzerá to veselo a zároveň decentne. Aj preto renomovaný časopis ARCH dal na svoju marcovú titulku žlto-zelenooranžovo-tmavosivé kubusy z fasády senického projektu. V dvoch domoch je po 48 bytov, zväčša sú dvojizbové, s rozlohou do 50 štvorcových metrov, zopár bytov je jednoizbových a na prízemí sú aj bezbariérové byty. Štátom podporované bývanie má svoje limity nielen na veľkosť bytov, ale aj na cenu, za ktorú treba takýto nájomný dom postaviť (približne 800 eur na štvorcový meter podlahovej plochy bytu). Dom však vôbec nepôsobí lacno, skôr primerane striedmo. Mladá matka, ktorá kočíkuje dieťa pred ocenenou stavbou, dosvedčuje, že v nájomnom dome sa býva príjemne. „Len by tie byty mohli byť o niečo väčšie,“ vzdychne si a s ľútosťou dodá, že tu zrejme nebudú môcť bývať dlho. Zmluvu s mestom majú len na jeden rok, kým je ona na materskej dovolenke. Keď pôjde pracovať, spoločný príjem rodiny už presiahne trojnásobok životného minima, ktoré je stanovené ako podmienka na bývanie v tomto nájomnom dome, ktorý by mal slúžiť ako štartovacie bývanie pre mladé rodiny. „Väčšina obyvateľov má zmluvy na tri roky, ale my len na rok,“ dodá smutne mladá žena. Dôchodkyňa, ktorá býva v nájomnom byte oproti novému domu a zo svojho balkóna ho každý deň sleduje, má jedinú pripomienku: „Chýba tu detské ihrisko. Potom to tu tie deti ničia.“ Pani ešte zdôrazní, že niektoré rodiny už nájomné domy opúšťajú, pretože platiť okolo 200 eur za nájom je nad ich sily. Ale aj dôchodkyňa mesto chváli, že postavilo kvalitné byty a netreba v nich ani nič opravovať či prerábať. Navyše je tu všetko poruke – poliklinika, obchody, škola aj kostol. Až na to ihrisko pre deti. .dobrá stavba Aj Andrea Bacová, ktorá nové nájomné a cenovo dostupné domy posudzovala ako členka poroty, tvrdí, že senický projekt je dobre postavený a nielen architekt, ale aj stavebná firma odviedli dobrú prácu. „Veľa záleží na realizačných firmách. Je jasné, že nastavený finančný limit neumožňuje používať drahé materiály. Napriek tomu je materiálový štandard v týchto domoch už vo všeobecnosti veľmi slušný – majú plastové okná, plávajúce podlahy. Domy prihlásené do súťaže sa odlišovali v kvalite remeselného spracovania a remeselných detailov. Niektoré boli stavebne skutočne na veľmi nízkej úrovni.“ Architekti už zväčša dobre odhadli mierku nájomných domov, ktoré vo väčšine prípadov vhodne zapadli do svojho prostredia, ale mnohým domom chýbali pivničné kobky, kočikárne, mali veľmi malý vstupný priestor, chýbalo dovnútra zapustené zádverie či predzáhradky k prízemným bytom. Naopak, nechýbali zbytočné ozdobné prvky, zložité vikiere či komplikované striešky nad vstupnými dverami alebo nepraktické oblúkové balkóny. Senický projekt sa týmto chybám vyhol. Je to pavlačový dom, ale pavlač je uzavretá a vykurovaná. Byty majú komory, ktoré sú umiestnené vo farebných kubusoch. „Oni tam nemuseli vôbec byť, ale architekt využil tú funkciu aj ako oživovací prvok na hladkej strane fasády. Je to vtipné a neštandardné,“ vysvetľuje Andrea Bacová. Druhá strana oceneného domu je elegantne biela, sú na nej aj francúzske okná a lodžie, ktoré sú len zdanlivo umiestnené náhodne a nepravidelne. Smutný pohľad je iba na prízemné byty, ktoré by mohli byť ideálne prepojené s predzáhradkami. Dnes pred ich francúzskymi oknami rastie burina. Mestu sa zatiaľ nepodarilo vykúpiť pozemky na predzáhradky, ktoré zvyčajne obyvateľov viac inšpirujú na starostlivosť o okolie a uľahčujú aj sociálne kontakty. Andrea Bacová ocenila, že senické byty majú pekné lodžie a pripomína: „Do budúcnosti by aj pri takýchto nájomných bytoch mala byť požiadavka, aby každý – hoci aj malý byt – mal vlastný exteriérovy priestor (balkón, terasu, lodžiu). Treba to už chápať ako nevyhnutnú súčasť bytu.“ Takisto by nemal chýbať výťah. Ten sa do limitovaného rozpočtu nezmestí, ale pre mladé rodiny v štartovacích bytoch sa potom znižuje kvalita života. Andrea Bacová dodáva: „Dom v Senici po všetkých stránkach vyhovel hodnotiacim kritériám, hoci až život ukáže jeho životaschopnosť. Na slovenské pomery je to veľmi slušne realizovaný nájomný dom a pokojne by sa ako opakovací projekt s drobným vylepšením mohol použiť aj v inej lokalite.