Fascinujúci obal a ešte fascinujúcejší obsah. Nevídaná zhoda. Platňa, ktorá mi zmenila život. Zvuk, aký nemá hádam žiadna kapela. Hajtka a basa. Predchodca drum and bassu. Hajtka tak v popredí, že nášho otca z toho triafal šľak. Basová linka ako hotové delo, šliapuca ako stroj. Nad tým jednoduchý saxofón, jednotónové sólo v pesničke Země se točí dokola je dokonalé, vždy, keď to počujem, som unesený. Spev Miroslava Imricha ma až hypnotizoval – a je to tak stále. Gitary ma nikdy veľmi nezaujímali, tu sú však parádne, preparádne. Výborné texty. Neviem, či všetkému rozumiem dobre. Spomínaná pesnička o zemeguli spočíva v ustavičnom opakovaní „země se točí dokola“, predbehla slogany, s akými prišla neskôr tanečná hudba, tá pesnička je však celá, akoby vznikla ako hotový kus. Málokedy mám z pesničiek pocit, akoby sa len tak narodili, boli úplné, nič navyše, ničoho menej, tu je takých kusov viac. „Každý má svou chuť, barvu, má mínus má i plus, a když pak zmyješ malbu, každý je nebe kus,“ – neviem, či je tam nebe alebo tebe, v oboch pípadoch je to krásny text. Box je jednoducho zásadnou platňou našej hudobnej histórie, tej mojej absolútne. Petr Fiala vraj druhý album od Abraxasu vyhodil po prvom počúvaní von oknom, lebo po Boxe čakal podobne dokonalé dielo a keď to nedostal, tak sa veľmi rozčertil... To je u Petra Fialu niečo také neobvyklé, že tým vlastne dal Boxu obrovské vyznamenanie. Mne sa aj Manéž páči, ale Box to nie je. Imrich po prvej platni odišiel a založil Tango. Aj to ušlo, ale Box to nie je. Box je totiž naozajstný skvost, ktorý znie výnimočne aj po tridsiatich rokoch. Som rád, že sa narodil práve včas. A že mi ho Marián dal. Ďakujem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.