Nemám päťhviezdičkový album, o ktorom by som si myslel, že je lepší, ako stovky iných päťhviezdičkových albumov. No k jednému mám osobitný vzťah. K albumu Santana – Abraxas. Požičal mi ho Juhoslovan, ktorý študoval v Bratislave na bohosloveckej fakulte. Bolo to v roku 1971. V čase triumfov T. Rex, Jethro Tull, Led Zeppelin. Abraxas ukázal, že rocková hudba môže byť presvedčivo kombinovaná s kultúrami, ktoré dovtedy v rocku neboli bežné. Aspoň nie v kontexte celej tvorby jednej kapely. Bol latinskoamerický, exotický. Mne miestami pripadal aj zvláštnym spôsobom orientálny – fantazijným, surrealistickým. Ako jeho obal s obrazom výtvarníka Mati Klarweina, svetoobčana.
Pozeral som naň a pritom počúval, ako filmovo, tajomne sa začína prvá skladba, hotová hudobná fatamorgána – púšť, oáza, rytmus krokov tiav, psychedélia, hippies, neopakovateľná atmosféra prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Abraxas bol zvukomalebný, temperamentný, miestami takmer tanečný. V tom čase sme o tanečnej elektronickej hudbe ani nesnívali, takže „santanovské“ rytmy vyznievali veľmi tanečne. Pritom bol aj meditatívny so Santanovou citovou hrou na sólovú gitaru. Čo vytváralo neobvyklý kontrast k priam žonglérskemu hraniu na perkusiách. Áno, viac k hraniu, ako k bubnovaniu. Žiadne „bum – čvach!“. A obsahoval aj novú verziu skladby Black Magic Woman, možno lepšiu, akou bola tá pôvodná od Petra Greena. Ďalej Oye Como Va, vtedy diskotékový hit. Oproti typickým dnešným „diskobuchnátom“ je to ambrózia. A bola tam aj Samba Pa Ti, jedna z najkrajších inštrumentálnych skladieb pod slnkom.
Som rád, že na Abraxas sa nezabudlo. Dodnes defiluje v rôznych rebríčkoch najlepších albumov všetkých čias. Bol predohrou world music. Mimochodom, Carlos Santana sa pokladá za jej krstného otca. Pripomenul nám, že všetci sme súčasťou „world“. Počúvajme navzájom svoju hudbu. Bez bariér. Možno potom začneme pozornejšie počúvať aj druhých. A chápať. Inak posudzovať. To ma naučil Abraxas. Doviedol ma k nemu bohoslovec. Že by v tom bola ruka ...?
Miro Potoček je umelecký keramik a nezávislý hudobný publicista.
Pozeral som naň a pritom počúval, ako filmovo, tajomne sa začína prvá skladba, hotová hudobná fatamorgána – púšť, oáza, rytmus krokov tiav, psychedélia, hippies, neopakovateľná atmosféra prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Abraxas bol zvukomalebný, temperamentný, miestami takmer tanečný. V tom čase sme o tanečnej elektronickej hudbe ani nesnívali, takže „santanovské“ rytmy vyznievali veľmi tanečne. Pritom bol aj meditatívny so Santanovou citovou hrou na sólovú gitaru. Čo vytváralo neobvyklý kontrast k priam žonglérskemu hraniu na perkusiách. Áno, viac k hraniu, ako k bubnovaniu. Žiadne „bum – čvach!“. A obsahoval aj novú verziu skladby Black Magic Woman, možno lepšiu, akou bola tá pôvodná od Petra Greena. Ďalej Oye Como Va, vtedy diskotékový hit. Oproti typickým dnešným „diskobuchnátom“ je to ambrózia. A bola tam aj Samba Pa Ti, jedna z najkrajších inštrumentálnych skladieb pod slnkom.
Som rád, že na Abraxas sa nezabudlo. Dodnes defiluje v rôznych rebríčkoch najlepších albumov všetkých čias. Bol predohrou world music. Mimochodom, Carlos Santana sa pokladá za jej krstného otca. Pripomenul nám, že všetci sme súčasťou „world“. Počúvajme navzájom svoju hudbu. Bez bariér. Možno potom začneme pozornejšie počúvať aj druhých. A chápať. Inak posudzovať. To ma naučil Abraxas. Doviedol ma k nemu bohoslovec. Že by v tom bola ruka ...?
Miro Potoček je umelecký keramik a nezávislý hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.