V ubytovni s pokazeným výťahom. Spravíte si toast s poriadnou dávkou kečupu, usadíte sa pred obľúbené video, práve sa hotujete zahryznúť do jedla, keď sa to všetko spustí. Najprv príde Angličan so psíkom a taškou, potom bláznivá rusovláska, ktorá bez ostychu vyhlási, že je víla a splní vám tri priania. Zrazu je jasné, že toto veru pokojná šichta nebude.
Hovoria o sebe, že sa vždy, aj ako divadelníci, inšpirovali filmom, ich hrdinami boli Charles Chaplin, Buster Keaton, Jacques Tati. Vraj aj keď sú na plátne, vlastne svojím spôsobom neopúšťajú prostredie divadla; ale zas sa ani necítia javiskovými hercami, ktorí robia filmy; považujú sa za komickú dvojicu (trojicu), ktorá pracuje aj na doskách, čo znamenajú svet, aj pred kamerou. Štýl si nezvolili, to štýl si našiel ich. S filmovými scenármi majú niekedy ťažkosti, lebo v okamihu, keď nejakú parodickú scénu rozpíšu do najmenších detailov, do opisov gest, mimiky a pohybov, scéna stráca všetok pôvab a vtip. Rozprávanie príbehov pre nich úzko súvisí s pohybom, rečou tela dodávajú obrazom zvláštny rytmus. Nebránia sa improvizácii, skôr naopak, vyhľadávajú možnosti, kde sa jej môžu chopiť. Scénickú hudbu používajú takmer výlučne ako sprievod k tancu, k muzikálovému číslu, alebo v podobe vnútroobrazovej muziky. V ich filmoch sú veci jednoduché a minimalistické. Telefón je na scéne len vtedy, ak počas filmu naozaj aj zazvoní. Filmy vymýšľajú a scenáre píšu v trojici, nemajú rozdelené úlohy, jednoducho to naozaj robia spolu.
Toto všetko hovoria o sebe Fiona Gordon, Dominique Abel (a Bruno Romy), divadelní herci a režiséri, filmoví autori, herci a režiséri, klauni, tanečníci a mímovia, členovia malej divadelnej spoločnosti Courage Mon Amour, ktorí majú, čo sa filmu týka, na konte niekoľko krátkometrážnych snímok, debut Ľadovec (2005, Fiona sa po nešťastnej noci, ktorú omylom strávila v mraziarni, rozhodne odísť z domu a hľadať lásku a ľadovec...), druhý film Rumba (2008 – Fiona a Dom pôsobia ako učitelia na tej istej vidieckej škole, majú sa radi a vášnivo, aj súťažne, sa venujú latinskoamerickým tancom. Raz v noci sa len tak-tak vyhnú samovrahovi, ale sami autom narazia do múru...) a teraz najnovšiu Vílu, priezračne čistú, nápaditú, zároveň poetickú a ironickú, burleskovitú komédiu jacquestatiovského razenia.
V malom zapadnutom hoteli sa v noci ubytuje Fiona – keď príde, je to zvláštne, ale výťah znovu funguje. Je trochu čudná, ani batožinu nijakú nemá a nočnému recepčnému Domovi, trochu roztržitému, lebo práve myslí skôr na kečupový chleba a video než na prichádzajúcu zákazníčku, povie, že mu splní akékoľvek tri želania. Nielenže to povie, ono to vyzerá tak, že ich aj splní. Najprv jedno, potom druhé... Dom najprv neverí, potom úpenlivo premýšľa nad tretím prianím, lenže stále sa čosi deje, Dom sa nemôže sústrediť, pripletú sa do toho policajti, traja černošskí imigranti z pláže, ženské rugbyové mužstvo, moped, oheň, blázninec, slepý barman, lietajúci chlapík...
Gordon, Abel a Romy svoje diela, ktoré nie sú postavené na dialógoch a psychológii postáv, pomenúvajú „physical comedies“. Pozerajú sa na svet z iného uhla. „Je to vzácna forma, lebo je riskantná.“ Tentoraz platí, že risk bol zisk. Víla je krásny film.
Víla (La Fée), Francúzsko,
Belgicko 2011. Námet, scenár, réžia, hrajú: Dominique Abel, Fiona Gordon, Bruno Romy.
Kamera: Claire Chidéric,
93 minút.
Hovoria o sebe, že sa vždy, aj ako divadelníci, inšpirovali filmom, ich hrdinami boli Charles Chaplin, Buster Keaton, Jacques Tati. Vraj aj keď sú na plátne, vlastne svojím spôsobom neopúšťajú prostredie divadla; ale zas sa ani necítia javiskovými hercami, ktorí robia filmy; považujú sa za komickú dvojicu (trojicu), ktorá pracuje aj na doskách, čo znamenajú svet, aj pred kamerou. Štýl si nezvolili, to štýl si našiel ich. S filmovými scenármi majú niekedy ťažkosti, lebo v okamihu, keď nejakú parodickú scénu rozpíšu do najmenších detailov, do opisov gest, mimiky a pohybov, scéna stráca všetok pôvab a vtip. Rozprávanie príbehov pre nich úzko súvisí s pohybom, rečou tela dodávajú obrazom zvláštny rytmus. Nebránia sa improvizácii, skôr naopak, vyhľadávajú možnosti, kde sa jej môžu chopiť. Scénickú hudbu používajú takmer výlučne ako sprievod k tancu, k muzikálovému číslu, alebo v podobe vnútroobrazovej muziky. V ich filmoch sú veci jednoduché a minimalistické. Telefón je na scéne len vtedy, ak počas filmu naozaj aj zazvoní. Filmy vymýšľajú a scenáre píšu v trojici, nemajú rozdelené úlohy, jednoducho to naozaj robia spolu.
Toto všetko hovoria o sebe Fiona Gordon, Dominique Abel (a Bruno Romy), divadelní herci a režiséri, filmoví autori, herci a režiséri, klauni, tanečníci a mímovia, členovia malej divadelnej spoločnosti Courage Mon Amour, ktorí majú, čo sa filmu týka, na konte niekoľko krátkometrážnych snímok, debut Ľadovec (2005, Fiona sa po nešťastnej noci, ktorú omylom strávila v mraziarni, rozhodne odísť z domu a hľadať lásku a ľadovec...), druhý film Rumba (2008 – Fiona a Dom pôsobia ako učitelia na tej istej vidieckej škole, majú sa radi a vášnivo, aj súťažne, sa venujú latinskoamerickým tancom. Raz v noci sa len tak-tak vyhnú samovrahovi, ale sami autom narazia do múru...) a teraz najnovšiu Vílu, priezračne čistú, nápaditú, zároveň poetickú a ironickú, burleskovitú komédiu jacquestatiovského razenia.
V malom zapadnutom hoteli sa v noci ubytuje Fiona – keď príde, je to zvláštne, ale výťah znovu funguje. Je trochu čudná, ani batožinu nijakú nemá a nočnému recepčnému Domovi, trochu roztržitému, lebo práve myslí skôr na kečupový chleba a video než na prichádzajúcu zákazníčku, povie, že mu splní akékoľvek tri želania. Nielenže to povie, ono to vyzerá tak, že ich aj splní. Najprv jedno, potom druhé... Dom najprv neverí, potom úpenlivo premýšľa nad tretím prianím, lenže stále sa čosi deje, Dom sa nemôže sústrediť, pripletú sa do toho policajti, traja černošskí imigranti z pláže, ženské rugbyové mužstvo, moped, oheň, blázninec, slepý barman, lietajúci chlapík...
Gordon, Abel a Romy svoje diela, ktoré nie sú postavené na dialógoch a psychológii postáv, pomenúvajú „physical comedies“. Pozerajú sa na svet z iného uhla. „Je to vzácna forma, lebo je riskantná.“ Tentoraz platí, že risk bol zisk. Víla je krásny film.
Víla (La Fée), Francúzsko,
Belgicko 2011. Námet, scenár, réžia, hrajú: Dominique Abel, Fiona Gordon, Bruno Romy.
Kamera: Claire Chidéric,
93 minút.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.