Zlo sa volá Heydrich

Gerwarth napísal pozoruhodný príbeh o znepokojivej premene ambiciózneho človeka, ktorý vyrastá v dobrých pomeroch, pozná lásku rodičov, dostane príkladné vzdelanie, má hlboký umelecký cit, športového ducha a až do svojich 27 rokov vedie vlastne normálny život. Netrpí žiadnou psychickou poruchou, ani zvláštnymi komplexami, nie je ideologickým horlivcom, naopak, násilnickým hnutím, ktoré založil Adolf Hitler, skôr pohŕda. Potom príde kariérny zlom, ocitne sa v radoch SS, kde sa chce kolegom vyrovnať a predstihnúť ich. Hranice, ktoré majú rozlišovať medzi racionálnym kariéristom a zaslepeným fanatikom, tu neplatia. On chce kariéru a peniaze, súčasne si natrénuje neuveriteľný chlad, cynizmus a krutosť, vďaka ktorým stúpa v nových pomeroch po kariérnom rebríčku. Keď príde vojna, je už nielen kariéristom. Je najmä do špiku kosti odhodlaným nacistom, ktorému vojnová strata zábran umožní dovtedy nemysliteľné zločiny.

.dobrá família
Keď sa v roku 1904 Brunovi Heydrichovi, hudobnému skladateľovi a opernému spevákovi, narodil prvý syn, vedel, aké mu dať meno. Jeho dovtedy najúspešnejšia opera sa volala Amen a jej hlavný hrdina Reinhard, stelesňujúci tie najlepšie vlastnosti, zomrie po tom, čo mu vodca roľníckeho povstania vrazí dýku do chrbta.
Malý Reinhard sa narodil dobre. Jeho žoviálny otec bol uznávaným umelcom, nemecky odmeraná matka Elisabeth zase pochádzala zo zámožnej obchodníckej rodiny. Manželia sa usadili v Halle, vtedy prekvitajúcom meste, ktorého meštianska elita sa živo zaujímala o kultúru a hudobné vzdelanie svojich detí. Brunovo nové konzervatórium tak bolo odsúdené na prosperitu. Katolíci Heydrichovci sa v protestantskom Prusku nemohli sťažovať na diskrimináciu. Naopak, vypracovali sa na jednu z najvýznamnejších rodín v meste, a optimisticky verili v svetlú budúcnosť – aj malý Reinhard bol jej súčasťou. Bruno si predstavoval, že pôjde v jeho šľapajách a raz prevezme konzervatórium. Chlapec mal naozaj talent. Vďaka rodičovskému drilu poznal už ako šesťročné dieťa noty a denne sa zdokonaľoval v hre na husliach.
Rodina Heydrichovcov nepatrila medzi vyhlásených antisemitov tej doby. Bruno udržiaval so židovskou komunitou, ktorá posielala svoje deti na konzervatórium, dobré styky. Stal sa skôr obeťou všeobecných protižidovských nálad. V jednej encyklopédii o hudbe sa totiž objavila zmienka, že pôvodom sa volal Süß, čo malo naznačiť jeho židovský pôvod. V skutočnosti išlo o cielenú nepravdivú zmienku, ktorá mala poškodiť jeho povesť. Bruno sa zľakol, zažaloval vydavateľa encyklopédie a proces vyhral. Podozrenie, že Heydrichovci sú utajení židia, sa však s rodinou vrátane Reinharda tiahlo aj ďalej.

.mladý liberál Reinhard?
Spokojný život zmenila prvá svetová vojna. Konzervatóriu sa prestalo dariť, Nemecku chýbali potraviny a Brunove deti prvýkrát pocítili, čo je to hlad. Pre ich 50-ročného otca sa začal sociálny aj finančný úpadok, z ktorého sa už nikdy nezotavil. Porážka vo vojne, v ktorej Nemecko stratilo 2 milióny mužov, šokovala aj gymnazistu Reinharda. Mnohí Nemci uverili sprisahaneckej teórii vedenia armády a nacionalistickej pravice, podľa ktorej víťaziacim vojakom vrazili dýku do chrbta domáce liberálne sily. A, samozrejme, aj medzinárodné židovstvo. Revolučná atmosféra a občianske nepokoje zasiahli i Halle.
Sám 15-ročný Reinhard sa spolu so spolužiakmi prihlásil k dobrovoľníkom, ktorí mali chrániť mesto pred komunistami. V jeho prípade však ostalo len pri dobrodružných chlapčenských zážitkoch v uniforme. V roku 1922 dokončil elitné gymnázium s výborným prospechom, nadobudol tak slušné klasické vzdelanie, aj patričný rozhľad v moderných vedách, pričom ho bavila najmä chémia.
Lenže čo po škole? Sen starnúceho otca, že Reinhard sa ujme upadajúceho konzervatória, sa rozplynul. Syn sa napriek výhradám otca rozhodol prihlásiť k námorníkom. Vyhliadka vojenskej kariéry vtedy mladých mužov fascinovala, z povojnových médií sa len valili hrdinské príbehy a vtedajší generáli boli viac ako dnešné celebrity. Prostredie však Reinharda celkom neprijalo, námorníkom bolo čudné, že po tvrdom výcviku si pre seba hrával na husliach. Navyše, kým jeho rovesníci mali silné politické presvedčenie – boli nacionalistami opovrhujúcimi Weimarskou republikou – Reinhard na nich pôsobil politicky vlažne, niektorí v ňom dokonca videli liberála. A ešte okrem toho mal aj disproporčnú až ženskú postavu. Reinhard rýchlo pochopil, čo je to šikanovanie v armáde.

.koniec starého sveta
Ale šikanovanie čoskoro ustalo. Mladý muž sa snažil a okolie udivoval ctižiadosťou a pracovitosťou, ktorú nadriadení oceňovali. Jeho kariéra preto napredovala, stal sa poručíkom, no s ničím, čo dosiahol, nebol spokojný. Kamarátom dával najavo, že raz bude admirálom. K podriadeným sa správal stroho, miestami urážlivo. Bol na seba nesmierne náročný, nepremrhal ani chvíľu. Vo voľnom čase muzicíroval a venoval sa športu, najmä plávaniu či šermu. Rovesníci aj nadriadení si už vtedy všimli nielen jeho nadpriemerné schopnosti, ale aj túžbu vždy vynikať. Keby sa mu nezmenil život a keby sa nezmenil režim, mohol sa raz naozaj stať ctihodným admirálom, ako si vysníval. Lenže žiadne keby neplailo, pretože sa menilo všetko navôkol.
Koncom roku 1930 sa vtedy 26-ročný Reinhard na jednom bále zoznámil s 19-ročnou Linou. Pekná blondínka mu natoľko učarovala, že ju hneď požiadal o ruku. Pre rodinu šľachtického pôvodu, ktorá zažívala dlhodobý úpadok a nápravu videla jedine v Hitlerovom hnutí, bol mladý perspektívny dôstojník dobrou partiou.
Linu síce trochu vyrušovalo, že Reinhard vôbec nečítal Mein Kampf a uťahoval si z nacistov a ich „mrzáckeho rečníka Goebbelsa”, ale láska bola silnejšia než momentálne politické rozdiely. Ich lásku nezničil ani nasledujúci Reinhardov pád. Zaľúbený dôstojník to s Linou myslel zaiste úprimne, no súčasne udržiaval vzťah ešte s inou ženou, ktorá ho pokladala za snúbenca. Keď Reinhard hromadne rozposlal oznámenie o zásnubách s Linou, pobúrený otec tejto podvedenej ženy sa oficiálne sťažoval, pretože išlo o správanie nezlučiteľné s armádnym kódexom cti. Reinhard predstúpil pred komisiu, ktorú znepokojilo, že si odmietol uznať chybu a ešte k tomu urážal dotyčnú ženu, ktorá ho vraj vtiahla do sexuálneho vzťahu. Trápny prípad sa dostal na stôl hlavnému veliteľovi námorníctva Erichovi Raederovi, ktorý Heydricha prepustil z armády. Bol to prvý osudový zvrat – a zďaleka nielen pre budúci život prepusteného dôstojníka.

.včera poručík, dnes bitkár
Reinhard bol zničený. Stratil všetko, prestížnu pozíciu, príjem aj nárok na penziu. Znenávidel celý systém, ešteže pri ňom ostala Lina, jeho milovaná národná socialistka. Svadbu museli z finančných dôvodov odložiť. Nepomohla mu ani vlastná rodina, keďže otcovo konzervatórium bolo pred bankrotom. Vtom prišla cez rodinné kontakty ponuka, nad ktorou mal najprv pochybnosti: to má ísť naozaj pracovať do Mníchova, priamo k tej ukričanej NSDAP, dokonca do centrály jej najextrémnejšej paramilitaristickej organizácie SS? Na druhej strane, bola to aspoň aká-taká kompenzácia za stratené miesto dôstojníka v armáde tej čoraz pochybnejšej Weimarskej republiky. Nasledovalo stretnutie s Heinrichom Himmlerom, vodcom SS, ktoré Lina neskôr označila za „hviezdnu hodinu” ich manželského života. Aj tak sa dá nazvať vstup do najzločinnejšieho tandemu v dejinách ľudstva.
Pre Reinharda sa začal boj. Ešte nebol horlivým nacistom, ale už bol poslušný SS-ák, ktorý do bodky plnil úlohy. Začal budovať tajnú službu SS a zúčastňoval sa na rôznych pouličných bitkách proti komunistom či sociálnym demokratom. A Reinhard hneď vynikal, jeho bitkári sa vyznačovali vysokou mierou disciplíny, aj preto ho hamburskí komunisti titulovali ako „blonďavú beštiu”. Finančne si prilepšil a konečne si mohol zobrať Linu. Pre Himmlera boli exemplárnym nordicko-germánskym manželstvom. Nad tým, akýže to je len „pekný pár”, sa raz pozastavil aj sám Adolf Hitler.
Ale Reinhard si stále nebol celkom istý, či si zvolil kariérne správnu cestu. Obrovský vzostup NSDAP sa zastavil, časť voličov odišla a zdalo sa, že strach aj nádej rozsievajúci Hitler bol len krátkou epizódou. Národná pravica sa však prerátala. Pripustila NSDAP do koalície, spravila z Hitlera ríšskeho kancelára a verila, že udrží nacistov pod kontrolou.

.stále nahor
Po 30. januári 1933 nastal nový letopočet. Pre Heydricha, pre Nemecko, pre Európu, pre ľudstvo. Nacisti okamžite spustili teror a masové zatýkanie.
Heydrich sa stal policajným komisárom v Bavorsku a nadšenie, s akým sa pustil do práce, opísala v liste jeho žena Lina: „To bolo niečo pre chlapcov. (...) Ako ďalšieho priviezli žida Lewyho. S ním urobili krátky proces. Vymlátili ho bičom ako psa, vyzliekli mu topánky a pančuchy. (...) Nikto nie je mŕtvy. Nikto nie je smrteľne zranený, ale strach, strach majú, to vám môžem povedať.” Nacisti do konca leta zatkli 100-tisíc ľudí. Heydrich v Bavorsku sa pri vlne zatýkania činil najviac. Veľmi túžil zatknúť a poslať do koncentračného tábora Dachau Thomasa Manna, ktorý bol v tom čase v zahraničí a na svoje šťastie sa už do vlasti nevrátil.
Himmler s Heydrichom boli neúnavní a rýchlo si podmanili politickú políciu v celom Nemecku, pričom významnou mierou pomohli Hitlerovi zlikvidovať konkurenčnú a nedisciplinovanú SA. Tandem zvíťazil aj v ďalších vnútorných sporoch a od leta 1936 Himmler šéfoval SS a ríšskej polícii, zlúčenými pod jednou strechou.
Heydrich ako bezprostredne podriadený mal pod sebou nacistickú tajnú službu aj zložky polície, ktorých úlohou bolo prenasledovať všetkých nepriateľov Ríše. Keďže komunisti a sociálni demokrati boli pozatýkaní, Heydrich si vzal v polovici 30. rokov na mušku židov a cirkev. Je zaujímavé, že až do vydania Heydrichovej brožúry Premeny nášho boja (Wandlungen unseres Kampfes) nacistov napriek ich agresívnemu antisemitizmu židovská otázka príliš nezamestnávala.
Heydrich vo svojom dielku argumentoval spotvorenou verziou Darwina. Vraj prebieha pre Nemcov existenčne dôležitý zápas národov medzi rasovo vyššími a nižšími. Pretože ide o prežitie národa, je nevyhnutná „tvrdosť”. Tú vnímal Heydrich ako obetu – raz sa „nám všetci poďakujú za to, čo sme na seba vzali”. Židovstvo vraj naďalej pracuje na zničení nemeckého národa, preto treba donútiť všetkých židov, vrátane tých asimilovaných, aby opustili Nemecko.
Ambiciózny kariérista Heydrich za tých pár rokov teda celkom nasal idey prostredia, v ktorom sa pohyboval. Intelektuálne ho formoval právnik Werner Best, ktorý namiešal teoretický koktejl z poznatkov genetiky, demografie, obohatený o čistý rasizmus. Best aj ďalší naučili Heydricha vidieť život ako ustavičný boj, ktorý si vyžaduje bezpodmienečnú porážku nepriateľa; nie však z akejsi nenávisti, ale z vecných a objektívnych biologických dôvodov. Preto bolo potrebné pripraviť sa, teda natrénovať si tvrdosť a bezcitnosť.

.kňazi sú pedofili
V prostredí SS sa tak pod Heydrichovým tlakom rýchlo vyformoval nový zločinecký étos: vzorom bol chladný, pragmatický vojak, ktorý chápe nevyhnutnosť boja a preto sa nedá zmiasť iracionálnymi emóciami ani hlasom štandardného svedomia. Heydrich si preto starostlivo vyberal príslušníkov podriadených zložiek: mali okolo 30 rokov, boli modrookí blonďáci, atleticky stavaní, nadpriemerne vzdelaní, a v prvom rade ideologicky bezchybní. Teda žiadni tuctoví nacisti, vlastne akísi nadnacisti, ktorí pohŕdali kompromismi a žili priam asketickým životom.
Heydrich odhodil starú morálku. Vystúpil z katolíckej cirkvi, ktorej vyčítal, že vedie „svoj starý trpký zápas o svetské ovládnutie Nemecka”. Tvrdil, že nemá nič proti spiritualite, ale prekáža mu, že sa cirkev mieša do politiky namiesto toho, aby slúžila kráľovstvu, ktoré nie je z tohto sveta. Označoval sa za veriaceho v Boha (esesáci razili pojem gottgläubig), Himmler poprepájal staré germánske a pohanské kulty a vytvoril pre rodiny príslušníkov SS špeciálne rituály, ktoré boli obdobou kresťanského krstu, manželstva či veľkonočných sviatkov.
Heydrich dostal do väzenia mnoho politicky neposlušných kňazov či rehoľníkov, na ktorých jeho nohsledi zabezpečili „dôkazy” o pedofílii či homosexualite. Majster propagandy Joseph Goebbels zas viedol kampaň, ktorou rodičov presviedčal, aby nedávali deti na cirkevné školy, lebo im tam hrozí zneužitie.
Vlastne to bol až Hitler, ktorý SS pribrzdil v proticirkevných akciách. Führer jednak oveľa viac dbal na verejnú mienku a vystrašila ho aj protinacistická pápežská encyklika Mit brennender Sorge (S úzkostlivou starosťou). Preto keď ho Heydrich v máji 1937 žiadal o zatknutie všetkých opozične zmýšľajúcich kňazov, Hitler vyhlásil, že „riešenie cirkevného problému” príde až na koniec...

.smer Palestína
Našťastie pre Heydricha bol tu ešte veľký „židovský problém”, ktorého vyriešenie dostal ako hlavné zadanie. Vymýšľal preto opatrenia, ktorých cieľom bolo donútiť nemeckých židov, aby natrvalo opustili krajinu. Z toho dôvodu boli vytesňovaní z verejného života či podnikania, a hoci sám Heydrich nemal v láske protižidovské pouličné pogromy, lebo vraj spochybňovali autoritu štátu, ich výsledný efekt oceňoval. Mnohí si balili kufre a odchádzali, pričom celé vysťahúvanie sa hradilo zo skonfiškovaného majetku zámožnejších židov – Heydrich sa rád pýšil, ako jeho geniálna politika nezaťažuje štátny rozpočet. Len v rokoch 1938/1939 odišlo z Nemecka asi 120-tisíc židov.
Malo to však jeden podstatný háčik: okrem Palestíny nebola krajina, ktorá by mohla prijať nemeckých židov vo veľkom počte. Heydrich sa preto upínal na Palestínu, kde nadviazal kontakt so sionistickými organizáciami a posielal tam za seba svojho špeciálneho poradcu a veľmi usilovného úradníčka, istého Adolfa Eichmanna. Heydrich sa domnieval, že počas 10 rokov sa týmto spôsobom židovský problém vyrieši. Lenže nemenej ctižiadostivý führer tento cieľ komplikoval. Po tom, čo si Nemecko pripojilo Rakúsko a po Mníchovskej dohode zabralo pohraničné územia dožívajúceho Československa, bolo v ríši opäť toľko židov ako pred sťahovaním. Odhodlaný Himmlerov muž tak musel opäť niečo vymyslieť.

.zámoček
Reinhardov súkromný život sa vďaka jeho službám ríši zmenil na nepoznanie. Od svojich rodičov, ktorí zosobňovali krach a neúspech, sa celkom odlúčil, posledné tri roky pred smrťou otca už vôbec nechodil do Halle navštevovať. Zato s Linou si zaobstarali dva domy, ten hlavný sa nachádzal v skvelej lokalite Berlína. Deväť izieb na troch poschodiach a pozemok s 700 m2 chodili obdivovať aj Albert Speer či Wilhelm Canaris, šéf konkurenčnej vojenskej spravodajskej služby. Speer neskôr vrtel hlavou, ako sa Heydrich mohol stať v Prahe takou ľahkou korisťou Gabčíka a Kubiša, keď jeho berlínsky dom vyzeral ako nedobytná pevnosť, strážená policajtmi a v každej izbe vybavená poplašnými zvonmi.
Deti pribúdali, Lina sa o nich poslušne starala a mladý otec zabezpečoval živobytie. Rodinná idylka však bola zdanlivá. Lina bola nešťastná z jeho neustálej neprítomnosti, keďže Reinhard pracoval od svitu do mrku a vo voľnom čase sa venoval najmä šermu. Okrem toho mala podozrenie, že muž jej často zahýba. Po vojne jeden nacistický spolupútník vypovedal, že s Reinhardom pravidelne brázdili berlínske bordely vrátane prominentného Salónu Kitty, ktorý založil Heydrich na špionážne účely.

.likvidátor
„Moja milovaná Lina! Moje milované deti! (...) V tejto hodine urobil Adolf Hitler, vodca nášho najväčšieho Nemecka, ktorého stisk ruky z dnešného večera ešte stále horí v mojej dlani, veľké rozhodnutie. Zajtra ráno o 4.45 sa začína pochod nemeckej armády,” začal svoj rozlúčkový list Reinhard, napísaný krátko pred prepadnutím Poľska. Manželku poprosil, že ak sa mu niečo stane, nech určite deti ďalej vychováva vo viere vo vodcu, „k tvrdosti voči sebe, k dobrote, k veľkorysosti voči ľuďom vlastného národa, k tvrdosti voči nepriateľom doma a v cudzine, k záväzku voči predkom a vnukom”.
Heydrich si na rozdiel od mnohých generálov Wehrmachtu uvedomoval, že útokom na Poľsko sa začína niečo celkom nové, v dejinách dovtedy nevídané, niečo, kde už nemôžu fungovať staré zábrany. Ešte si trpko spomínal, že keď nacisti obsadili Rakúsko a on chcel zlikvidovať hlavných opozičníkov, Hitler mu v tom zabránil s tým, že do führerovej rodnej krajiny neprišli ako nepriatelia. Lenže Poľsko bolo naozaj iné, tam o verejnú mienku tamojšieho obyvateľstva vôbec nešlo. Hitler sa už v lete 1939 vyjadril, že v štáte Slovanov pôjde o skutočnú rasovú vojnu a rozšírenie životného priestoru, Lebensraumu, pre Nemcov. Heydrichovi podriadení preto vopred založili kartotéku s menami 61-tisíc Poliakov, ktorí mali byť okamžite zatknutí či zabití, nech išlo o komunistov, židov, nacionalistov či kňazov. Z vágne formulovaných inštrukcií vyplývalo, že od príslušníkov SS a novo zriadených Einsatzgruppen sa očakáva vykynoženie celej poľskej inteligencie.
Heydrich tiež dostal za úlohu zinscenovať niekoľko pohraničných incidentov, aby sa dal útok legitimovať. A vykonal, ako chcel najvyšší.
Teror, ktorý spustili jednotky SS, vraždiace v zázemí za postupujúcim Wehrmachtom, bol bezpríkladný. V priebehu štyroch mesiacov zabili 40-tisíc Poliakov. Hneď na začiatku okupácie navštevovali svoje Einsatzgruppen Himmler s Heydrichom a všade tam, kde sa objavili, počty popráv zreteľne vzrástli. Masové strieľanie židov bolo na dennom poriadku. Napríklad po stretnutí s Heydrichom veliteľ istej jednotky nariadil uzavretie a podpálenie synagógy v Dynówe, kde nechali veriacich zhorieť zaživa. Heydrich sa pritom neúnavne sťažoval na pomalosť súdov Wehrmachtu, ktoré popravovali „iba” 200 ľudí denne. Na druhej strane vo vlastných radoch zasahoval proti lúpežnému obohacovaniu či prípadom sadizmu, čo sa mu bytostne priečilo. Veliteľa SS, vyžívajúceho sa nielen v mučení židov, ale aj jedného anglického settera, ktorého predtým vlastnil židovský majiteľ, dal vyšetriť, či je duševne zdravý – podľa pragmatických SS-ákov to predsa nemohol byť dobrý človek.
Heydrich však čelil podobnej výčitke zo strany niektorých mužov Wehrmachtu, zdesených z masových popráv, ktoré organizovala SS. Keď Heydrich Canarisovi povedal, že „malých ľudí musíme šetriť, ale šľachtu, kňazov a židov treba vyvraždiť,” ten sa v šoku obrátil na vedenie armády. Odtiaľ prišla odpoveď, že to všetko posvätil Hitler, ktorý vystrieľanie poľskej elity eufemisticky nazýva „politické čistenie predizby”. Už nebolo viac čo riešiť. Führer predsa jasne naznačil.

.frustrovaný megaloman
Heydrich bol medzičasom povýšený na šéfa mocného Hlavného ríšskeho bezpečnostného úradu (RSHA), ktorý koordinoval teror doma aj na dobytých územiach. Už mal toho na nacistických bedrách viac než dosť. Popri riadiacej činnosti sa hádal o kompetencie s Wehrmachtom, chodil do terénu povzbudzovať bojovú morálku SS a súčasne spriadal plány, ako uskutočniť historicky bezprecedentné presídlenie obyvateľstva. Nacisti chceli totiž celé západné Poľsko rasovo vyčistiť – išlo o územie, kde žilo 9 miliónov Poliakov, 600-tisíc židov a 670-tisíc Nemcov. Poliaci a židia mali odtiaľ zmiznúť, noví nemeckí osídlenci mali prísť z Ruska či Pobaltia.
No najskôr bolo potrebné vyriešiť problém so židmi. Šéf RSHA mal zrazu po invázii Poľska na starosti 1,7 milióna židov, desaťnásobne viac než ich bolo v Nemecku. Napadlo mu, že ríšskych židov môže konečne deportovať na poľské územia, kde by zhromaždil všetkých židov a tých by potom natlačil do akejsi židovskej rezervácie. Ale kde ju nájsť? Proti Heydrichovým plánom sa postavil Hans Frank, generálny guvernér okupovaného Poľska, ktorý nechcel podľa vlastných slov spravovať „sociálnu skládku” a protestoval, že presídľovanie vyvolá len chaos a kolaps v zásobovaní potravín. Frankovi dal za pravdu aj Hitler, ktorý si už v duchu vyratával, ako raz po porážke Sovietskeho zväzu vytvorí obrovský nemecký Lebensraum a kdesi na Sibíri skončia všetci na dožitie odsúdení židia či Slovania.
Heydrich bol však frustrovaný. Hoci mu veľmi zosilneli mocenské kompetencie a hoci sčasti vyhladil poľskú elitu, neustále zľavoval z veľkolepých plánov. Ešte viac ho nazlostilo, keď si Wehrmacht presadil, že SS prakticky nebude prítomná na ťažení proti Francúzsku.
Čiastkové prehry si Heydrich kompenzoval väčšou tvrdosťou doma, ktorej v čase vojny nestáli v ceste žiadne ohľady. Jeho úrad RSHA spustil špeciálny program eutanázie na psychicky a fyzicky postihnutých Nemcoch, v rámci ktorého bolo len pár mesiacov po vpáde do Poľska zavraždených 4-tisíc nemeckých dojčiat a malých detí. Do septembra 1941 padlo programu za obeť 70-tisíc postihnutých.
Heydrich rozhodne zakročil aj proti anglofilnej berlínskej a hamburskej mládeži, takzvaným Swing Kids, ktoré sa oddávali džezu do momentu, keď boli neraz aj s rodičmi prevezení do koncentračných táborov tretej ríše.

.strieľať? No samozrejme!
Jeho nová šanca mala prísť s porážkou Veľkej Británie. Jednak sa už nevedel dočkať, ako budú jednotky SS zatíkať Winstona Churchilla či emigranta Stefana Zweiga. Popritom rozvíjal spolu s Eichmannom nové plány týkajúce sa konečného riešania. Po novom chceli milióny európskych židov presídliť na Madagaskar. Heydrich rátal s tým, že vojna skončí v roku 1942 a víťazní nacisti ustanovia v Európe nový etnický poriadok. Lenže opäť sa plány menili, keďže Luftwaffe nebola schopná poraziť Britov a plán s Madagaskarom sa dal zrealizovať len za podmienky, že Nemci získajú kontrolu nad morom. Koncom roku 1940 však Heydrichovi pozdvihlo náladu, keď sa ako jeden z prvých dozvedel, že Hitler plánuje útok na Sovietsky zväz. Hitler ho okrem toho poveril, aby vypracoval „projekt konečného riešenia”, ktorý sa uskutoční po rýchlom konci vojny.
Heydrichovi vyšlo, že treba deportovať 5,8 milióna židov na ďaleké východné územia, ktorých presná lokalita sa ešte mala určiť. V tomto čase nikto z nacistických špičiek nemyslel na genocídu v plynových komorách, to bolo zatiaľ stále za hranicou predstaviteľnosti, hoci sa už kalkulovalo s obrovskými stratami na životoch.
Na jar roku 1941 sa celé vedenie SS vrátane Himmlera a Heydricha stretlo na stredovekom zámku Wewelsburg. Z viacdňovej konferencie sa zachovali zápisky, takže možno spoľahlivo zrekonštruovať ich rozmýšľanie. Krátko pred vpádom do Sovietskeho zväzu tam panovala atmosféra, ktorú historik Gerwarth označil „za tak euforickú, ako aj krvilačnú”. Himmler odhadoval, že vojnu neprežije 30 miliónov obyvateľov a že tento „osudový zápas” konečne Nemcom zabezpečí vytúžený Lebensraum. Po konferencii inštruoval Heydrich veliteľov svojich vraždiacich jednotiek SS. Keďže hovoril občas v typických nacistických inotajoch, jeden z veliteľov sa potreboval uistiť: „Máme teda zastreliť židov?” Rozčarovaný Heydrich odpovedal: „To je predsa samozrejmé”.

.krviprelievanie
Tentoraz išlo všetko omnoho hladšie než v Poľsku. Armáda vedela, že ukrutnosti SS si výslovne želá Hitler. Himmler s Heydrichom opäť podnikali inšpekčné výpravy a povzbudzovali veliteľov jednotiek, aby sami preberali iniciatívu a kritizovali nedostatočné nasadenie. Rovnako ako v Poľsku, všade tam, kde prišli, bežali masové popravy ako na bežiacom páse.
Spokojnosťou žiariaci Hitler v lete roku 1941 v úzkom kruhu vyhlásil, že obsadené východné územia sa stanú pre Nemecko záhradou Eden, ktorá sa uskutoční „masovými popravami a presídľovaním”. Heydrich sa v tejto súvislosti vyjadril, že je najvyšším „smetiarom ríše”, ktorý má pre budúcnosť národa vykonať túto špinavú robotu. Zároveň sa vedel aj rozptýliť. Ako ideálny esesák hľadal heroický zážitok z frontu – takto si raz vyrazil na bojový front so stíhačkou, ktorú mu požičal generál Luftwaffe, a to bez vedomia Himmlera. Lietadlo s Heydrichom však zostrelila sovietska protivzdušná obrana a tak musel núdzovo pristáť za ruskými líniami. V miestnej centrále Luftwaffe zavládlo zdesenie, či Heydrich nie je mŕtvy, alebo ho nezajala NKVD. Na jeho šťastie ho náhodou zachránila vysunutá nemecká hliadka, ktorá si myslela, že ide o normálneho nemeckého pilota, ktorý utrpel otras mozgu a preto drzo vyhlasuje, že je šéfom Hlavného ríšskeho úradu pre bezpečnosť. Ani tento zážitok neubral Heydrichovi z nevyčerpateľného elánu, už o pár týždňov si z masových popráv odskočil na nemecké majstrovstvá šermu, kde skončil piaty.
Bilancia útoku na ZSSR bola údesná. Od leta 1941 až do konca decembra zastrelili Heydrichove jednotky okolo 500- až 800-tisíc židovských mužov, žien a detí, denne to bolo často aj 4-tisíc ľudí. Na jar a v lete 1942 k nim pribudlo ďalších zavraždených 360-tisíc ukrajinských a bieloruských židov. To všetko zvládalo 3 200 príslušníkov SS, samozrejme aj za pomoci miestnych kolaborantov a Wehrmachtu.
Nacistov nekvárili výčitky, ale tejto otvorenej genocídy sa trochu zľakli: hromadné popravy zastrelením totiž poznačili aj vytrénovaných esesákov. Niektorí to riešili nadmernou konzumáciou alkoholu, iní sa jednoducho nervovo zrútili. Himmler s Heydrichom si preto o svoju elitu začali robiť starosti: ako ochrániť týchto mužov pred duševnými poruchami a ako zabezpečiť, aby sa po vojne mohli začleniť medzi ostatných príslušníkov vyššej rasy?
Bol tu ešte iný problém. Zverstvá v takomto rozsahu sa nedali utajiť pred nemeckou verejnosťou. Cez vojakov Wehrmachtu sa zvesti šírili rýchlo, už od konca leta roku 1941 sa o desivom vyčíňaní SS nahlas šepkalo v nemeckých veľkomestách. Mimochodom, aj preto nie je celkom pravda, že predstavitelia slovenského štátu pred deportáciami nemohli tušiť, že sa to so židmi môže skončiť tak zle. O hromadných popravách na východnom fronte museli niečo vedieť od slovenských vojakov bojujúcich po boku Wehrmachtu. Prinajmenej o tom vedel prezident Jozef Tiso, ktorého o nich priamo informoval generál Jozef Turanec.

.na brehu Wannsee
V Heydrichovom RSHA špekulovali, ako zabíjanie organizovať tajne a bez toho, aby to psychicky ničilo vlastných ľudí. Napadlo im využívanie plynových nákladných áut, ale ani tu ich výsledok nepresvedčil: tých áut sa nedalo vyrobiť dostatočne veľa, a dlhá smrť kričiacich obetí nebola pre posádky vozidiel znesiteľnejšia než popravy zastrelením. Vzďalovala sa aj perspektíva deportácie miliónov židov kamsi na Sibír, keďže nemecké vojská začiatkom zimy uviazli pred Moskvou. Okrem toho Heydrich cítil tlak od funkcionárov NSDAP v Nemecku, ktorí žiadali, aby sa už konečne niečo spravilo s ostávajúcimi židmi v Ríši. Aj preto Heydrich v januári roku 1942 zvolal konferenciu do vily na brehu jazera Wannsee, na ktorej sa zúčastnili okrem jeho pravej ruky Eichmanna zástupcovia rôznych ministerstiev a úradov. Dodnes prebieha medzi historikmi spor, či sa práve na tejto konferencii dohodol plán holokaustu. Historik Gerwarth zastáva v Heydrichovom životopise skôr názor, že táto konferencia je preceňovaná, pretože súhlas s totálnym vyhladením židov mohol dať len Hitler. Wannsee podľa neho len potvrdilo, že zástupcovia všetkých úradov, ktoré sa zaoberali „konečným riešením”, očakávali v tejto veci radikálny prístup. Heydrich ho vtedy videl ako kombináciu vraždenia, deportácií na východ a takej formy nútenej práce, ktorej dôsledkom mohla byť jedine smrť. S nadšením si vypočul návrh od zástupcu Hansa Franka, nacistického generálneho guvernéra v Poľsku, aby sa tamojší práceneschopní židia presunuli z preplnených get do novozriadených koncentračných táborov. Keďže by sa tým uvoľnili poľské getá, Heydricha potešilo, že sem môže konečne presunúť zvyšok ríšskych židov.
Zdá sa však, že rozhodnutie o vyhladení všetkých židov padlo trochu neskôr, počas rozhovorov Hitlera a Himmlera na prelome mája a júna. To sa už začali rozbiehať plynové komory.

.vrchol kariéry
Reinhard Heydrich, tento oneskorený nacista, ktorého si otec vysníval ako riaditeľa hudobného konzervatória, sa vrcholu kariéry dočkal v septembri 1941. Už bol šéfom RSHA, ktorý mal policajne pod palcom polovicu Európy, bol architektom riešenia židovskej otázky, a teraz sa stal aj zastupujúcim ríšskym protektorom Protektorátu Čechy a Morava. Vďaka novej funkcii sa už pravidelne stretával priamo s Hitlerom, pričom protektorát sa stal prvým a jediným územím, kde si mohla SS celkom svojvoľne odskúšať svoje metódy.
Hitler bol nespokojný s upadajúcou priemyslenou disciplínou Čechov, s množiacimi sa sabotážami aj silnejúcim odbojom. Heydrich jeho obavy vybavil behom pár týždňov, keď dal po vyhlásení výnimočného stavu popraviť asi 400 opozične naladených Čechov. Pritom neváhal bezvýznamného prezidenta Háchu uistiť, že tak činí „s krvácajúcim srdcom”. Produkcia veľkého priemyslu začala opäť utešene rásť. Nový protektor ukazoval Čechom i vľúdnejšiu tvár, keď napríklad na čiernom trhu skonfiškované potraviny posielal robotníkom do zbrojoviek.
Heydrich pred svojimi hlásal, že kým germánske národy ako Nóri či Švédi sa dajú presvedčiť a zlomiť, Slovan „sa ohne, ale nezlomí,” preto ho musí kontrolovať nekompromisný represívny aparát. Heydrich sa činil aj na poli propagandy, do Prahy objednal výstavu Sovietsky raj, ktorá ukazovala zničujúce životné podmienky sovietskych ľudí. Český človek mal pochopiť, že sa mu pod vládou nacistov vôbec nežije zle. Výstavu, na ktorú zavítali aj dvaja nenápadní zvedavci, Jozef Gabčík a Jan Kubiš, si prišlo pozrieť pol milióna ľudí.
Protektor pokračoval aj v germanizačnej misii. Zrušil vyučovanie češtiny, Česi mali mali chodiť do školy len prvé roky, keď sa mali naučiť rátať do 500, takto malo dôjsť čo najrýchlejšie k „duchovnej sterilizácii” a zániku českej kultúry. Spolu s Hitlerovým architektom Albertom Speerom sa prechádzali ulicami a rozjímali, ako prestavajú Prahu po vojne. Speer si potom pochvaľoval, že Heydrich nebol vôbec arogantný, ako sa o ňom hovorí, ale úplne zdvorilý a najmä mimoriadne vecný.
Protektor takisto veľa rozmýšľal nad Čechmi, ktorých rozdelil podľa podielu nemeckej krvi a ich postojov do štyroch kategórií – najnebezpečnejší boli podľa neho „rasovo čistí” a „nesprávne zmýšľajúci” Česi, ktorí napriek svojej krvi nedospeli k pronemeckému postoju. Heydrich začal pod zámienkou boja s tuberkulózou – s pomocou röntgenu – vyšetrovať všetkých Čechov, aby sa zistilo, koho je možné ponemčiť a pri kom je to beznádejné.

.nie panteón. Peklo
Biologické testovanie Čechov bolo súčasťou širších plánov. V SS predbežne odhadli, že rasovo menejcenných je 80 percent Poliakov, 75 percent Ukrajincov a 50 percent Čechov. Týchto menejcenných plánovali po vojne deportovať na Sibír a celú Európu premeniť na germánsky raj. Heydrichovi sa pozdával plán vedca Konrada Meyera, ktorý navrhoval, aby v novom nemeckom Lebensraume ostalo okolo 14 miliónov Slovanov. Tí by slúžili v rámci akéhosi neufeudálneho systému ako nevoľníci. Východnou hranicou germánskej ríše by sa stalo pohorie Uralu, ktoré by pred nájazdami barbarských hord z východu strážili ťažko ozbrojení esesáci.
Koľko Slovákov malo byť presídlených a koľko ponemčených? To nevieme. Možno sa o tom Heydrich zdôveril Vojtechovi Tukovi na návšteve Bratislavy 10. apríla 1942, po tom, čo mu slovenský predseda vlády hrdo oznámil, že jeho vláda je pripravená deportovať 70-tisíc židov.
V tom čase mal už Heydrich vypracovaný detailný plán deportácií, ktoré smerovali najmä do vyhladzovacích táborov v Poľsku, kde medzi prvými končili práve slovenskí židia.
Aj našich židov pomstili 27. mája 1942 o 10.35 dvaja odvážni vojaci zo zákruty v Holešovičkách, ktorí ani nemohli tušiť, koľkonásobného masového vraha (dá sa to vôbec zrátať?) poslali práve na smrť.
Nikdy nezistíme, čo cítil Reinhard Heydrich ďalšie dni, keď ležal zranený v nemocnici a od istej chvíle tušil, že zomiera. Mal nejaké výčitky, alebo si chladnokrvnú krutosť tak zvnútornil, že ich už nebol schopný? Himmler počas spomienkovej reči na počesť Heydricha hovoril, že hoci bol jeho kamarát navonok taký tvrdý a prísny, zo vzájomných rozhovorov môže potvrdiť, že „vo svojom srdci trpel a bojoval”, no zároveň vedel, čo je jeho povinnosť. Vdova Lina, ktorá zostala až do svojej smrti v roku 1985 presvedčenou nacistkou, po vojne uisťovala, že jej muž si plne uvedomoval rolu kata a chápal ju ako veľkú obeť, nevyhnutnú z lásky k budúcim generáciám Nemcov.
Áno, tento skazený muž asi naozaj v posledné hodiny veril, že to všetko malo hlboký dejinný zmysel a on práve vstupuje do večného panteónu germánskych svätcov. Na naše šťastie svoj najdôležitejší boj o rozsudok zo strany budúcich generácií Nemcov, pre ktorých bude navždy jeden z najhorších zločincov, totálne prehral.
V tomto zmysle skončil oveľa horšie než jeho nevinné obete.

Hlavný zdroj informácií: Robert Gerwarth: Reinhard Heydrich, Biographie, vydavateľstvo Siedler Verlag, Mníchov, 2011, 478 strán.