Vezmime si ako príklad bolestné zážitky Arnolda Schönberga. Všeobecne sa predpokladá, že revolučný skok do atonality, ktorý sa odohrá vo finále jeho druhého sláčikového kvarteta, podnietil nešťastný okamih, keď skladateľ zistil, že jeho manželka sa zaplietla s ich nájomníkom. Ono je to totiž veľmi presvedčivá legenda.
Žiadny skladateľ za pol tisícročia existencie západnej hudby nezostúpil z útesu oktávy bez možnosti vrátiť sa späť k tonálnej základni. Takže Schönberga k tomu muselo donútiť niečo mimoriadne. A fakt, že v júli 1908 Mathilde utiekla s maliarom Richardom Gerstlom práve vtedy, keď sa kvarteto blížilo k ukončeniu, stačil na presvedčenie, že zrod hudobného modernizmu spustila sexuálna žiarlivosť.
Premiéra kvarteta, štyri dni pred Vianocami 1908, vyprovokovala jeden z tých obľúbených viedenských škandálov, počas ktorého podľa správ v tlači „elegantné dámy pri disonanciách vydávali bolestné výkriky a zapchávali si jemné ušká, a postarší páni úzkostne nariekali“. Málokto v tom spoznal kľúčový moment vývoja hudby a záblesk budúcnosti. Schönberg mal dosť práce s plátaním manželstva, Viedeň bola metropolou klebetníkov a tieto dve ruptúry si rýchlo spojila. A tak vznikol obľúbený mýtus.
Teraz však historik rozdrvil celý mýtus na prach. Raymond Coffer vo svojej doktorandskej práci z University of London a na čerstvo vytvorenej internetovej stránke ukazuje, že atonálny skok nemohla inšpirovať nevera. Listy manželov sú dôkazom, že kvarteto bolo dokončené tri týždne predtým, ako Schönberg pristihol manželku in flagranti a ona utiekla s milencom.
Pravda, napätie v rodine rástlo už predtým. Schönberg nestačil platiť účty a živiť dve deti, a tak si v roku 1906 vzal podnájomníka. Dvadsaťdvaročný Richard Gerstl bol maliarom, ktorý neveril ani v seba, ani vo svoje dielo. Schönbergovci sa ho ujali a v ich kruhu doslova rozkvitol. Namaľoval portréty Arnolda i Mathildy, ju dokonca raz údajne maľoval nahú. Stal sa takmer členom rodiny, až ho v júni 1908 vzali so sebou na letné prázdniny do Gmundenu.
Schönberg musel pracovne odskočiť do Viedne a Mathilde s Richardom sa počas jeho neprítomnosti zrejme zblížili. Schönberg sa, nič netušiac, vrátil k jazeru, kde potom 25. a 27. júla dokončil kvarteto. Rukopis datoval takto: 27/7. V tom týždni Viedenská akadémia umení vylúčila Richarda Gerstla a on sa začal správať čudácky.
O mesiac 26. augusta pristihol Schönberg manželku s milencom, podľa niektorých správ vo vidieckom dome Gerstlovcov. Rozzúril sa. Mathilde nedokázala Arnolda udobriť, nechala mu deti a ušla s Gerstlom. Noc strávili v hoteli v Gmundene, a potom si našli ubytovanie v penzióne na predmestí Viedne.
O štyri dni Schönberg párik našiel, záchvat zúrivosti oľutoval a presvedčil Mathilde, aby sa vrátila domov. V nasledujúcich mesiacoch ešte milenca občas navštevovala, toho však vylúčenie z kruhu Schönbergovcov psychicky zničilo. Dňa 4. novembra spáchal samovraždu – obesil sa a zároveň sa prebodol nožom pred zrkadlom.
Cofferove dôkazy vyzerajú nevyvrátiteľné, čo ničí každú kauzálnu súvislosť medzi Schönbergovou atonalitou a manželskou krízou. Každý, kto o týchto udalostiach dosiaľ písal, sa môže červenať. Medziinými aj ja. Dr. Coffer nám dal všetkým príučku.
Konečne však v tejto ságe viacero skutočností dáva zmysel. Mathilde, sestra skladateľa Alexandra von Zemlinsky (ktorého Alma Mahlerová nazvala „najškaredším mužom vo Viedni“), nebola nikdy typom femme fatale. Gerstlove psychické problémy ju však dojímali a azda mu bola nielen milenkou, ale skôr materinskou opatrovateľkou. Schönberg, údajne tvrdohlavý a panovačný manžel, sa po zmierení správal k manželke lepšie. S Mathilde zostal do jej smrti v roku 1923.
Ponaučenie z tohto príbehu spočíva v tom, že život nie je prostý a nevyhovuje prostým rovniciam typu láska rovná sa harmónia, rozchod rovná sa disonancia. Hudba je omnoho sofistikovanejší nástroj než len zrkadlo domáceho šťastia. Arnold Schönberg nepotreboval manželkinu neveru, aby sa odvážil na atonalitu.
Žiadny skladateľ za pol tisícročia existencie západnej hudby nezostúpil z útesu oktávy bez možnosti vrátiť sa späť k tonálnej základni. Takže Schönberga k tomu muselo donútiť niečo mimoriadne. A fakt, že v júli 1908 Mathilde utiekla s maliarom Richardom Gerstlom práve vtedy, keď sa kvarteto blížilo k ukončeniu, stačil na presvedčenie, že zrod hudobného modernizmu spustila sexuálna žiarlivosť.
Premiéra kvarteta, štyri dni pred Vianocami 1908, vyprovokovala jeden z tých obľúbených viedenských škandálov, počas ktorého podľa správ v tlači „elegantné dámy pri disonanciách vydávali bolestné výkriky a zapchávali si jemné ušká, a postarší páni úzkostne nariekali“. Málokto v tom spoznal kľúčový moment vývoja hudby a záblesk budúcnosti. Schönberg mal dosť práce s plátaním manželstva, Viedeň bola metropolou klebetníkov a tieto dve ruptúry si rýchlo spojila. A tak vznikol obľúbený mýtus.
Teraz však historik rozdrvil celý mýtus na prach. Raymond Coffer vo svojej doktorandskej práci z University of London a na čerstvo vytvorenej internetovej stránke ukazuje, že atonálny skok nemohla inšpirovať nevera. Listy manželov sú dôkazom, že kvarteto bolo dokončené tri týždne predtým, ako Schönberg pristihol manželku in flagranti a ona utiekla s milencom.
Pravda, napätie v rodine rástlo už predtým. Schönberg nestačil platiť účty a živiť dve deti, a tak si v roku 1906 vzal podnájomníka. Dvadsaťdvaročný Richard Gerstl bol maliarom, ktorý neveril ani v seba, ani vo svoje dielo. Schönbergovci sa ho ujali a v ich kruhu doslova rozkvitol. Namaľoval portréty Arnolda i Mathildy, ju dokonca raz údajne maľoval nahú. Stal sa takmer členom rodiny, až ho v júni 1908 vzali so sebou na letné prázdniny do Gmundenu.
Schönberg musel pracovne odskočiť do Viedne a Mathilde s Richardom sa počas jeho neprítomnosti zrejme zblížili. Schönberg sa, nič netušiac, vrátil k jazeru, kde potom 25. a 27. júla dokončil kvarteto. Rukopis datoval takto: 27/7. V tom týždni Viedenská akadémia umení vylúčila Richarda Gerstla a on sa začal správať čudácky.
O mesiac 26. augusta pristihol Schönberg manželku s milencom, podľa niektorých správ vo vidieckom dome Gerstlovcov. Rozzúril sa. Mathilde nedokázala Arnolda udobriť, nechala mu deti a ušla s Gerstlom. Noc strávili v hoteli v Gmundene, a potom si našli ubytovanie v penzióne na predmestí Viedne.
O štyri dni Schönberg párik našiel, záchvat zúrivosti oľutoval a presvedčil Mathilde, aby sa vrátila domov. V nasledujúcich mesiacoch ešte milenca občas navštevovala, toho však vylúčenie z kruhu Schönbergovcov psychicky zničilo. Dňa 4. novembra spáchal samovraždu – obesil sa a zároveň sa prebodol nožom pred zrkadlom.
Cofferove dôkazy vyzerajú nevyvrátiteľné, čo ničí každú kauzálnu súvislosť medzi Schönbergovou atonalitou a manželskou krízou. Každý, kto o týchto udalostiach dosiaľ písal, sa môže červenať. Medziinými aj ja. Dr. Coffer nám dal všetkým príučku.
Konečne však v tejto ságe viacero skutočností dáva zmysel. Mathilde, sestra skladateľa Alexandra von Zemlinsky (ktorého Alma Mahlerová nazvala „najškaredším mužom vo Viedni“), nebola nikdy typom femme fatale. Gerstlove psychické problémy ju však dojímali a azda mu bola nielen milenkou, ale skôr materinskou opatrovateľkou. Schönberg, údajne tvrdohlavý a panovačný manžel, sa po zmierení správal k manželke lepšie. S Mathilde zostal do jej smrti v roku 1923.
Ponaučenie z tohto príbehu spočíva v tom, že život nie je prostý a nevyhovuje prostým rovniciam typu láska rovná sa harmónia, rozchod rovná sa disonancia. Hudba je omnoho sofistikovanejší nástroj než len zrkadlo domáceho šťastia. Arnold Schönberg nepotreboval manželkinu neveru, aby sa odvážil na atonalitu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.